Čo sa rozumie pod názvom psychotronika?

Názov vymyslel inžinier Fernand Clerc, ktorý v roku 1955 vo francúzskom rádiotechnickom časopise Toute la radio napísal: „Máme už elektroniku, kybernetiku, stereotroniku - a vieme, čo ešte príde? Pre úkazy použitia energie vybavenej pri procese myslenia a energie vybavenej impulzom ľudskej vôle môžeme použiť názov psychotronika."

Hovoril o akejsi osobitnej energii, ktorou sa sám zrejme bližšie nezaoberal a ktorej jestvovanie dodnes nikto nedokázal. Nebral do úvahy, že pri myslení či vôľovom úsilí sa energia „nevybavuje", ale spotrebuje (dodáva ju ľudský organizmus, resp. mozog). Človek myšlienky „nevysiela" na diaľku, ale vyjadruje ich bezprostredne pomocou reči, písma alebo pohybov (dorozumievanie sa hluchonemých, pantomíma a pod.).

Názov psychotronika použila pre svoje zameranie skupina pracovníkov z rozličných odborov v bývalej ČSSR, ktorí sa chceli zaoberať výskumom „mimoriadnych schopností človeka", ako sú „prenášanie myšlienok", alebo „pôsobenie na predmety psychickou energiou". Títo založili roku 1967 Koordinačnú skupinu na výskum psychotroniky. Výraz „psychotronika" mal zdôrazniť, že ide o vedecký, dialekticko-materialistický prístup k skúmaniu uvedených „mimoriadnych schopností", čo zabezpečovalo, že s takýmto zameraním a jeho propagáciou budú súhlasiť aj vtedajšie nadriadené politické orgány.

Dr. F. Kahuda, minister školstva a kultúry v 50. rokoch, založil napríklad pod záštitou ministerstiev školstva, národnej obrany, vnútra a zdravotníctva „Psychoenergetické laboratórium", v ktorom desať rokov skúmal akúsi „mentálnu energiu" a jej nosiče „mentiony". Dospel k záveru, že takáto energia jestvuje, ale nepodarilo sa mu dokázať, ako funguje.

Označenie psychotronika sa pre uvedené zameranie ujalo aj v niektorých ďalších vtedajších socialistických krajinách, aj keď sa jeho ideová či ideologická orientácia po roku 1989 výrazne zmenila. Propagátori psychotroniky ju začali označovať za akýsi „most medzi vedou a náboženstvom", alebo z nej začali robiť aj akési kozmické náboženstvo. V zborníku Psychotronica Slovaca z roku 1992 sa napríklad píše, že psychotronika „musí riešiť aj morálne a duchovné problémy", alebo, že jej zneužitie „môže znamenať globálne nebezpečenstvo pre celý vesmír". V uvedenom zborníku sú aj články o farbách „aury", o odstraňovaní „zarieknutia" a „prekliatia" a ďalšie, ktoré ukazujú, že ich autori sa zriekli pokusov zaoberať sa vedeckým výskumom paranormálnych javov. Svedčí o tom aj skutočnosť, že o svojich výskumoch a ich výsledkoch neuverejnili až dosiaľ jediný vedecký či odborný článok v odbornej literatúre, hoci psychotroniku propagujú už vyše štvrť storočia.

 

Psychotronika a parapsychológia

V západných krajinách sa na skúmanie spomínaných „mimoriadnych schopností človeka", na dokazovanie toho, že skutočne jestvujú, ako aj toho, čo by mohlo byť ich príčinou alebo základom už mnohé desaťročia používa názov parapsychológia. Týmto názvom sa označuje hraničná oblasť, ktorá sa zaoberá, rovnako ako psychotronika, paranormálnymi javmi a prejavmi, ktoré majú vzťah k ľudskej psychike: extrasenzorickou percepciou či mimozmyslovým vnímaním, t. j. „videním", „počutím", „cítením" zmyslových podnetov mimo dosahu zraku, sluchu alebo dotykových orgánov (napríklad „jasnovidectvo" zraku neprístupných predmetov či udalostí v súčasnosti, minulosti alebo budúcnosti, „čítanie" a „prenášanie" myšlienok nazývané telepatia, „prútkarstvo" atď.) a „psychokinézou", t. j. pohybovaním alebo iným pôsobením na predmety bez použitia pohybových orgánov (napríklad vznášanie vo vzduchu - „levitácia", ohýbanie predmetov „vôľou" a pod.). Psychotronika používa na takéto prípady vedecky znejúci názov „dištančné interakcie", neprináša však, podobne ako parapsychológia, o ich skutočnom jestvovaní nijaké spoľahlivé, z vedeckého hľadiska prijateľné dôkazy.

Obe zamerania, psychotronika a parapsychológia, sa akosi navzájom ignorujú. V prvej sa druhá možno nespomína preto, že sa nepovažuje za dostatočne vedeckú, hoci prináša výsledky množstva výskumov, ktoré sama neraz hodnotí značne kriticky. V druhej, parapsychológii, sa psychotronika pravdepodobne nespomína preto, že jej výsledky, ak nejaké jestvujú, parapsychológia nepozná.

V americkej publikácii Veda o psi (Y) - extrasenzorická percepcia a psychokinéza jej autor, profesor biológie a riaditeľ Laboratória parapsychológie na univerzite vo Philadelphii, C. B. Nash, psychotroniku ako takú vôbec nespomína. Medzi vyše 500 citáciami odbornej literatúry, ktorá má vzťah k danej problematike, uvádza iba dve práce, uverejnené v zborníkoch z podujatí psychotronikov. Obe sa týkajú tzv. bioplazmy, ako akéhosi nosiča či sprostredkovateľa prenášania informácií na diaľku a k obom sa stavia, ako to ešte uvedieme, značne kriticky.

K hlavným problémom psychotroniky i parapsychológie patrí nájsť uspokojujúcu odpoveď na tri základné otázky:

1. Spoľahlivo, na úrovni požiadaviek súčasnej vedy preukázať, či javy alebo schopnosti, na ktoré sa zameriavajú, skutočne jestvujú;

2. Ak sa preukáže či dokáže, že jestvujú, ukázať, že sa nedajú vysvetliť prirodzeným spôsobom, t. j. s použitím vo vede známych poznatkov o rozličných javoch v živej i neživej prírode a o prejavoch ich pôsobenia;

3. Ak skutočne jestvujú a nedajú sa vysvetliť prirodzeným spôsobom, nájsť a dokázať inú príčinu alebo základ ich jestvovania a pôsobenia.

Zastavme sa najskôr pri prvej z uvedených otázok.

 

Senzibili

Za jeden z nepochybných dokladov či dôkazov jestvovania mnohých paranormálnych schopností, ktorými sa vyznačujú určití jednotlivci sa považuje napríklad schopnosť odhaľovania chorôb bez použitia zmyslových orgánov a lekárskych zariadení (touto sa budeme zaoberať samostatne), schopnosť nachádzať stratené osoby alebo zločincov, odhaľovať aj na značné vzdialenosti zámery a postupy nepriateľov, odhaľovať podzemné zdroje vody pomocou „prútikov", odhaľovať „geopatogénne zóny" a pod. Ľudia, o ktorých sa tvrdí, že sa vyznačujú takýmito schopnosťami, bývajú nazývaní „senzibili", alebo v anglickej parapsychologickej literatúre „psychici".

Ochranná spravodajská služba USA - DIA (Defense Intelligence Agency) odtajnila koncom novembra roku 1995 svoj vysoko utajovaný program s kódovacím názvom Hviezdna brána, ktorý sa zameriaval na výskum možností využívať „psychikov", na základe ich údajnej schopnosti „vidieť", čo sa odohráva ďaleko za hranicami dosahu ich zrakových orgánov, v špionážnej službe. Tento program spočiatku podporovala CIA (Ústredná spravodajská služba), ale táto sa ho čoskoro vzdala, pretože sa neukazovalo, že by mohol priniesť očakávané výsledky. Program zahrnoval štúdium údajov šiestich „psychikov", o ktorých sa uvádzalo, že majú schopnosť „jasnovidectva". Počas 20 rokov sa na tento program vydalo 20 miliónov dolárov. CIA napokon, na základe posudkov expertov, ktorí vyhodnotili získané výsledky, dospela k záveru, že „mimozmyslové vnímanie sa nedá použiť v tajnej spravodajskej službe a na takýto výskum sa nemajú míňať nijaké ďalšie verejné prostriedky." Ďalej sa uvádza, že údaje „jasnovidcov" nikdy neposkytli primeraný základ pre akcieschopné špionážne operácie. Pri výskume sa od nich získalo veľké množstvo bezvýznamných a mylných informácií. Medzi údajmi rozličných „jasnovidcov" bola iba malá zhoda. Viacerí svoje údaje menili, aby ich prispôsobili známym základným informáciám. Uzatvára sa však, že „to neznamená s konečnou platnosťou povedať, že paranormálne fenomény nejestvujú."

Bývalý riaditeľ CIA Robert Gates v televíznom rozhovore povedal, že CIA sledovala Hviezdnu bránu iba preto, že podobný výskum robili aj Rusi a na jeho uskutočňovanie v USA naliehalo niekoľko nemenovaných kongresmanov. Výsledky výskumu nemali nijakú hodnotu a nezakladalo sa na nich nijaké rozhodnutie CIA.

Mnohí „psychici" či „senzibili" vyhlasujú, že sú schopní pomôcť polícii vyriešiť závažné zločiny. Uvádza sa, že asi 35 % mestských a 19 % vidieckych oddelení polície v USA pripúšťa, že pri svojich pátraniach použili aspoň raz „psychikov". Ich používanie je dosť rozšírené aj v ďalších krajinách. Väčšina tvrdení o ich úspechoch sa však zakladá iba na spomínaní jednotlivých prípadov. Podrobné sledovania poukazujú na oveľa menej presvedčivé výsledky. Ako príklad sa dajú uviesť údaje z článku R. Wisemana a spoluautorov v americkom časopise The Skeptical Inquirer z roku 1996, ktorý sa zaoberá kontrolovanými testmi schopností „psychikov" odhaľovať súčasti zločinov.

V jednom z takýchto výskumov M. Reiser na oddelení polície v Los Angeles zahrnul do svojho výskumu 12 „psychikov", ktorým dodal v obálkach vecné doklady o štyroch zločinoch. Dva z nich boli vyriešené a dva nie. Skúmaní mali na základe uvedených dokladov opísať zločiny. Výsledky boli veľmi nepresvedčivé. Autor uzatvoril, že nálezy nepodporili domnienku, že by „psychici" mohli poskytnúť významné doplňujúce informácie vedúce k vyriešeniu závažných zločinov. V článku sa uvádzajú aj výsledky viacerých ďalších výskumov, ktoré však viedli k podobným záverom.

Možno si niektorí z nás spomenú na údaje z našej dennej tlače spred niekoľkých rokov, kde sa uvádzali prípady únosu chlapčeka Tadeáška z Hradca Králové, úteku väzňa L. Winkelbauera, podozrivého z dvojnásobnej vraždy v Prahe, či bývalého ministra životného prostredia pána Vavrouška a jeho dcéry, ktorí zahynuli pod lavínou v Západných Tatrách. Vo všetkých prípadoch sa do hľadania zapojili desiatky „senzibilov". Hľadaných nenašiel niekto z nich, ale v prvých dvoch prípadoch náhodní občania a v treťom Horská služba. Jediný „senzibil", ktorý v poslednom prípade správne uviedol dolinu, v ktorej Vavrouškovcov našli, uvádzal však celkom iné miesto v doline a hovoril, skôr ako ich našli, že jeden z nich si zlomil nohu a druhý išiel hľadať pomoc, čo sa nepotvrdilo.

Jestvuje veľa ďalších príkladov, ktoré poukazujú na to, že údaje o akýchsi výnimočných schopnostiach „senzibilov" treba prijímať s vážnymi výhradami. V každom jednotlivom prípade treba osobitne zvažovať, do akej miery môže ísť o prejav skutočných výnimočných schopností, resp. či ide o náhodu, alebo skôr o zavádzanie alebo podvod. Podobne sa dá povedať aj o ostatných paranormálnych fenoménoch. Jeden z nich sa v psychotronike považuje za základ či príčinu vari všetkých prejavov, ktoré sa do nej zahrnujú.

 

Bioenergia, biopole, biomagnetizmus, bioplazma

Keď si prečítame niektorú z príručiek o psychotronike, alebo sledujeme rozhlasové či televízne programy na túto tému, často sa stretneme s výrazmi „bioenergia", „biopole", „bioplazma" a ďalšími. Pojmom, ktoré sú v prírodných vedách dobre známe a presne definované, ako energia, pole, magnetizmus a ďalšie, sa však pridaním predpony „bio-" vo vzťahu k psychotronike pripisuje celkom iný, skreslený, alebo až nezmyselný význam. Tak sa napríklad z magnetizmu prerobeného na „biomagnetizmus" urobí niečo, čo sa dá prijímať rukami a z nich zmývať vodou a čo je pozitívne alebo negatívne nie v zmysle magnetizmu, ale v zmysle dobrého a zlého. Podobné je to aj s „bioenergiou" a ďalšími pojmami, ktoré sa v psychotronike používajú.

V. M. Injušin z Alma-Aty a W. Sedlak z Varšavy vyslovili v jednom z psychotronických zborníkov predpoklad o existencii akejsi „biologickej plazmy", pozostávajúcej z častíc rozličného charakteru, ktoré tvoria „samostatnú energetickú sieť" a stávajú sa „informačným zdrojom organizmu". Vo svojej domnienke či hypotéze považovali uvedenú plazmu za činiteľa, „ktorý by mohol sprostredkúvať energetický prenos z jedného organizmu na druhý." W. Sedlak dokonca uvádzal, že „biologická plazma sú naše neviditeľné tykadlá, pomocou ktorých komunikujeme s okolím a prostredníctvom ktorých tiež prijímame množstvo informácií." „Biologická plazma" či „bioplazma" sa uvádza do vzťahu k mimozmyslovému vnímaniu a psychokinéze, k psychotronickej tzv. „bioterapii" a ďalším paranormálnym prejavom. Samotní psychotronici k nej však zaujímajú celkom protichodné stanoviská.

Dr. Rejdák, jeden zo zakladateľov československej i medzinárodnej psychotroniky a psychotronickej spoločnosti zdôrazňuje význam psychického faktora pri bioterapii a uvádza, že „fenomén bioterapie a nijaké doterajšie experimenty, ktoré sa k nemu vzťahujú, nepreukázali existenciu bioenergie. Súčasná fyzika, biofyzika a ani psychotronika bioenergiu nepozná." Oproti tomu, jeden z hlavných slovenských propagátorov psychotroniky tvrdí, že „organizmus je vybavený bioplazmou, ktorá je výsledkom energetického metabolizmu a tvorí samostatnú energetickú sieť. Táto sieť je odrazom a teda aj nosičom informácie o všetkých procesoch v organizme." Spomínaný profesor Nash pri citovaní domnienok a názorov V. M. Injušina a W. Sedlaka, ako aj predpokladov, na ktorých sa zakladajú, uzatvára, že „jestvovanie bioplazmy je otázne a spôsob, akým by mala účinkovať nebol opísaný tak, aby oprávňoval seriózne ich brať do úvahy."

 

Psychotronika, parapsychológia a vedecké poznanie

Organizovaný výskum parapsychológie so vznikom prvej odbornej spoločnosti a časopisu sa začal už v roku 1882 v Londýne. Odvtedy vznikli v mnohých krajinách sveta desiatky ďalších spoločností s rovnakým zameraním a stovky výskumných laboratórií a časopisov, ktoré už uverejnili výsledky tisícich rozličných výskumov. Tieto výsledky sú však z podstatnej časti značne problematické a pri porovnaní s rozvojom vedeckých poznatkov celkom zanedbateľné. Uveďme príklady.

Človek pomocou vedy prenikol už od hĺbok vesmíru až po najmenšie čiastočky hmoty a vo svojom poznávaní stále napreduje. Telefón, rozhlas a televízia umožňujú človeku prekonávať priestor a čas a vnímať to, čo sa dávnejšie odohrávalo alebo v súčasnosti odohráva stovky či tisíce kilometrov od bezprostredného dosahu jeho zmyslových orgánov. Vystúpil do kozmického priestoru, vyslal sondy k vzdialeným planétam. Objavil prostriedky proti mnohým ťažkým a závažným chorobám. Začal nahrádzať poškodené tkanivá a orgány svojho organizmu. Zostrojil prístroje, ktoré nahrádzajú z viacerých hľadísk jeho vlastnú inteligenciu.

Čo dosiahla parapsychológia za vyše storočie v desaťtisícoch svojich výskumov, alebo psychotronika za tridsať rokov svojej existencie? Opísali niekoľko jednotlivých, vcelku zaujímavých prípadov, ale nedokázali potvrdiť všeobecnú existenciu paranormálnych fenoménov spájaných s psychikou, ani spoľahlivo preukázať možnosti ich využitia. Neraz samy odhalili množstvo vlastných omylov a nezriedka aj podvodov a klamstiev. Vecne a kriticky sa touto problematikou zaoberajú aj desiatky článkov v odborných a vedeckých časopisoch. Nie je pravda, že by veda neuznávala nič, čo sa nachádza mimo jej rámca. Naopak, môže sa rozvíjať iba skúmaním toho, čo ešte nepozná a toho, v čom sa môže mýliť. Overovaním si správnosti či nesprávnosti svojich názorov a poznatkov. Musí to však robiť bez predpojatosti, prísne objektívne a s použitím metód, ktoré zodpovedajú súčasným nárokom a úrovni jej rozvoja.

Parapsychológia i psychotronika sa zatiaľ zväčša pohybujú na úrovni pseudovedy. Štandardy argumentov a dokladov o tom, ako sa majú veci v skutočnosti, sú v nich uvoľnené. Za dôkaz bývajú ochotné považovať hocičo, čo je v súlade s ich očakávaním alebo želaním. Uspokojujú sa často s presvedčivosťou, bez spoľahlivých dôkazov o správnosti či pravdivosti toho, čo tvrdia alebo vyhlasujú. Oslovujú emócie človeka, nie jeho triezvy a kritický rozum. Zneužívajú jeho dôverčivosť, že sú schopné rozriešiť a zvládnuť problémy, o ktorých si veda priznáva, že ich napriek značnému úsiliu a vysokej úrovni svojich možností nedokáže zatiaľ uspokojivo vyriešiť a zvládnuť. Táto dôverčivosť k pseudovedeckým tvrdeniam a sľubom, ktoré nemajú nijaký reálny základ môže, aspoň v podstatnej časti prípadov, skončiť iba sklamaním a jeho neraz priam osudovými následkami.

 

Prof. MUDr. Vladislav Zikmund, DrSc. (* 1925) – psychiater a psychofyziológ, vedúci vedecký pracovník Oddelenia fyziológie mozgu Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV sa vyše 45 rokov zaoberá výskumom činnosti ľudského mozgu osobitne vo vzťahu k psychickej činnosti a pôsobeniu psychiky na ľudský organizmus. Uverejnil asi 200 vedeckých a odborných publikácií u nás i v zahraničí. Pred 35 rokmi sa stal členom Kráľovskej spoločnosti pre medicínu v Londýne a neskôr členom Medzinárodného kolégia pre vyššiu nervovú činnosť a Medzinárodnej organizácie pre výskum mozgu.