Stanislav Grof (* 1931 v Prahe) vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite. Počas pôsobenia vo Výskumnom ústave psychiatrickom v Prahe získal skúsenosti s experimentálnym a klinickým používaním LSD. V roku 1967 odišiel do USA. Tam pokračoval vo svojich výskumoch zmenených stavov vedomia pomocou LSD. Po všeobecnom zákaze používania LSD vypracoval (spolu s manželkou Christinou) metódu tzv. holotropného dýchania, ktorá umožňuje navodzovať zmenené stavy vedomia bez použitia drog (ide o metódu spätú s intenzívnym dýchaním, tzv. hyperventiláciou, ku ktorému sa obyčajne aplikuje špecifická hudba a práca s telom). Na základe analýzy a interpretácie zážitkov pri zmenených stavoch vedomia formuloval koncepciu tzv. transpersonálnej psychológie. Stal sa spoluzakladateľom Spoločnosti pre transpersonálnu psychológiu a neskôr predsedom Medzinárodnej transpersonálnej spoločnosti. V roku 1992 sa konala v Prahe 12. medzinárodná transpersonálna konferencia (na ktorej v úvode vystúpil aj prezident Václav Havel).

Zážitkové spektrum pri stavoch zmeneného vedomia (či už navodeného použitím halucinogénov, napr. LSD, alebo pomocou holotropného dýchania) môže byť mimoriadne bohaté: intenzívne emócie, vízie a iné zmeny vnímania, neobvyklé myšlienkové procesy, no i rôzne telesné príznaky (tras, kŕče, pocity dusenia a pod.). Obsah týchto zážitkov podľa Grofa spadá, často v symbolickej podobe, do troch oblastí: zážitky z včasného detstva, perinatálne zážitky (z obdobia vnútromaternicového života a z obdobia pôrodu indivídua) a napokon transpersonálne zážitky, ktoré prekračujú rámec biologického života jedinca, umožňujú vnímať geograficky i historicky vzdialené udalosti, prežívať udalosti z „minulých životov", identifikovať sa s inými ľuďmi alebo aj celým ľudstvom, s nižšími formami života (napr. rastlinami), s neživými objektmi, ba i s celým vesmírom. Popieranie reality skrytej v transpersonálnych zážitkoch sa chápe ako uľpievanie na materialistickom scientizme, ktorý ovláda klasická prírodovedná newtonovsko-karteziánska paradigma s lineárnou kauzalitou, a ako ignorovanie spirituálnej dimenzie človeka. Pomoc pri interpretácii transpersonálnych zážitkov (a potvrdenie, že za ich obsahom sa neskrývajú iba intrapsychické javy, ale realita) poskytujú Grofovi nielen stavy zmeneného vedomia, ale aj skúsenosť starovekých i súčasných kultúr: šamanizmus, prebudenie kundalíní („hadej sily" známej z historickej indickej literatúry), zážitky zjednocujúceho vedomia (tzv. vrcholné zážitky známe z humanistickej psychológie A. Maslowa), mimozmyslové vnímanie, zážitky z minulých životov, zážitky z obdobia umierania (v klinickej smrti), zážitky zo stretnutia s UFO, stavy posadnutosti, zážitky náboženských mystikov a pod.

Transpersonálny zážitkový modus nazýva Grof tiež holotropným vedomím. Holotropné vedomie predstavuje identifikáciu s akýmsi „poľom vedomia" bez určitých hraníc, ktoré má neobmedzený zážitkový prístup k rôznym aspektom skutočnosti bez sprostredkovania pomocou zmyslov: pevnosť a diskontinuita hmoty je iba ilúziou, ktorá vzniká istou „orchestráciou" udalostí pri bežnom (neholotropnom, tzv. hylotropnom) vedomí, čas a priestor môžu byť súčasne vyplnené mnohými objektmi, minulosť a budúcnosť sa môžu zážitkovo spájať v prítomnom okamihu, subjekt môže mať zážitkovú skúsenosť na rôznych miestach v tom istom čase, byť časťou nie je nezlúčiteľné s možnosťou byť celkom, niečo môže byť pravdivé i nepravdivé súčasne, tvar a prázdno sú zameniteľné a pod.

V dejinách modernej vedy ovládol podľa Grofa newtonovsko-karteziánsky obraz hmotného sveta spôsob myslenia nielen vo fyzike, ale i v biológii, medicíne, psychológii, psychiatrii a vo všetkých ostatných vedeckých odboroch. Tento prístup však podľa neho iba odráža základný metafyzický predpoklad filozofického materializmu a vo svojich dôsledkoch viedol k systematickému potláčaniu objavov v celom rade oblastí a skresľovaniu ich výkladu. Ďalším komplikujúcim omylom je sklon vedcov nielen obhajovať prekonané teórie a aplikovať ich na rôznorodé odbory, ale tiež považovať ich za presný a konečný opis reality. Preto sa apriórne zamietajú akékoľvek zistenia, ktoré sú nezlúčiteľné s prijatým teoretickým rámcom, namiesto toho, aby sa stali podnetom k prehodnoteniu zastávaných teórií. Pritom počas dvadsiateho storočia fyzici sami radikálne zmenili svoje chápanie hmotného sveta. Revolučné objavy v subatomárnej a astrofyzikálnej oblasti zmietli obraz vesmíru ako nekonečne zložitého a plne deterministického systému, ktorý pozostáva z nezničiteľných častíc hmoty. Len čo sa výskum vesmíru posunul zo sveta bežnej skutočnosti (zo „zóny stredných rozmerov") do mikrosveta elementárnych častíc a megasveta vzdialených galaxií, dovtedajšia predstava vesmíru sa zrútila pod lavínou nových pozorovaní a experimentálnych dôkazov. Newtonovské chápanie hmoty, času a priestoru, ktoré vyhovovalo prostému rozumu, nahradil podivný svet kvantovej a relativistickej fyziky, plný prekvapujúcich paradoxov. Z obrazu sa úplne vytratil bežný pojem hmoty ako „pevnej látky". Jasne oddelené dimenzie absolútneho priestoru a času splynuli do Einsteinovho štvorrozmerného časopriestorového kontínua a pozorovateľovo vedomie sa muselo uznať za prvok, ktorý zohráva nezanedbateľnú rolu pri vytváraní toho, čo sa predtým javilo ako objektívna a neosobná realita. K podobným prielomom došlo v mnohých ďalších odboroch. Nové teórie sa podľa Grofa vyznačujú stále zreteľnejším približovaním nielen k mystickému svetovému názoru, ale aj k objavom transpersonálnej psychológie, pričom sa preukazuje ich vzájomná zlučiteľnosť. Zároveň sa pootvárajú dvere pre odvekú múdrosť ľudsva, ktorú materialistická veda zavrhovala a zosmiešňovala.

V oblasti biológie Grof upozorňuje, že Darwinova teória nedokáže vysvetliť evolúciu a neobyčajné bohatsvo a pestrosť foriem života ako výsledok mechanicky pôsobiacich prírodných síl. Aj keď evolúciu považuje za preukázanú skutočnosť, je vysoko nepravdepodobné, že sa mohla uskutočniť bez riadenia nejakou vyššou inteligenciou, lebo až priveľa skutočností sa s takýmto chápaním nezhoduje. Náhodné mutácie génov, ktoré (podľa neho) predstavujú základný výkladový princíp neodarwinistickej teórie evolúcie, sú predsa vo väčšine prípadov škodlivé, preto len ťažko môžu byť zdrojom priaznivých zmien organizmu. Okrem toho by si vznik nových druhov vyžadoval vysoko nepravdepodobnú kombináciu mnohých špecifických mutácií. Prechodné formy ako nevyhnutný predpoklad evolúcie by tak neponúkali nijaké evolučné výhody, dokonca by predstavovali riziko.

Podobne sa materialistická veda, uvádza Grof, sústavne vyhýba problému vzniku vedomia, lebo ho nie je schopná vyriešiť v kontexte svojho koncepčného rámca. Niektorí výskumníci síce tvrdia, že našli odpoveď na problém vzťahu medzi mozgom a vedomím, ale ich tvrdenia pri dôkladnejšom preskúmaní neobstoja. Chcú nás presvedčiť, že mozog má schopnosť transformovať svoje chemické a elektrické zmeny na vedomé subjektívne vnímanie pozorovaných hmotných objektov. Podstata procesu a mechanizmu, ktorým sa to deje, sa však vymyká akejkoľvek vedeckej analýze. Tvrdenie, že čosi takéto je možné, považuje Grof za divokú a nepodloženú domnienku, založenú skôr na metafyzických dohadoch než na vedeckých, dôkazmi podložených zisteniach. Rôzne experimenty síce preukazujú, že vedomie úzko súvisí s neurobiologickými procesmi v mozgu, nevypovedajú však takmer nič o podstate a vzniku vedomia. V skutočnosti, uvádza, jestvuje značný počet pozorovaní, ktoré dokazujú pravý opak: vedomie môže za určitých okolností fungovať nezávisle od svojho hmotného substrátu a môže plniť funkcie vysoko presahujúce mozgový potenciál, ako je to napr. pri tzv. mimotelových zážitkoch (out-of-body experiences). Takéto zážitky sa niekedy vyskytujú spontánne, dajú sa však navodiť aj umelo (napr. šamanský tranz, pôsobenie LSD, zážitky z obdobia umierania atď.). Vo všetkých takýchto situáciách sa vedomie môže oddeliť od tela a udržať si schopnosť vnímať, pričom sa voľne prenáša do rôznych blízkych i vzdialených miest (čo sa dá „overiť" napríklad na základe presnosti vnímania prostredia za daných okolností). Na druhej strane sa ako protiargument uvádzajú pozorovania, že rôzne poškodenia mozgu (napr. nádory) často vedú k psychickým narušeniam a keď sa poškodenie podarí odstrániť, vedomie sa vráti do normálneho stavu. Niektorí vedci to považujú za dôkaz, že mozog je zdrojom ľudského vedomia. V skutočnosti, nazdáva sa Grof, ide o analogickú situáciu, ako keby niekto tvrdil, že televízor je zdrojom programu televízneho vysielania (keď sa poškodí nejaká súčiastka v televízore, naruší sa vysielanie programu, nikto by sa však neodvážil seriózne tvrdiť, že súčiastky televízora vytvárajú program televízneho vysielania).

Veriacemu kresťanovi sa mnohé časti Grofovej argumentácie môžu zdať nielen prijateľné, ale dokonca príťažlivé. Nátlakový materializmus z obdobia socializmu veriacich ľudí do značnej miery senzibilizoval k pozitívnemu prijímaniu akejkoľvek ideológie, ktorá sa vydáva za antimaterialistickú (po vyjdení Grofovej knihy Za hranice mozku som dokonca v Katolíckych novinách zaregistroval pozitívnu recenziu na ňu). Fakticky sú však Grofove názory z kresťanského hľadiska ťažko prijateľné (ba až protikresťanské).

Grof sa kriticky stavia k „organizovaným náboženstvám", lebo vraj v značnej miere stratili spojenie so svojím hlbinným duchovným zdrojom a v mnohých prípadoch živú a prežívanú duchovnosť nahradili dogmatizmom, ritualizmom a moralizovaním (v tom má, žiaľ, čiastočne pravdu). Preto je potrebné odlišovať náboženstvo od spirituality.

Spiritualita je podľa Grofa založená na priamych zážitkoch mimoriadnych dimenzií reality, ktoré si nevyhnutne nevyžadujú ani osobitné miesto, ani oficiálne ustanovenú osobu, ktoré by sprostredkúvali styk s Božstvom (termín „Božstvo" je citovaný z Grofa). Spiritualita je zvláštnym druhom vzťahu medzi jedincom a kozmom a vo svojej podstate je osobnou a súkromnou záležitosťou. Mystici napríklad zakladajú svoje presvedčenie na zažitých dôkazoch, nepotrebujú kostoly ani cirkev - posvätné rozmery skutočnosti, vrátane svojej vlastnej božskosti prežívajú v rámci svojho tela a prírody. Namiesto oficiálne ustanovených kňazov potrebujú podporu skupiny spoluhľadačov alebo pokročilejšieho učiteľa, aby ich viedol na vnútornej ceste. Pri zrode veľkých náboženstiev stáli vizionárske zážitky ich zakladateľov, prorokov, svätcov i mnohých obyčajných vyznávačov. Podľa Grofa sú všetky významné duchovné texty (védy, upanišády, budhistický pálijský kánon, Biblia, Korán, Kniha Mormon a celý rad ďalších) výsledkom priamych osobných zjavení. Na rozdiel od spirituality sú organizované náboženstvá inštitucionalizovanou skupinovou činnosťou, ktorá sa odohráva vo vymedzených miestach (chrámy, kostoly) a predpokladá systém poverených hodnostárov, ktorí môžu, ale nemusia mať osobné zážitky duchovných skutočností. Náboženská hierarchia má sklon aktívne odrádzať svojich príslušníkov od priamych duchovných zážitkov, lebo u nich plodia túžbu po nezávislosti a nedajú sa potom účinne ovládať (v takýchto podmienkach sa potom skutočný duchovný život môže realizovať takmer výhradne iba v rôznych mystických prúdoch, mníšskych reholiach a extatických sektách toho-ktorého náboženstva). V súčasnosti sa však podľa Grofa situácia mení. V posledných desaťročiach sa totiž stalo systematické skúmanie duchovných zážitkov ohniskom záujmu špeciálneho odboru - transpersonálnej psychológie. Tá podrobuje tieto zážitky starostlivému a nezaujatému vedeckému výskumu. Výsledky tohto výskumu môžu priviesť (alebo potvrdiť) novú paradigmu nazerania na svet a človeka.

Mohli by sme pokračovať. Nazdávame sa však, že už na základe predchádzajúcich riadkov možno v Grofovej transpersonálnej psychológii rozpoznať gnostický prístup a zaradiť ju do prúdu hnutia New Age (niektorí autori dokonca Grofa považujú za jedného z hlavných „teológov" tohto hnutia).

Z hľadiska témy prítomného článku sa teraz zastavme pri terapeutickom použití transpersonálnej psychológie (v rámci alternatívnej medicíny). Holotropné dýchanie je totiž technikou, ktorá si činí nárok byť terapeutickou (psychoterapeutickou) metódou použiteľnou pri liečbe niektorých duševných porúch (ale i niektorých telesných ochorení). Treba však poznamenať, že chápanie toho, čo je duševnou poruchou, je v pojatí transpersonálnej psychológie odlišné od chápania dnešnej psychiatrie a medicíny. To, čo sa javí ako duševná porucha, môže byť iba vonkajším prejavom spirituálnej krízy, akýmsi spoločensky alebo subjektívne neželaným produktom (zmeneného) vedomia. Tieto prejavy sa preto nemajú potláčať (napr. liekmi), ako to robí dnešná psychiatria, ale umožniť ich prežitie („zážitok") v kontexte holotropného vedomia. Prechodne môže síce dôjsť i k prejavom zhoršenia stavu, v konečnom dôsledku to ale vedie k vyliečeniu.

Odhliadnuc od Grofovho chápania toho, čo je vlastne duševná porucha (ochorenie), možno v spojitosti s metódou holotropného dýchania (ale i pôvodného používania LSD) a následnými interpretáciami príslušných zážitkov uviesť závažný metodologický nedostatok: výpovede osôb, u ktorých bola umelo (toxicky) vyvolaná psychická zmena (vlastne porucha) - či už ide o intoxikáciu LSD, alebo o metabolické zmeny v dôsledku hyperventilácie pri holotropnom dýchaní - nemožno považovať za výpovede o realite. Grofov prístup predpokladá, že „zážitky" vyvolané otravou (ktoré majú často charakter ilúzií alebo halucinácií) musia nevyhnutne zodpovedať nejakej (objektívnej) realite, hoci aj v symbolickej podobe. Tvrdenia o takejto spojitosti sú však nielen nedokázané, ale zrejme i nedokázateľné.

Vo všeobecnosti zážitok nejakej udalosti nemožno stotožňovať so samotnou udalosťou. „Transpersonálne zážitky" pod vplyvom intoxikácie halucinogénmi (LSD) či holotropným dýchaním sa zakladajú navyše na nereálnych vnemoch (ilúziách, halucináciách), ide teda o „zážitok" čohosi nereálneho, nie reálnej udalosti. Takéto zážitky (resp. výpovede o nich) sotva možno považovať za dôkazy.

Použitie holotropného dýchania ako „terapeutickej metódy" nemusí byť nevyhnutne neefektívne. Nejde pritom iba o nešpecifický efekt z terapeutického kontaktu. V klinickej praxi niekedy pacientovi napríklad pomôže, ak získa presvedčenie, že „pochopil", v čom sú korene jeho ťažkostí, a to dokonca i vtedy, ak je toto „pochopenie" nesprávne. Takýto typ úľavy, aj keď je niekedy naozaj zreteľný, je však založený na sebaklame, a preto by bolo nielen nevedecké, ale i eticky pochybné, keby sa na ňom mala stavať terapeutická prax.