„Zjavuje sa celá hierarchia. Postava Krista je blízko vchodu do našej kaplnky. Všade sa šíri jasná žiara. Bezprostredne za naším Pánom je Sanat Kumara. Vľavo od neho Budha, vpravo Mahachohan. Za nimi v strede nasleduje majster Chakshuka..." (F. A. Newhousová: Tajomstvo Vianoc vo svetle ducha, Vydavateľstvo Aurea 1991, s. 64)

 

Odpoveď:

Ježiš Kristus je osobnosť prvoradého významu nielen pre veriaceho kresťana, ale je i kľúčovou osobnosťou histórie. Jeho narodenie delí letopočty, jeho posolstvo nezmazateľne vstúpilo do vedomia ľudstva. Nie je to dávno, čo ateistická propaganda spochybňovala dokonca aj jeho historickosť. Dnes sa však stretávame s inou formou bagatelizovania - mnohí intelektuáli, vedci, religionisti či predstavitelia nových duchovných prúdov a náboženských hnutí tvrdia, že Kristus je síce významná postava, ale začleňuje sa do šíku s inými veľkými mysliteľmi, ako boli Sokrates, Budha, Konfucius... Mnohé nové náboženské smery jeho úlohu potláčajú aj tým, že vyhlasujú, že má rovnocenný, dokonca menší význam než ich zakladatelia (napr. reverend Mun z Cirkvi zjednotenia). Tvrdia, že Kristus je len ďalší z guru, prípadne, že je jeden z mnohých, aj to nie najdôležitejších inkarnácií dajakého božstva.

V prvom rade treba povedať, že Kristovo posolstvo má náboženský ráz, preto nemá zmysel porovnávať ho s filozofmi (Sokratom či Aristotelom), ktorí neponúkajú náboženské pravdy a pracujú výlučne v oblasti prirodzeného rozumového poznania. Ostáva teda otázka: je Kristus naozaj len jeden z mnohých prorokov, svätcov či guru?

Na prvý pohľad sa môže zdať, že toto tvrdenie obstojí. Všetci prinášajú náboženské či duchovné posolstvo; Krista jeho súčasníci oslovovali „Majster" alebo „Učiteľ"; Kristus, podobne ako iní, zhromažďoval okolo seba žiakov a učeníkov; podobne ako Kristus aj nejeden guru udivuje divmi, proroctvami či liečením alebo vyhlasuje svoju jednotu s Bohom, prípadne sa považuje za jeho inkarnáciu. Tieto podobnosti sú však iba zdanlivé, nezakladajú sa na spoločných hlbších súvislostiach a majú rozdielny obsah i podstatu. Kristus prízvukoval, že on je prisľúbený Mesiáš, že je Spasiteľ ľudstva, že iné, než jeho zjavenie ľudstvo nedostane. O tom, že vravel pravdu, svedčí jeho život, učenie, a najmä jeho skutky. Vo všetkých situáciách sa Ježiš prejavuje hlbokým vnútorným životom, ktorý pramení zo spojenia s Otcom. Netúži po ničom inom, iba plniť Jeho vôľu. Prejavuje sa však aj božskou autoritou. Vyháňa kupcov z chrámu ako niekto, kto si to môže dovoliť. Zaujíma ho podstata, nie formálna stránka prikázaní, pričom ani jedno z nich nezrušil. Židia sami o ňom vravia, že učí ako taký, čo má moc. Uzdravuje svojou vôľou, nie postupne, ale v okamihu. Svojím slovom vyháňa démonov a porúča im. Ak by sme to chceli porovnať s divmi liečiteľov či guru, všimnime si, že na rozdiel od Ježiša zväčša používajú rozmanité magické praktiky, „životné energie" a pod. Kristus sa však prejavuje vlastnou vznešenosťou. Je silnou, harmonickou a vyrovnanou osobnosťou, pre ktorú je príznačná veľká láska k človeku, veľkodušnosť k hriešnikovi a svätosť života. Vie, čo hovorí, keď sa pýta: „Kto z vás ma môže obviniť z hriechu?" Sám hriechy odpúšťa, čo môže iba Boh, ktorého urazili. Spravodlivý a svätý život nájdeme u mnohých, avšak každý vo svojom vnútri cíti vlastné hriechy a zlyhania. (Nehovoriac o tom, že mnohí „majstri" hlásajú doslova nemorálne životné správanie, praktikujú sexuálnu neviazanosť a pod.) Mnohí z nich deklarujú primát ducha, vedia však zo svojho „posolstva" veľmi dobre finančne profitovať a robiť z neho výhodný biznis.

Kristus si nárokuje na celého človeka, no ponecháva mu jeho dôstojnosť a slobodu rozhodovania. Úplne inak než mnohí guru, ktorí svojich prívržencov dokonale ovládajú a autoritatívne určujú všetky formy ich života, súkromia, práce, citov či myslenia, čím ich dostávajú do úplnej závislosti a neslobody. Učenie, ktoré prináša Kristus je úplne nové. Odlišné je nielen jeho posolstvo o Bohu ako o vznešenej osobnej bytosti a o milosrdnom Otcovi, ale najmä jeho šokujúca požiadavka milovať aj svojich nepriateľov. K tomu ani jeden duchovný majster nedospel, a hoci napríklad rôzne orientálne smery zakazujú ubližovať každej, dokonca i zvieracej bytosti, ich stúpenci nepoznajú praktickú činorodú lásku k blížnemu, uznávajú kastovníctvo a sú apatickí voči utrpeniu iných. To, čo hlásajú, nie je láska, ale nezúčastnený postoj.

Kristova osobnosť vyžaruje duchovnú silu a hlbokú múdrosť. Jeho učenie dáva odpoveď na všetky pálčivé otázky ľudstva, na existenciálne otázky o Bohu, človeku, o zmysle života a utrpenia. Je ucelené, vznešené, zosúladené. Neprotirečí logike ani rozumu. Poskytuje človeku pevné pravidlo rozoznávať dobro od zla, dáva bezpečné mravné normy. Pritom nie je neľútostné a tvrdé, ale plné lásky a pochopenia. Je svojbytné, nie je obmenou rabínskych teórií ani výsledkom východných filozofických špekulácií. A navyše, najsilnejším argumentom Kristovej výnimočnosti je jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie. Tým dokázal, že je Pánom aj nad smrťou a dal nám možnosť spásy. To je dôkaz, ktorý pred ním ani po ňom nijaký duchovný učiteľ či majster nebol schopný zopakovať. Kristus teda nie je len jedným z mnohých, je mimoriadnou, jedinečnou osobnosťou. Je základom spásy každého človeka, vteleným Božím Slovom. Tak ako to povedal Peter, keď na Kristovu otázku, za koho ho pokladajú učeníci, odpovedá: „Ty si Kristus, syn živého Boha!"