Pred nami je Veľké jubileum roku 2000. Mnohí sa snažíme hlbšie si uvedomiť hodnoty a poslanie, ktoré našej civilizácii prinieslo kresťanstvo. Avšak sú aj takí, a nie je ich málo, ktorí tieto hodnoty spochybňujú a učenie, ktoré nám priniesol Ježiš Kristus, prekrucujú a deformujú. Ako by podľa Vás mala Cirkev čeliť týmto deštrukčným snahám?

Kresťanstvo sa chystá Veľké jubileum roku 2000 prežiť v značne odlišnej polohe než sekulárny svet. Svet - aspoň tak to zatiaľ vyzerá - sa chystá prežiť tieto dni v duchu antického „carpe diem" (uži dňa). Dožili sme sa, tešme sa, oslavujme! To sú všetky tie „hrubé čiary" za minulosťou a evidentne nesplniteľné sľuby do budúcnosti. Kresťanstvo si uvedomuje - teda malo by si uvedomovať, že každý prítomný okamih je len spojnicou minulosti a budúcnosti. Pohľad do minulosti ako „pamäť viery" by mal byť predovšetkým úkonom hlbokej vďačnosti a úprimného pokánia. Vďačnosti za Boží dar, ktorým je pre svet Ježiš Kristus a jeho evanjelium, rovnako ako za dar viery, ktorou Boží ľud pretvára svet na Božie kráľovstvo. Úprimného pokánia za každý okamih, keď s týmito darmi kresťanstvo nakladalo nezodpovedne, čím zradilo svoje poslanie byť svetu sviatosťou spásy. Preto k oslavám Veľkého jubilea 2000 patrí aj ospravedlnenie sa svetu za omyly, ktorých sme sa pri hlásaní evanjelia dopustili. Bez tohto očistného pohľadu do minulosti nejestvuje ani úprimná nádej do budúcnosti. A práve v tomto bode vidím najväčšie nebezpečenstvo prekrúcania a deformácie učenia Ježiša Krista, o ktorej hovoríte. Nie je to však nič nové. Pokusy o „nápravu" učenia a praxe kresťanstva tu boli aj v minulosti. Ich spoločným nedostatkom však vždy bol aj dnes veľmi obľúbený výraz „hrubá čiara za minulosťou". Je to ale naivné - ak som naozaj dedičom, dedím stavbu aj s deravou strechou, vlhkými základmi a dlhmi. Brať len to „dobré" a všetko „zlé" nechať ako bremeno hanby staršiemu bratovi je neseriózne. Vytrhnúť z kontextu Ježišovej zvesti len praxou života nedotknuteľné „čisté Božie slovo" a nespochybniteľné časti sviatostnej praxe je evidentne lukratívne, ale nie je to zodpovedné ani voči evanjeliu, ani voči človekovi, ktorý predsa potrebuje pomoc aj v „špinavých" okamihoch svojho života. Tomu, že sa na lukratívnych častiach evanjelia priživujú rôzne kulty a že určite opäť využijú aj príležitosť Veľkého jubilea, nemožno zabrániť. Brániť sa týmto deštrukčným snahám možno iba tak, že my sami sa pokúsime pomocou spomínanej vďačnosti a pokánia prehĺbiť a zintenzívniť svoje svedectvo kresťanského života tak, aby mohol byť prísľubom svetu aj do tretieho tisícročia.

Mnohé kulty stavajú svoju náborovú propagandu na tvrdení, že Cirkev (prípadne cirkvi) je už historicky prekonaná a nemá čo modernému človekovi povedať. Naopak, sľubujú, že práve oni vyriešia mnohé problémy trápiace ľudstvo a sugestívne ponúkajú jednoznačné odpovede na otázky dosiaľ nezodpovedané. Veľa mladých ľudí sa však takouto falošnou vidinou dá zlákať. Prečo?

Už som povedal, že novovznikajúce kulty a náboženské spoločnosti sa správajú oportunisticky a pragmaticky, pretože je to najefektívnejší spôsob, ako sa uchytiť na trhu duchovného, náboženského rozmeru človeka. Je mi však ľúto každého, kto sa dá nachytať na túto „lacnú" ponuku. Ak si totiž kladieme otázku, prečo bolo práve sa končiace dvadsiate storočie charakteristické enormným nárastom kultov, resp. siekt a rôznych náboženských novotvarov, zájdem si po odpoveď do posledných desaťročí predošlého a prvých desaťročí tohto storočia. Mnohí sociológovia, psychológovia a filozofi, ako napríklad Le Bon, Hardy, Freud, Jung, Ortega y Gasset či Canneti vtedy predpovedali, že jedným z typických znakov spoločenského vývoja človeka dvadsiateho storočia bude strata osobnosti, totálne zmasovenie človeka. Tvrdili, že človek nezvládne svoj sociálny rozmer a ľudia sa premenia na davy, stáda. Priebeh dvadsiateho storočia im dal za pravdu. Také strašné javy ako fašizmus a komunizmus s ich masovým týraním a vyvražďovaním ľudí v koncentračných táboroch a gulagoch boli možné len za predpokladu, že človek sa zmení na masu. Masový človek nepotrebuje a ani neunesie osobnú vieru a zodpovednosť. Potrebuje ideológiu. Novodobé kulty a náboženské novotvary mu ju poskytujú. Preto im podliehajú predovšetkým mladí ľudia, lebo v starších generáciách ešte prežíva niečo z tradičných foriem náboženskosti. Ale mladý človek odchovaný novodobou masovou reklamou a lacnou predstavou masovej nezodpovednej slobody sa im nedokáže ubrániť. Masa je perfektný tlmič každej morálky. Žiaľ, kresťanstvo im v tomto smere nemôže príliš vychádzať v ústrety, lebo keby sa ako celok začalo správať takto oportunisticky, stratilo by svoju podstatu. Pre kresťanstvo je totiž charakteristická práve osobná angažovanosť viery ľudsky a mravne vyspelého jednotlivca. V kresťanstve sa spoločenstvo „uskutočňuje" vždy cez sviatostne formovaného jednotlivca. Áno, aj ja v biskupskej katedrále krstím naraz desiatky ľudí, ale každého krstím osobne - rozdávam Eucharistiu, ale každému osobne, birmujem často stovky mladých ľudí, ale každému osobne vyslovím jeho vlastné meno a dotknem sa osobne rukou práve jeho čela. Tým mu chcem akosi „zvonku" naznačiť, čo sa má uskutočniť v jeho vnútri - aj on musí osobne niesť zodpovednosť za svoj vlastný, neopakovateľný ľudský údel. Zároveň však údel, ktorý nikdy nežije sám pre seba, alebo malú skupinku „vyvolených", ale pre všetkých, za všetkých a so všetkými. Ako Kristus. Skutočné Kristovo kresťanstvo nezbavuje človeka malosti a bolesti, ale učí ho túto malosť a bolesť premieňať na spásnu cestu kríža. Žiaľ, pre mnohých je to, ak mám citovať evanjelium, „tvrdá reč, kto by to počúval". Radšej ujdú do sekty, za jednoduchším riešením, ktoré im ponúkne ideológia vodcu. Mne je ich ľúto, ale nemôžem im pomôcť, ak nechcem riediť Ježišovo evanjelium.

Demokracia, sloboda a tolerancia sú v poslednom čase veľmi frekventované pojmy. Myslíte si, že sa za nimi môže skrývať aj výrazná snaha rôznych pseudonáboženských kultov presadiť sa na novootvorenom trhu východoeurópskych krajín?

Nemyslím si, že je odôvodnené dávať do priamej príčinnej súvislosti spomínaný enormný nárast kultov a nových náboženských hnutí s demokraciou a s ňou súvisiacimi pojmami, ako sú sloboda, tolerancia a pod. Tie podľa mňa nie sú ich príčinou, ale len v istom zmysle novou, vhodnou (a dokonale zneužívanou) príležitosťou na ich rozvoj. Prestaňme už konečne vidieť svet len z pohľadu západnej Európy a Severnej Ameriky. Pozrime sa napríklad do krajín Južnej a Strednej Ameriky a Afriky, ktoré by sme asi ťažko mohli dávať za vzor demokracie. A pritom tam sektárske a pseudonáboženské kulty vznikajú v rovnakom, ba možno ešte väčšom počte ako v Európe a Severnej Amerike. Rozdiel nie je v počte, ale len v zameraní týchto kultov. Zatiaľ čo v Európe a Severnej Amerike si získavajú stúpencov predovšetkým prísľubom až konzumne pohodlnej a bezproblémovej cesty ku spáse pomocou zaručených receptov na formáciu psychologicky dokonalej osobnosti, v Južnej Amerike a Afrike v prostredí extrémnej chudoby získavajú stúpencov mesianisticky zamerané kulty. Zopakujem inými slovami tvrdenie, že to všetko súvisí s celkovou civilizačnou a kultúrnou klímou dvadsiateho storočia - človek už v tomto storočí značne pokročil v poznaní, že sloboda je nevyhnutnou súčasťou jeho podstaty, ale zatiaľ nedospel k tomu, aby túto slobodu zodpovedne uniesol. Krčí sa pod ňou a miesto toho, aby sa k nej vychovával, hľadá skratkové a náhradné riešenia. V tomto zmysle sú demokracia a kresťanstvo na tej istej lodi. Demokracia je nemysliteľná bez osobnej slobody rovnako ako je nemysliteľné kresťanstvo bez osobného svedomia. Ak chceme zachovať slobodu a osobné svedomie, musíme sa vzdať prakticky takmer všetkých donucovacích prostriedkov (okrem výnimočných prípadov, ako terorizmus a pod.) a musíme siahnuť k jedinému všeobecne dostupnému a odôvodnenému prostriedku - k výchove. Žiaľ, ako poznáme z praxe, výchova nemusí vždy skončiť úspešne. Ale to je nevyhnutné riziko demokracie i kresťanstva.

Ako sa vám pozdáva názor, že všetky náboženstvá sú len navonok inou cestou k Bohu, zohľadňujúcou duchovný vývoj človeka, ale v podstate sa ničím od seba nelíšia? Narážam na to, že dnes veľmi často zaznieva tvrdenie, že Boh v každom dejinnom období posiela ľudstvu dajakého duchovného posla - napríklad Krišnu, Budhu, Ježiša, Mohameda, podľa niektorých dokonca aj Prabhupádu, Sri Chinmoya či rev. Muna, a že je vlastne jedno, koho si z nich vyberiete. Čo si o tom myslíte vy?

Vo veľmi zreteľne vymedzenej miere môžem súhlasiť s prvou časťou tohto tvrdenia, lebo aj v Novom zákone v Liste Hebrejom môžeme čítať vetu: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov." Tá istá Biblia však na mnohých miestach a veľmi dôrazne upozorňuje, že v dejinách sa vždy znovu a znovu vynára mnoho falošných prorokov, ktorí prekrúcajú Božiu pravdu a zavádzajú ľudí. Tieto varovania nie sú len obrannou reakciou židovstva či kresťanstva v snahe udržať pohromade svojich veriacich. Hrozbu, ktorou sú pre ľudské spoločenstvo falošní proroci, si čoraz naliehavejšie začína uvedomovať aj tzv. nenáboženský alebo sekulárny svet. Jadrom problému nie je to, či jestvuje len jedna cesta k Bohu alebo viacero, ale to, ako rozoznať pravú a falošnú cestu k Bohu, teda pravých a falošných prorokov. Preto moja odpoveď na druhú časť tvrdenia je jednoznačné „Nie!". Nie je jedno, ktorého duchovného posla si vyberiem ako sprievodcu na ceste k Bohu. Rozdiel medzi kresťanským a sekulárnym prístupom k tomuto problému je v tom, že sekulárne inštitúcie sa k poznaniu, že pôsobenie falošných prorokov je zhubné, dopracúvajú až na základe dôsledkov ich pôsobenia (a to už niekedy môže byť aj neskoro), kresťanstvo ich dokáže odhaliť okamžite ako sa objavia - lebo má normu, na základe ktorej ich rozozná: zjavené Božie slovo. Kresťanská teológia vždy rozoznávala - aj keď v niektorých historických obdobiach dosť neochotne a ťažkopádne - medzi nadprirodzenou (zjavenou) a prirodzenou pravdou, ale nikdy neodopierala človeku možnosť nájsť Boha a spásu aj cestou prirodzených právd. Preto si kresťanstvo popri pravých prorokoch hlásajúcich zjavenú Božiu pravdu (ako Izaiáš, Jeremiáš, Ján Krstiteľ, apoštoli, cirkevní otcovia a pod.) vždy vážilo aj prorokov prirodzenej pravdy a náboženstvá nimi založené (ako Budha, Mohamed, Gándhí a pod.). Niektoré z ich právd viery a praktík naozaj môžu byť cestou k Bohu, ak človek nimi vedený opravdivo odpovedá životom na Boží hlas, ktorý sa ozýva v jeho prirodzenom osobnom mravnom svedomí. Tu vidíme rozdiel - a to veľmi dôležitý - v úplnosti prostriedkov spásy, ktoré je schopné to-ktoré náboženstvo človeku poskytnúť. Kristovo náboženstvo a ním založené spoločenstvo veriacich, teda Cirkev, ponúka človeku plnosť prostriedkov spásy - najmä zjavené Božie slovo a sviatosti - zatiaľ čo ostatné poskytujú vždy iba určitú (niektoré veľmi obmedzenú) časť týchto prostriedkov. Ak mi ukážete náboženstvo, ktoré napriek mnohým svojim pomýleniam splodilo toľkých, až do špiku kosti hlboko „ľudských" ľudí, ako bola väčšina veľkých osobností kresťanských dejín (napr. apoštol Pavol, František Assiský, pápež Gregor Veľký, Matka Terézia, alebo aj pápež Ján Pavol II.) a sociálnych či kultúrnych inštitúcií zveľaďujúcich ľudský údel na tejto zemi, budem ochotný diskutovať o tom, že je jedno, v akého Boha človek verí, alebo akou cestou kráča k Bohu. Spomenutá úcta voči prirodzenej pravde viery sa však netýka falošných prorokov - tí svojou deštrukčnou činnosťou oberajú človeka ešte aj o to málo, čo má - o holý zdravý rozum a slobodnú vôľu.

Totalitná komunistická ideológia sa nás všemožne snažila presvedčiť o tom, že Boh neexistuje. Dnes je však situácia opačná. Ateistu stretnete len zriedkavo, ale zato ľudia sa začínajú duchovne trieštiť - v spoločnosti prebieha akási duchovná atomizácia. Aj medzi kresťanov preniká mnoho nebiblických teórií. Dokáže sa Cirkev aj s týmto omnoho zradnejším problémom vyrovnať?

Často sa stretáme s prežívaním alebo vytváraním nových „pseudospoločenstiev", ktoré aj v netotalitných spoločenských podmienkach zotrvačne žijú „súkromné kresťanstvo" oddelené od Cirkvi ako celku, alebo vidíme, ako sa mnohí kňazi úzkostlivo vyhýbajú akejkoľvek zmienke o verejnej angažovanosti, aby neboli obviňovaní z „politizovania". A od takéhoto „súkromného" kresťanstva je len krôčik do sekty. Podobne „súkromné" evanjelium zbavené kontextu „verejných" celospoločenských problémov čias, v ktorých žije, sa nedokáže ubrániť pred infiltráciou skutočnosť zjednodušujúcich ideologických prvkov z iných náboženstiev. Nemyslím si, že sa Cirkev nedokáže s touto traumou časom vyrovnať. Ak si však niekto myslí, že premeniť „súkromné kresťanstvo" a „evanjelium súkromnej morálky" na „osobne angažované kresťanstvo" sa dá za rok či za dva, je fantasta.

Vo svete sa napríklad stále viac udomácňuje starobylá viera v prevteľovanie duše. Niektoré seriózne výskumy ukázali, že najväčšie percento Európanov veriacich v reinkarnáciu pochádza práve z tradične katolíckych krajín, Slovensko nevynímajúc. Je na vine všeobecná povrchná znalosť Svätého písma, alebo v tom vidíte iné príčiny?

Nie som sociológ ani psychológ, ale odpoviem na vašu otázku tak, ako ju vidím zo svojej perspektívy, teda z pohľadu slovenského katolíckeho biskupa. Myslím si, že prudký nárast reinkarnačných teórií je synergetickým dôsledkom dvoch od seba nezávisle pôsobiacich príčin. Prvou je skutočne neznalosť. Nie však primárne neznalosť Biblie, ale neznalosť tých náboženstiev, od ktorých dnešný Európan preberá vieru v prevteľovanie duší. Veľmi zjednodušene povedané, dnešný Európan, ktorý podľahol čaru reinkarnácie, hľadá v nej predovšetkým nádej. Ak sa mu život, ktorý práve žije, nevydarí, nič sa nedeje, pretože stále je tu nádej, že sa ešte raz vráti a možno ten druhý alebo ďalší život bude znesiteľnejší. To je ale naruby prevrátená viera alebo myslenie východných náboženstiev, na ktoré sa tieto teórie odvolávajú. Ani hinduizmus a tým menej budhizmus (ktorý predsa vôbec nehovorí o osobnom návrate človeka) nepoznajú takúto nádej. Obidve tieto náboženstvá vidia svoj posledný cieľ v podstate v tom, čo sa nazýva nirvánou - definitívnym rozplynutím sa človeka vo večnom pokoji. Návrat v hinduizme (v budhizme ide len o návrat čohosi, čo by sme európskou terminológiou možno mohli nazvať časťou energie) sa vníma predovšetkým ako trest za zle prežitý život. Hinduista ani budhista sa nechce, netúži vracať. On túži po vyslobodení od návratu, po nirváne. Niektorí európski synkretici tieto myšlienky prevrátili naruby a ponúkli návrat ako nádej na nový, dokonca evolučne lepší život. Tým sa však úplne odtrhli od východnej tradície a stratili aj to, čo v hinduizme a budhizme ako prirodzených náboženstvách bolo zmysluplné. Obava pred návratom totiž vnútorne nútila veriaceho hinduistu správať sa pravdivo a mravne. Tak ako kresťana chráni pred hriechom obava z večného zatratenia. Návrat ako nádej však európskeho pseudobudhistu obral o tento očistný mechanizmus bázne pred božským.

Tým sme sa dostali k druhej príčine, ktorou je znechutenie dnešného Európana nad smerom, ktorým sa uberá súčasná európska civilizácia a kultúra, o čom som sa už zmienil. Európan naplnený pocitom nezmyselnosti života hľadá každú možnú nádej - a ak mu niekto ponúkne možnosť ešte raz sa vrátiť a znovu to skúsiť, naletí. To, že naletel len fantazmagórii a výmyslu nejakého antroposofického fantastu nepostrehne, lebo je neinformovaný o skutočnej duchovnej tradícii východných náboženstiev.

Sekty a herézy tu boli odnepamäti. Dnes, keď už existuje Internet, káblová televízia a satelitné prenosy, sa však tento problém stal omnoho vypuklejší a dynamickejší. Naliehavejšie sa dotýka aj samotnej pastorácie. Počíta sa v tejto súvislosti v blízkej budúcnosti aj so zavedením samostatného vyučovacieho predmetu na bohosloveckých fakultách, ktorý by bol špecificky zameraný na problematiku novodobých kultov? Alebo aspoň so školeniami či seminármi pre kňazov, respektíve laikov? Aký význam prikladá Cirkev tejto pálčivej a naliehavej otázke?

Áno, a nie jeden, ale dokonca dva. Práve tento školský rok sa na bohosloveckých fakultách začínajú prednášať ako samostatné predmety religionistika a teológia náboženstiev. Ani jeden z nich nie je síce zameraný výlučne na problém novodobých kultov, ale v obidvoch tvorí táto problematika integrálnu súčasť štúdia. Na to, aby sa poznatky religionistiky a teológie náboženstiev dostali do rúk aj kňazom, ktorí sú už v pastorácii, má naša Cirkev viacero spôsobov, napríklad formačné stretnutia mladších či mesačné rekolekcie starších kňazov. Ich použitie ukáže potreba a čas.

Čo by ste na záver chceli odkázať čitateľom Rozmeru?

Snáď toto. Kristus povedal: „Ja som cesta, pravda a život." Treba chodiť po jeho cestách a nezblúdime. Aby sme ich poznali, treba ich pozorne spoznávať v evanjeliu, kde sa odhaľujú ako pravda, pre ktorú sa oplatí namáhať. Potom zakúsime život, ktorý sa neopúšťa, lebo má vnútornú silu spočívajúcu v pokoji a nádeji.

Ďakujem za rozhovor.