„...ľudia niekde uctievajú védskych svätcov, inde sa klaňajú prorokom vedeným Mohamedom a inde zasa prejavujú úctu svätým mužom nasledujúcim Ježiša. Členovia každého spoločenstva by mali riadne uctievať svojich duchovných učiteľov, ale je nesprávne vyhlasovať, že pokyny dané miestnym duchovným učiteľom sú lepšie ako príkazy učiteľa niekde inde iba kvôli získaniu väčšieho počtu stúpencov." (Jak je to vlastně v Bibli? Vydalo nakladateľstvo Lotos pre Medzinárodnú spoločnosť pre uvedomovanie si Krišnu - ISKCON, s. 26)

 

Odpoveď:

Žijeme v časoch plurality, kde popri sebe existujú viaceré rôznorodé názory. Človek sa pohybuje v priestore a vyberá si z množstva úplne odlišných vecí podľa svojho vkusu či nálady. Takto funguje svet módy, umenia, politiky a najmä obchodu. Už dávno sa nehovorí o tom, čo je jediné správne a dobré, ale ponúka sa široký sortiment prvkov, kde každý je „rovný medzi rovnými". Pojem pravdy sa nivelizuje. Táto relevancia sa prenáša i do náboženskej oblasti, a tak dnes ľudia prijímajú ako skutočnosť, že kresťanstvo je len jedna z mnohých ciest k Bohu, ani lepšia, ani horšia - jednoducho rovnaká.

Je však naozaj kresťanstvo iba jednou z alternatív náboženského posolstva, jednou z mnohých riek, ktoré všetky tečú k rovnakému cieľu? Zaručuje Boh každý náboženský systém ako regulárnu cestu k sebe? Boh nekonečne prevyšuje naše chápanie a vlastnými silami by sme sa k nemu nedostali. Preto je nutné, aby Boh, ktorý je Pravda i Dobro, sám zjavil svoju pravdu a dal človeku spôsob cesty, po ktorej sa má k nemu vydať. Je len logické, že z množstva názorov a náboženských systémov, veľmi často úplne protichodných, musí jestvovať taký, ktorý zodpovedá Bohom chcenému modelu. Z množstva vierovyznaní musí existovať také, ktoré obsahuje pravdu v ucelenom komplexe, kým iné vlastnia jej neúplné časti s mnohými mylnými mienkami, alebo sú dokonca úplne scestné.

Kde je však istota, že práve kresťanstvo je tou správnou cestou? Môžeme uviesť viaceré znaky: Kresťanská viera neodporuje ľudskému rozumu ani prirodzenosti, je v súlade s prirodzenými zásadami. Ani najhlbšie tajomstvá viery, ako najsvätejšia Trojica, vtelenie Božieho Syna, zmŕtvychvstanie a pod., neobsahujú protirečenia rozumu. Dáva jasnú odpoveď na existenciálne otázky o Bohu, človeku, zmysle života, príčinách utrpenia a zla. Jej princípy nie sú v rozpore s morálnym cítením, naopak, vynikajú mravnou výškou a zušľachťujú človeka i spoločnosť. Kresťanstvo nerobí kompromisy s amorálnosťou, ale na druhej strane dáva nádej hriešnikovi. Nevrhá človeka do prachu a nepokoruje ho, ale poukazuje na ľudskú dôstojnosť a slobodu, i keď si uvedomuje jeho hriešnosť. Nie je lacno páčivé a nepodhadzuje sa, ale kladie na človeka nároky a s plným dôrazom obhajuje i tie princípy, ktoré ľudskej márnivosti a samoľúbosti nevyhovujú. Nie je precitlivené, hovorí o cene obety a sebazapierania, ale vo všetkom prízvukuje zdravú normu. Vyhovuje všetkým ľudským povahám a typom - uspokojuje ľudí racionálne mysliacich i mysticky založených. Svojou hĺbkou je stálym zdrojom skúmania učencov a teológov, pritom jeho zásady sú jednoduché a prístupné i obyčajným ľuďom. Má silu zmeniť človeka i svet.

Znakom Božej prítomnosti je i skutočnosť, že žiadne iné náboženstvo sa nešírilo za takých nepriaznivých podmienok a natoľko nezmenilo svet ako kresťanstvo. Enormný rozvoj kresťanstva - geografický, početný i sociálny - v prvých storočiach, a to napriek krutým prenasledovaniam a masovým obetiam, nie je ľudsky vysvetliteľný. Pritom sa nešírilo mocenskými prostriedkami (ako napr. islam), ale výlučne ohlasovaním medzi predstaviteľmi vrstiev bez spoločenského vplyvu. Jeho prijatie viedlo k všeobecnému zlepšeniu mravného života jednotlivcov i spoločnosti. Kresťanstvo je univerzálne. Neviaže sa na nijaký národ ani štát. Hoci vzniklo v Palestíne a stalo sa typickým najmä pre Európu a Ameriku, je prístupné všetkým národom a kultúram, čoho dôkazom je jeho šírenie v krajinách tretieho sveta. Nezmazateľne ovplyvnilo ľudské myslenie, kultúru a civilizáciu. Dokázalo, že nie je len teoretickou špekuláciou, ale žitou skutočnosťou. Jeho príkaz lásky k blížnemu sa odrazil v zakladaní nemocníc, sirotincov, starobincov, útulkov pre malomocných a pod., a to v časoch, keď to nebolo samozrejmosťou. Základné hodnoty ľudských práv a humanity, dnes všeobecne uznávané, sa mohli rozvinúť len vďaka kresťanskej skúsenosti. Ak porovnávame náuku jednotlivých náboženstiev, kresťanský pohľad je plnší a dôstojnejší. Príkaz lásky k blížnemu, ba dokonca príkaz milovať i nepriateľa, stojí v protiklade k indickému kastovníctvu; obraz osobného Boha, s ktorým možno mať vzťah, stojí v protiklade k neosobnej sile či všeobecnej energii; cieľ ľudskej existencie v blaženosti s Bohom stojí v protiklade s rozplynutím sa v prázdnote, ktorú prináša budhizmus, atď.

Mnohé náboženské učenia hovoria, že sú výsledkom úvah a meditácií svojich zakladateľov. Iné učia, že ich obsah zvestoval Boh. Mohamed napríklad tvrdil, že je Boží prorok. Kresťanstvo sa však nezakladá len na učení sprostredkovanom prorokmi, vrcholom kresťanského zjavenia je náuka samotného vteleného Božieho Syna - Ježiša Krista. Ak teda tvrdíme, že kresťanstvo je náboženstvo zaručené Božou autoritou, neznamená to pýchu ani elitárstvo. Kresťan si uvedomuje, že sa stal kresťanom vďaka Božej milosti a že nevlastní monopol na spásu. Boh miluje každého človeka, nejde tu však o osobnú dokonalosť, ale o správnosť učenia. Kresťan vie, že Duch veje, kam chce. Ale vie aj to, že je to pre neho zodpovednosť a výzva, lebo komu bolo viac dané, od toho sa bude viac požadovať.