Zameranie tohto článku bude kritické: jeho cieľom je poukázať, že väčšina metód alternatívnej medicíny je nielen nevedecká (dokonca protivedecká), ale že v mnohých prípadoch ide o metódy založené na poverách, mágii, okultizme, ezoterike, ba i na lži a podvodoch. V tomto zmysle má nezanedbateľná časť alternatívnej medicíny veľa spoločného s ideológiou siekt a nových náboženských kultov.

Chceme upozorniť tiež na to, že praktizovanie metód alternatívnej medicíny môže byť pre ľudský organizmus rizikové: či už priamo tým, že ho môže poškodiť, alebo nepriamo, že sa človek nelieči spôsobom, ktorý by mu mohol naozaj pomôcť. V súčasnosti už jestvuje množstvo dokladov o tom, že kvôli uprednostneniu metód alternatívnej medicíny sa pacient dostal ku skutočnej liečbe až v takom štádiu ochorenia, keď sa mu už nedalo pomôcť.

Uchyľovanie sa pacientov k vyhľadávaniu pomoci zo strany alternatívnej medicíny má rozličné korene. V súčasnosti je to v značnej miere najmä určitá dobová módnosť a spoločenská mentalita (sýtená okrem iného aj masmédiami), k čomu sa ešte vrátime, avšak i skutočnosť, že moderná medicína napriek obrovskému pokroku stále ešte nevie liečiť alebo vyliečiť všetky ľudské neduhy, choroby a trápenia. V takejto situácii, v duchu onoho „topiaci sa aj slamky chytá", potom človek vyhľadáva pomoc aj tam, kde ju síce fakticky nedostane, ale kde sa mu aspoň predstiera (niekedy dokonca „zaručuje") určitá možnosť liečenia alebo vyliečenia. Nechceme upierať mnohým zástancom a vykonávateľom alternatívnej medicíny vnútornú poctivosť a dobrý úmysel (hoci je medzi nimi dosť šarlatánov a podvodníkov), no v konečnom dôsledku nám v súčasnosti väčšina jej metód pripomína akýsi „obchod" s ľudským utrpením a beznádejou alebo s ľudskou hlúposťou: tento „obchod" nemusí byť vždy (a často ani nie je) materiálnej povahy.

Pri polemike s prívržencami alternatívnej medicíny takmer vždy narazíte na tvrdenia o rôznych príbehoch ľudí, ktorým tá či oná metóda pomohla, či na prípady „úplného vyliečenia", ba až „zázračného uzdravenia" pomocou nej. Môžete sa dokonca stretnúť s ľuďmi, ktorí vám to potvrdia zo svojej vlastnej skúsenosti pacienta. Preto sa v prítomnom článku zamyslíme i nad niektorými všeobecnými mechanizmami, ktoré sa v takýchto prípadoch uplatňujú alebo môžu uplatňovať, a to bez toho, že by priaznivý efekt bol skutočne a preukázateľne (priamym) dôsledkom aplikácie danej metódy.

Pokiaľ ide o termín alternatívna medicína, používame ho preto, lebo je najzaužívanejší, nie preto, že by bol vhodný. V spojitosti s ňou sa hovorí aj o nekonvenčnej medicíne, inokedy o naturálnej medicíne, o holisticky orientovanej medicíne a pod. V užšom zmysle slova sa prekrýva s liečiteľstvom (vrátane tzv. ľudového liečiteľstva), dnes si však nárokuje viac (i preto, že sa ňou zaoberajú niektorí lekári) a domáha sa oficiálneho uznania a legalizácie, čo sa jej už v prípade niektorých metód, napr. v prípade akupunktúry a homeopatie vo viacerých krajinách podarilo (žiaľ, aj na Slovensku). Alternatívna medicína nepredstavuje ucelený systém, ale skôr určitý súbor diagnostických a najmä liečebných metód, ktoré stoja na iracionálnych princípoch, alebo ktoré nerešpektujú až ignorujú jestvujúce vedecké poznatky a overené zásady medicínskej praxe, ba neraz sú s nimi v ostrom protiklade.

V prítomnom článku nebudeme mať priestor na podrobnejšiu charakteristiku a kritickú analýzu jednotlivých metód. Začíname ním iba akýsi seriál o nich, v ktorom sa postupne budeme samostatne zaoberať najdôležitejšími, najrozšírenejšími alebo najproblematickejšími metódami a prístupmi alternatívnej medicíny.

Podať prehľad metód a prístupov alternatívnej medicíny nie je jednoduché jednak pre ich značný počet, jednak preto, že viaceré z nich sa viac alebo menej prekrývajú. Okrem toho literatúra propagujúca alternatívnu medicínu sa zaoberá skôr jednotlivými metódami a prístupmi, nie konzistentným prehľadom celej problematiky. V tomto smere je azda určitou výnimkou kniha anglických autorov B. Inglisa a R. Westovej Sprievodca alternatívnou medicínou, ktorá vyšla v slovenskom preklade (Príroda, Bratislava 1992), kde sa uvádza 53 rôznych metód, avšak dosť povrchne (navyše sa v nej uvádzajú i daktoré metódy, ktoré sú súčasťou „oficiálnej" medicíny, kým iné metódy, ktoré k alternatívnej medicíne nepochybne patria, sa v nej nespomínajú). Z kritických kníh treba na tomto mieste spomenúť najmä u nás dostupnú výnimočnú publikáciu kolektívu českých autorov Alternativní medicína - možnosti a rizika (Grada, Praha 1995), jej pohľad na tému je ale takmer výlučne sekulárny (z hľadiska vedeckej medicíny však väčšinou veľmi dobre argumentovaný), podobne je to s knihou P. Skrabaneka a J. McCormicka Pošetilosti a omyly v medicíně (Lidové noviny, Praha 1995, kapitola 5: Alternativní medicína). Za zmienku stojí ešte knižka T. Eliášovej Zdravie za akúkoľvek cenu - kresťanský pohľad na alternatívnu medicínu (Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov 1997): jej pohľad je však medicínsky menej zasvätený a orientovaný najmä na veriacich katolíkov, navyše sa sústreďuje iba na niektoré metódy alternatívnej medicíny (homeopatia, Silvova metóda, akupunktúra a tzv. psychická chirurgia).

V našom prehľade metód a prístupov v alternatívnej medicíne by sme chceli upozorniť predovšetkým na tieto:

homeopatia a z nej odvodené alebo s ňou súvisiace metódy, ako je napr. clusterová (klastrová) medicína a antropozofická medicína, Bachova kvetová liečba a pod.;

akupunktúra a jej modifikácie;

metódy súvisiace s hnutím New Age a rôznymi „psychokultmi", kam možno zaradiť najmä Silvovu metódu riadenia mysle, reiki, tzv. transpersonálnu psychológiu a jej metódy (napr. Grofovu metódu holotropného dýchania, psychedelickú liečbu pomocou halucinogénov, ako je napr. LSD a pod.), tzv. reinkarnačnú terapiu, tzv. spirituálne neurolingvistické programovanie a niektoré ďalšie; v tejto spojitosti však treba aspoň okrajovo spomenúť aj niektoré aspekty v medicíne (najmä v psychiatrii) a v psychologickom poradenstve už viac-menej akceptovaných a čoraz viac osvojovaných psychoterapeutických metód a prístupov (Freudova psychoanalýza, Jungova analytická psychológia, tzv. humanistická psychoterapia, špeciálne v podaní C. R. Rogersa a jeho nasledovníkov), ako aj tzv. hnutie ľudských možností a niektoré aspekty tzv. pozitívneho myslenia;

metódy súvisiace s hnutím New Age a ním inovovaných pohanských, okultistických, ezoterických, magických, staroorientálnych mystických a iných praktík (astrológia, šamanizmus, tzv. biela mágia, liečba kameňmi a drahokamami, pyramidológia, amulety, transcendentálna meditácia, niektoré metódy jogy atď.);

parapsychologické a psychotronické metódy (bioenergia, diagnostika pomocou tzv. senzibilov, medicínske prútkarstvo, rádiestézia a rádionika, psionová medicína, liečivé obrazce a tvarové žiariče, geopatogénne zóny atď.);

tzv. charizmatické liečiteľstvo;

liečba vierou (najmä prípad tzv. Christian Science, kresťanskej vedy, ktorá však nie je ani kresťanskou, ani vedou, ale svojskou sektou);

metódy založené na špeciálnych spôsoboch stravovania (makrobiotika, vegetariánstvo, vegánstvo; v širšom zmysle sem možno zaradiť aj tzv. vitamínoterapiu, liečbu založenú na prijímaní niektorých chemických prvkov, liečbu hladovaním a pod.);

metódy založené na ručných manipulačných technikách (chiropraxia, osteopatia, kineziológia, rôzne špeciálne masáže a pod.);

niektoré metódy fytoterapie (liečby liečivými rastlinami), najmä v prípadoch ľudového „bylinkárstva" či „zelinkárstva";

iné (napr. tzv. psychická chirurgia a celý rad ďalších metód, ktoré sú populárne v niektorých krajinách, u nás však zatiaľ nezískali významnejší vplyv).

Ako sme povedali, väčšinou z uvedených metód a prístupov sa budeme detailnejšie zaoberať v osobitných článkoch. V nasledujúcich riadkoch sa preto sústredíme na všeobecnú spoločenskú klímu a dobovú mentalitu, ktorá u ľudí vyspelých (tzv. postindustriálnych) západných civilizácií umožnila na konci 20. storočia neobyčajný rozkvet metód alternatívnej medicíny (a otvorila priestor i pre rozmach siekt, nových náboženských smerov a kultov). Nazdávame sa, že táto spoločenská klíma a dobová mentalita súvisí do značnej miery s fenoménom, ktorý je známy pod názvom postmodernizmus.

Postmodernizmus má v súčasnej západnej (no nielen západnej) spoločnosti rozličné podoby a prejavy, ktoré sa objavujú v najrozmanitejších formách a oblastiach od každodenného života a populárnej kultúry (móda, film, televízia, populárna hudba) až po také kultúrne výtvory, ako je architektúra, literatúra a umenie vôbec. Predovšetkým však ide o určitý intelektuálny svetový názor. V oblasti stanoviska voči vede a vedeckému prístupu k realite ho charakterizuje kritický až odmietavý postoj, ktorý sa dakedy označuje ako antiscientizmus. Ideológia postmodernizmu odmieta v období osvietenstva zrodený a v modernej dobe rozvinutý ideál na racionálne poznanie pravdy a v konečnom dôsledku i existenciu (nespochybniteľnej) pravdy ako takej. Postmoderné idey, postoje a hodnoty formujú čoraz viac a zreteľnejšie dobu, v ktorej žijeme - postmodernú éru. Z hľadiska predchádzajúcej modernej doby (éry modernizmu) je postmodernizmus do istej miery jej vyústením, rozvinutím a dozvukom, no zároveň i jej popretím a odmietnutím.

Odborníci sa často nedokážu dohodnúť v názore, čo všetko patrí pod pojem postmodernizmus. Sú však zajedno v tom, že tento fenomén predstavuje koniec jednotného, univerzálneho pohľadu na svet: vzpiera sa proti jednotiacim a všeobecne platným vysvetleniam, vyznačuje sa naopak úctou k rozdielnosti a je akousi oslavou lokálneho a jednotlivého na úkor univerzálneho. Charakteristickými znakmi postmoderného postoja k svetu je preto relativizmus a pluralizmus.

Postmoderný relativizmus a pluralizmus sa odlišuje od relativistického pluralizmu, ktorý sa objavil v neskorých fázach éry modernizmu. Ten bol totiž striktne individualistický („každý má právo na svoj vlastný názor"). Postmoderný postoj sa však orientuje na skupinu a spoločensvo, kladie dôraz na „lokálnu" povahu pravdy: názory sa považujú za pravdivé v závislosti od spoločenstva, ktoré sa k nim hlási. Takéto chápanie pravdy vedie k tomu, že už tak veľmi nezáleží na systematickom a logickom uvažovaní. Preto ľuďom postmodernej doby neprekáža zmiešavať prvky tradične nezlučiteľných názorových systémov (napr. postmoderný kresťan sa podľa toho môže hlásiť k tradičnému kresťanskému učeniu a zároveň veriť v reinkarnáciu).

Postindustriálna informačná spoločnosť a jej prakticky celosvetový komunikačný systém (masmédiá, najmä televízia, ale napr. aj internetovská počítačová sieť) vytvára z našej planéty akúsi globálnu obec, napĺňa jej obyvateľov vedomím kultúrnej rôznorodosti ľudstva a povzbudzuje ich tak k prijímaniu nového pluralistického postoja, ktorý je viac než toleranciou voči iným zvyklostiam a názorom: povzbudzuje ich k prijatiu eklektického svetonázorového spektra a jemu zodpovedajúceho životného štýlu. Azda najtypickejšiu ukážku takéhoto eklektického zmiešavania názorových systémov predstavuje dnes v duchovnej oblasti hnutie New Age.

Postmoderný človek súčasnosti sa tak ocitá v situácii, v ktorej každý svetový názor je rovnako dobrý (alebo rovnako „pravdivý"), preto vlastne nepotrebuje nijaký svetový názor. To ho vedie k popretiu jednotného sveta ako predmetu poznávania: stačí mu hovoriť o mnohých názoroch a vlastne tým akceptovať „existenciu" mnohých svetov. Poznávanie a poznanie sveta sa nahradzuje výkladom („všetko je len interpretácia" a „všetko je možné"). Vzniká tak situácia, ktorá za kritérium „správnosti" interpretácie nepovažuje jej pravdivosť, ale „užitočnosť", pričom sa tvrdí, že vyjsť za rámec interpretácie sa vlastne ani nedá („svet totiž nepoznávame, ale konštruujeme svojimi interpretáciami").

Keďže pravda a poznanie sú v postmodernom chápaní zrelativizované, nevyhnutným dôsledkom postmodernizmu je antiscientizmus - odmietanie vedy. A to (paradoxne) napriek tomu, že práve moderná veda vznik postmodernizmu podnietila, ba že sa o jej poznatky neraz (aspoň zdanlivo) opiera: žonglovanie s vysoko odbornými vedeckými termínmi je pre postmodernizmus pomerne typické. Odmietanie vedy bolo pôvodne podmienené rozčarovaním z toho, že vedecké poznatky (a ich aplikácia v technike) nezriedka viedli k výsledkom, ktoré sa prejavili i nepriaznivými dôsledkami (napr. ohrozením životného prostredia), ba aj ich zneužívaním. Okrem toho sa stáva čoraz zreteľnejším, že vedecké poznanie nie je všemohúce a má svoje obmedzenia: modernistický étos „absolútnosti" vedeckého (či rýdzo racionálneho) poznania sveta spojený s vierou v pokrok sa ukázal nereálny. To však neoprávňuje k odmietaniu vedy ako takej. Pripomeňme si navyše, že za zneužívaním vedeckých poznatkov alebo ohrozovaním životného prostredia nestoja ani tak vedci (a už vôbec nie veda sama osebe), ale skôr politici (a vo všeobecnosti defekty v ľudskej morálke).

Antiscientizmus postmodernej doby a jej ideológie je významnou živnou pôdou aj pre súčasnú „explóziu" metód alternatívnej medicíny a jej protagonistov: skôr je udivujúce, že sa na nej živia aj niektorí lekári, ktorí by nemali byť handicapovaní nedostatkom vedeckého, najmä biologického vzdelania (na rozdiel, povedzme, od ľudových liečiteľov) - ak to tak je, potom to nevrhá dobré svetlo na jestvujúci systém medicínskeho vzdelávania. Je však možné, že spoločenská mentalita je faktor, ktorý dokáže prehlušiť ľudskú racionalitu.

Prednedávnom bol autor tohto článku účastníkom diskusie o niektorých metódach alternatívnej medicíny, reč bola najmä o homeopatii. Jeden z účastníkov diskusie (vysokoškolsky vzdelaný muž) vzniesol námietku: „Mne je jedno, že je to (homeopatia) vedecký nezmysel, hlavne, že to pomáha." Zastavme sa preto niekoľkými poznámkami pri možných mechanizmoch, ktoré môžu vyvolať dojem, že tie či oné metódy alternatívnej medicíny sú naozaj účinné.

Ak ponecháme bokom mylné (niekedy dokonca lživé) výpovede samotných liečiteľov alebo ich pacientov, potom treba spomenúť najmä tieto faktory:

- Nie všetky metódy alternatívnej medicíny postrádajú akékoľvek racionálne jadro, môžu byť teda do určitej miery účinné (napr. metódy založené na ručných manipulačných technikách, prípadne - avšak vo veľmi špecifickom zmysle - akupunktúra a niekoľko ďalších metód);

- Môže ísť o dodatočný efekt predchádzajúcej alebo o efekt paralelnej (nealternatívnej) liečby;

- Nezanedbateľným mechanizmom môže byť u časti prípadov samouzdravovacia schopnosť organizmu, pri ktorej sa aktivujú jeho hojivé schopnosti, ktoré sú nezávislé od liečiteľského zásahu;

- Azda najdôležitejším mechanizmom je však nepochybne nešpecifické sugestívne pôsobenie, ktoré sa realizuje prostredníctvom ovplyvnenia pacientovej psychiky: tzv. placebo efekt. Placebo efekt je súčasťou takmer každej liečby (nielen pri metódach alternatívnej medicíny). Veľmi zjednodušene sa dá charakterizovať ako zložka celkového terapeutického efektu, ktorá súvisí s tým, že pacient verí, že mu určitý spôsob liečby (napr. podávanie lieku) naozaj pomôže. S placebo efektom ráta (a využíva ho) i oficiálna (vedecká) medicína. Avšak - na rozdiel od metód alternatívnej medicíny - vedeckej medicíne ide predovšetkým o dosiahnutie liečebného účinku, ktorý je nezávislý od placebo efektu a je teda priamym a špecifickým dôsledkom aplikovanej liečebnej metódy. Usiluje sa o to rôznymi cestami. V prípade medikamentóznej liečby (teda pri podávaní liekov) sa napr. študujú nielen molekulárne mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa podávaná liečivá látka uplatňuje v chorobnom procese, ale používajú sa veľmi dômyselné experimentálne postupy, ktoré umožňujú „odfiltrovať" z celkového terapeutického účinku placebo efekt. Jedným z takýchto postupov je tzv. dvojito zaslepený kontrolovaný klinický experiment. Podstatou dvojitého zaslepenia je to, že pacientom (ktorí k tomu dajú súhlas), sa podávajú „lieky" - buď skutočný liek, alebo neúčinná látka, ktorá navonok vyzerá presne rovnako ako skutočný liek (tzv. placebo). Ani pacient, ani lekár, ktorý liek podáva a vyhodnocuje jeho účinok, pritom nevie, či ide o skutočný liek, alebo o placebo. Až po vyhodnotení celého experimentu na dostatočnom počte pacientov (z etických dôvodov sa potrebný počet pacientov v súčasnosti získava z veľkého množstva pracovísk, ide o tzv. multicentrické štúdie) sa „zverejní", ktorá skupina pacientov dostávala skutočný liek a ktorá placebo. Porovnaním liečebných výsledkov v oboch skupinách sa potom zistí, aký podiel na celkovom terapeutickom efekte mal priamy a špecifický účinok lieku, a aký bol podiel placebo efektu. Takéto a iné výskumy ukazujú, že za istých okolností (autorita lekára, osobnosť pacienta) môže byť placebo efekt až neuveriteľne významný (vedecká medicína však považuje za neetické podávanie liekov, ktorých účinok by bol založený iba alebo prevažne na placebo efekte).

Poukázaním na niektoré možné mechanizmy liečebného účinku (správnejšie „liečebného účinku") alternatívnej medicíny sme chceli nielen vysvetliť ich „zvodnosť", ale aj podať istú obranu vedeckého medicínskeho prístupu. Rovnako dôležitou témou je však problematika iracionality a „sektárstva", ktoré sa za metódami alternatívnej medicíny skrývajú. Tejto problematike sa chceme venovať osobitne v spojitosti s jednotlivými metódami, keď o nich budeme písať na stránkach budúcich čísiel prítomného časopisu.