Vydavateľ: Masarykova univerzita, Brno 2007, s. 150

Pred dvomi rokmi vydala Masarykova univerzita v Brne pozoruhodnú publikáciu poskytujúcu sociologický pohľad na nové náboženské hnutia. Jej autorom je PhDr. David Václavík, PhD., tajomník Českej spoločnosti pre religionistiku, vedúci Ústavu religionistiky pri Masarykovej univerzite a člen výkonného výboru International Study of Religion in Central and Eastern Europe Association.

V poslednom desaťročí minulého storočia sme na Slovensku zaznamenali nárast netradičných náboženských skupín. Cirkev, sekta a kult sa stali nosnými kategóriami pre klasifikáciu všetkých súčasných náboženstiev. Pre nejasnosť a prekrývanie ich definícií vznikli označenia ako alternatívna religiozita, nová spiritualita, nová religiozita či nové náboženské hnutia. Vo svojej publikácii Václavík preto tvrdí, že by výskum náboženstiev mal byť spojený s dôsledným rozborom jeho vývoja. Nazýva to potrebou vzniku metareligionistiky.

Generalizácia, diferenciácia a identifikácia sú podľa autora nevyhnutnými prvkami komparácie. Konfrontácia s iným náboženstvom a inou formou kresťanstva než rímskokatolíckou je ukážkou prístupu, ktorý je spoločný i mnohým súčasným typológiám zameraným na nové náboženské hnutia: „Nestoriáni sú preto neprijateľní, lebo ich vedomé vyhlasovanie sa za kresťanov spochybňuje výnimočnosť a autenticitu katolíctva, kým budhisti sa rovnakou optikou vnímajú ako zatúlané ovce či stratení synovia, ktorí majú byť s ohľadom na evanjelium navrátení do lona Cirkvi a ktorí si aj napriek geografickému a historickému odlúčeniu zachovali mnohé z pôvodnej podoby zjaveného náboženstva."

V tretej kapitole Václavík ponúka prehľad najznámejších typologických použití pojmov sekta, cirkev a kult (M. Weber, E. Troeltsch, H. R. Niebuhr). Predstavuje tu typológiu M. Yingera, R. Starka & W. Bainbridga a B. Wilsona. Venuje sa tiež pojmom denominácia či kvázináboženstvo (s podskupinou ITO - Identity Transformation Organization) a paranáboženstvo.

Štvrtá kapitola pojednáva o sociálno-vedných typológiách nových náboženských hnutí. Autor uvádza typológiu R. Wallisa, T. Robbinsa a D. Anthonyho. Genealogickým klasifikáciám je venovaná piata kapitola. Cituje sa tu G. J. Melton, ktorý pre skupiny príbuzných hnutí používa označenie rodina. Vytvoril 22 základných skupín pôsobiacich v USA; 9 z nich tvoria nové náboženské hnutia: 1. turíčna rodina (napr. charizmatické hnutie - viac než 200 skupín), 2. komunitná rodina (napr. Hutterity, The Farm), 3. rodina kresťanskej vedy a metafyziky (napr. Christian Science), 4. spiritualistická, psychická a New Age rodina (napr. Cirkev zjednotenia), 5. rodina starodávnej múdrosti (napr. teozofia), 6. magická rodina (napr. Cirkev Satanova), 7. východná rodina (napr. Hare Krišna hnutie), 8. rodina Stredného východu (napr. rastafariáni), 9. nezaradené kresťanské cirkvi (napr. Rodina lásky).

V šiestej kapitole autor čitateľovi predkladá integrovaný model typológie nových náboženských hnutí, ktorý sám vytvoril. Charakterizuje v ňom štyri základné typy náboženských skupín: 1. integrované, 2. integrované nekonformné, 3. neintegrované konformné a 4. neintegrované nekonformné. Na záver upozorňuje na subjektivitu a relativitu výskumu náboženstiev, primárnu a sekundárnu interpretáciu, metodologickú simplifikáciu či dogmatický prístup, pričom akcentuje dynamiku sociálnej reality.