Čo sa to vlastne stalo v lete roku 1994? Na Pražskom hrade sa konala demonštrácia niekoľkých mladých ľudí, ktorí vzbudili rozruch transparentmi vyzývajúcimi prepustiť ich kamarátku z psychiatrického oddelenia, kde ju v tom čase údajne nezákonne zadržiavali. Petíciou oslovili samého prezidenta V. Havla, aby pomohol dievčine z „pazúrov psychiatrov". Demonštranti sa stali sústom pre novinárov, no čoskoro sa pravda ukázala v trochu inom svetle. Z demonštrantov sa totiž vykľuli fanatickí stúpenci istého Jána Dvorského a z nezákonne hospitalizovanej kamarátky mladá žena, ktorá skončila v rukách lekárov pre svoj zlý psychický i fyzický stav. Vtedy sa po prvýkrát ľudia začali viacej dozvedať o českom mesiášovi Jánovi Dvorskom a jeho sekte...

Syn človeka – kniha tisícročia

Jan Dvorský (niekedy používa aj priezvisko Dietrich) vydal na prelome rokov 1992/1993 vo vlastnom náklade knihu s názvom Syn člověka s podtitulom Mesiášovo živé Slovo k všenápravě světa - Nejdůležitejší kniha tisíciletí. Nebol to jeho prvý literárny pokus; už predtým mu vyšla útla brožúrka Pyj v jasném světle aneb malá cvičebnice pravdy v sexu. Z pohľadu sexuológa-amatéra (či skôr z pohľadu sexuálneho maniaka?) v nej radil ženám, ako sa pri sexe majú správať k pánom tvorstva. Avšak až v Synovi člověka Dvorský vysvetľuje svoje náboženské „osvietenie" a uvedomenie si, že je mesiáš, na ktorého druhý príchod čakal celý svet. Zároveň vyhlasuje, že on a jeho družka Lucia zvaná Labutia panna sú jediní neprevrátení ľudia na zemi - „prevrátenci" sú všetky ženy, pretože v ich telách sídli mužská duša, ako aj všetci zoženštení muži. O distribúciu Dvorského diela sa starali jeho prví nasledovníci; knihu bolo možné dostať aj v mnohých kníhkupectvách. Práve táto publikácia zmenila životné osudy mnohých ľudí, ktorí pod jej vplyvom predali všetok majetok a húfne sa začali sťahovať do prenajatých domčekov neďaleko Horovíc u Berouna. Zdá sa až neuveriteľné, že by prečítanie nejakej knihy mohlo mať na človeka taký vplyv, avšak podrobnejšie štúdium tohto textu objasní mnohé skutočnosti. Dvorský v ňom sám seba označil za Parsifala Imanuela, za dokonalého a neomylného duchovného vládcu sveta - mesiáša, pričom všetko ostatné je zvrátené a hnusné a ak človek chce prežiť „posledný súd", neostáva mu nič iné, len mesiáša Dvorského nasledovať. Psychicky labilní a duchovne vyprahnutí ľudia konca 20. storočia takúto autoritu často vyhľadávajú, a tak sa nemožno čudovať, že sa mnoho z nich nechalo spasiteľskými víziami zlákať, zmanipulovať. Odhaduje sa, že v čase najväčšieho rozkvetu tejto sekty sa v nej striedavo vyskytovala až stovka členov.

Nepochopený

Jan Dvorský sa narodil v roku 1966 v Liberci. Jeho rodičia sa čoskoro rozviedli a Jan vyrastal len s matkou a sestrou. Jánova minulosť je dodnes zahalená tajomstvom, konkrétnejšie údaje sú až z čias jeho stredoškolských štúdií a jeho krátkeho pobytu na FAMU. Väčšina informácií pochádza od jeho priateľov a známych, prípadne z knihy Syn člověka, ktorá má veľa autobiografických čŕt. Dvorský píše, že v puberte sa vášnivo oddal drogám, na FAMU prepadol zhýralému životu tzv. zlatej pražskej mládeže, ktorá sa schádzala v kaviarni Slávia. „Promiskuitným životom si získať postavenie v škole, mať ,povesť‘, chodiť ovenčený pikantnými historkami... Mať povesť inteligenta, dráča, dobrodruha, džentlmena, talenta a frajera je tou najlepšou vizitkou a reklamou, ktorú si vie vyrobiť len málokto...", píše Dvorský. „Nič v živote som nemal zjednodušené, naopak: stále sa len prácne prehrýzať a prehrýzať, drieť a drieť, narážať a narážať, nechať si vrážať šidlá do brucha, ísť, hľadať, nenachádzať, znova vstať, ísť, hľadať a nenachádzať... A keď sa človek pozrel za seba, videl paseku: zničené rodinné vzťahy, prefajčené pľúca, prepitá a prefetovaná pečeň, ohlúpnutý ctižiadostivý mozog, stovky hodín v depresii či eufóriách, plač slečien, čo nič nechápu a ktorým sa ublížilo, nemé výčitky potratených detí, tisíce prešustrovaných korún, tisíce premárnených dní... Ale asi to všetko v mojom prípade muselo byť," čítame na inej strane knihy. Dvorský sa stavia do pozície intelektuála, ktorého nikto nechápe, no svedectvo jeho priateľov svedčí o niečom inom. „Bol to bystrý chlapec, pôsobil sugestívne, mal určitú charizmu a dokázal manipulovať s ľuďmi. Avšak mával premenlivé nálady, bol neuveriteľne ambiciózny a cieľavedomý, keď si niečo vzal do hlavy, šiel za tým aj cez mŕtvoly. Býval zúrivý, hysterický, útočný," tvrdí o mesiášovi jedna z jeho bývalých priateliek.

Mesiáš našiel inšpiráciu v mesiášovi

Dvorský bol muž, čo striedal jedno dievča za druhým, no nakoniec si predsa len vybral. Jeho vyvolenou sa stala Lucia Dvorská, dcéra herečky Mileny Dvorskej (zhoda mien je len náhoda; Lucia a Jan neboli nikdy zosobášení). Vzťah Jána a Lucie bol vždy komplikovaný, azda až hysterický, neustále sa rozchádzali a opäť sa k sebe vracali. V roku 1988 sa im narodila prvá dcéra Júlia, ale podľa Mileny Dvorskej Jan nikdy nebol vzorným otcom, ktorý by sa usadil a žil pokojným rodinným životom. Väčšmi než Lucii a svojej dcére sa ďalej venoval životu nekonformného pražského intelektuála. Okolo roku 1988 Jan Dvorský píše svoju ďalšiu knihu - Zákony křiklounství a řvounství, ktorá sa však na kníhkupeckých pultoch objavila až v tomto roku. Medzitým dostal Dvorského osud rýchly spád...

Začiatkom novembra 1989 emigrovali Jan a Lucia do Nemecka, ale ani tam sa ich vzťah neupokojil. Dvorský sa vrátil do Čiech, Lucia s dcérou zostali v zahraničí. Približne v rovnakom čase sa im obom dostala do rúk kniha Vo svetle Pravdy od nemeckého autora Oscara Ernsta Berhardta, teda Abd-ru-shina, ktorý žil pred druhou svetovou vojnou a sám seba tiež vyhlásil za mesiáša. Luciu toto dielo pôvodne neoslovilo, avšak Jána úplne pohltilo. Vzápätí sa mu „rozjasnilo" a v presvedčení, že práve on je reinkarnáciou Abd-ru-shina v roku 1991 vyhlásil: „Ja som Syn človeka - ja som Parsifal Imanuel". Pre všetko jeho ďalšie počínanie sa Abd-ru-shinovo učenie stáva „nosnou konštrukciou", Dvorský si z knihy vyberá myšlienky a pojmy, ktoré sa mu hodia, ostatné si domyslí a na svete je jeho vlastná originálna mesiášska filozofia. Jej podstatou je práve teória o prevrátencoch, od Abd-ru-shina odkukané tézy o jemnohmotnom a hrubohmotnom tele a všetko toto Dvorský završuje tvrdením, že on je Bohom povolaný mesiáš, ktorý vytvorí takzvanú Tisícročnú ríšu. Malo ísť o osadu na severe Talianska, kam sa potom, čo bude svet zničený smršťami a povodňami, presťahujú Dvorského nasledovníci a budú tu šťastne žiť naveky vekov.

Život v sekte – to bol dril!

Z Nemecka sa čoskoro vracia aj Lucia s malou Júliou a Dvorský, v tom čase už samozvaný mesiáš, sa sťahuje do Luciinho bytu v Prahe-Braníku. Ten vzápätí predajú, aby získali finančné prostriedky na vydanie knihy Syn člověka. Rodina sa sťahuje do Veľkých Popovíc a potom do berounského kraja, kam za nimi začínajú prichádzať prví členovia sekty. Tí im odovzdávajú svoje státisícové až miliónové úspory; bývalí členovia sekty však dodnes tvrdia, že Dvorskému nešlo len o peniaze. „Peniaze si síce bral, ale tie sa používali na jedlo a bývanie a financovala sa z nich aj cesta do Talianska, kam cestoval Dvorský s Luciou a niekoľkými ďalšími obzrieť si miesto Tisícročnej ríše. Odovzdať sme mu museli osobné doklady, ale napríklad aj knihy, ktoré sme si so sebou priviezli a ktoré sa potom spálili... Našou snahou bolo zabudnúť na svoju minulosť a začať nový život, kvalitnejší a duchovnejší, ako bol ten minulý. Avšak väčšina členov sekty to robila dobrovoľne, jednoducho sme verili, že je Dvorský mesiáš", rozpráva bývalý člen sekty Vladimír Kafka, ktorý bol navyše svojho času Dvorského dvorným jasnovidcom. „Aby sme sa odpútali od vlastnej identity, dávali sme si nové mená, ja som sa napríklad volal Viten, teda vitalita a energia." Z rozprávania Vladimíra Kafku-Vitena je zrejmé, že život v komunite vôbec nebol jednoduchý a podobal sa skôr krutému vojenskému drilu, než pobytu v preduchovnenom prostredí. Spasiteľa - Dvorského sa všetci báli a žili vo večnom strachu zo zatratenia, každý každého špehoval. Spať sa nesmelo ísť skôr ako o druhej ráno, vstávalo sa popoludní, deti nechodili do školy, členovia sekty nepracovali, zarábali si predajom knihy Syn člověka, ostatní sa starali o domácnosť, alebo chodili zbierať byliny, mali zákaz sledovať televíziu či čítať inú literatúru, než je Dvorského kniha. „Jedli sme zväčša len vegetariánsku stravu, i keď na rozdiel od nás to Dvorský nedodržiaval - niekoľkokrát som ho videl, ako si v pohostinstve vychutnáva rezeň a pivo. Kto však Dvorského neposlúchol, bol potrestaný, napríklad domácim väzením, alebo naopak vylúčením z komunity. Odpadlíkom Dvorský radil, že majú možnosť sa zachrániť, ak odložia svoje telá, aby sa ich duša mohla reinkarnovať do iného, neprevráteneckého tela. A niektorí vylúčení členovia sekty sa naozaj pokúsili o samovraždu," komentuje fungovanie v komunite Kafka.

So ženou sme si vykopali vlastný hrob...

Dvorského nasledovníci verili, že sa jedného dňa odsťahujú do Tisícročnej ríše v Taliansku, ale nestalo sa tak. Ďalší bývalý člen sekty Ing. Peter Konečný naopak na vlastnej koži skúsil, čo to je byť mesiášom zatratený, čo je to túžiť po vlastnej smrti: „Naša rodina predala dom a vyše jeden a pol milióna korún sme dali Dvorskému, ktorému sme úplne podľahli. Verili sme, že i za naše peniaze bude vybudovaná Tisícročná ríša, že i my raz budeme tými „vyvolenými", ktorých tam mesiáš odvedie so sebou. Lenže potom som bol označený za človeka, čo je naviazaný na zlých démonov a okolo ktorého je zlá aura, takže ma z komunity vyhodili," vypovedá Konečný. Krátko po ňom vyhodili aj jeho ženu. „Mali sme odložiť svoje telá - tak sme sa pokúsili spáchať samovraždu. Psychicky zdeptaní sme sa niekoľko týždňov túlali po lesoch a túžili sme zomrieť. Dokonca sme si so ženou už i vykopali vlastný hrob...," znie otrasné svedectvo Petra Konečného, ktorého udržal pri živote len fakt, že v sekte zostali jeho dve maloleté deti. Kvôli nim nakoniec manželia Koneční prežili a keď i syna a dcéru Dvorský vyhodil, boli pre nich oporou v prvých dňoch slobody, ktoré pre nich znamenali totálny psychický šok. Veď predsa podľa mesiáša je vonkajší svet hnusný, skazený a zlý a všetci ľudia chcú „vyvoleným" len ublížiť - podobné názory im vtĺkali do hlavy tak dlho a tak intenzívne, až sa pre členov sekty stali jednoznačnou pravdou.

Príbehov podobných príbehu Petra Konečného sú desiatky, medzi nimi aj príbeh Evy Sadílkovej, tej dievčiny z transparentu, ktorú násilím držali na psychiatrii. Aj ju Dvorský jedného dňa zo svojej komunity nekompromisne vyhodil. „Sadílková mala s Dvorským nejaké problémy, istý čas musela dokonca kvôli svojmu vnútornému očisteniu absolvovať krutú diétu. Smela zjesť len jeden rožok denne a pila preháňadlá - odvar z dubovej kôry," rozpamätúva sa Vladimír Kafka. Podľa vtedajšieho vyjadrenia psychiatrov bola Sadílková hospitalizovaná na psychiatrii preto, lebo ju do nemocnice dopravili v takom stave, že nebola schopná postarať sa sama o seba, trpela bulímiou, mala príznaky ťažkej depresie a úzkostných stavov a dokonca sa u nej prejavovali aj isté náznaky schizofrénie.

Mesiáš „pod papučou"?

Aj keď sa môže zdať, že v sekte vládol Jan Dvorský, mnohé svedectvá bývalých členov naznačujú, že mesiáš bol vlastne „pod papučou" svojej družky Lucie. Tá mu postupne porodila ďalšie tri dcéry - Manuelu (1991), Medeu (1993) a Josefiu (1994) - a zrejme sa rýchlo stala „krkom", ktorý krútil mesiášovou hlavou. „Mesiášom bol Dvorský, ale v skutočnosti to bol slaboch, ktorému rozkazovala Lucia. To ona rozhodovala, kto v sekte zostane a kto musí odísť; kto sa jej znepáčil, bol na tom hneď horšie a mal oveľa ťažšie podmienky na život v komunite," uvažuje V. Kafka, ktorý práve vďaka Lucii a jej panovačným manieram zo sekty tiež odišiel. O tom, kto v sekte vládne a kto ovláda Jána Dvorského, vedela aj Luciina matka Milena Dvorská.

Ako presne fungovala sekta Parsifala Imanuela v časoch svojho najväčšieho rozkvetu a čo všetko sa vlastne odohrávalo za múrmi dedinských domčekov, kde členovia komunity žili, sa možno nikdy presne nedozvieme. Väčšina bývalých členov sekty teraz žije v ústraní a odmieta o svojich skúsenostiach vypovedať, nie ich ešte verejne odhaľovať v médiách. Mnohí z nich sú stále duševne na dne, dodnes sa celkom nespamätali zo svojej traumy, mnohí z nich skončili u psychológov a svoje „nočné mory" z existencie po boku mesiáša si možno ponesú po celý zvyšok života. Sú však i ľudia, aj keď by sa asi dali spočítať na prstoch jednej ruky, ktorí Dvorskému naďalej fanaticky veria a zrejme sú s ním i v osobnom kontakte. Sú dokonca aj isté náznaky, že sa opäť presťahúvajú do prenajatého domčeka na okraji Prahy a snažia sa sektu obnoviť. No vzhľadom na to, že Jan a Lucia Dvorskí sú celoštátne hľadanými osobami za porušenie paragrafu 217 Trestného zákona o mravnom ohrozovaní mládeže, prebiehajú všetky aktivity mesiášových stúpencov tajne či prinajmenšom konšpiratívne.

Ako vlastne zhodnotiť počínanie najslávnejšieho českého mesiáša posledných rokov? V čom spočíva príťažlivosť jeho učenia, čím dokázal osloviť a sfanatizovať toľko rozumných dospelých ľudí? Myslím, že Dvorský je jednoducho človek, ktorý má dar istej sugestívnej charizmy a dokáže dať jasný zmysel, poriadok, a najmä cieľ ľudskému životu. A práve jasné odpovede na naše otázky a tápanie, jasný poriadok v našom živote a jasný cieľ a zmysel nášho pozemského bytia je vec, ktorá mnohých z nás dokáže vnútorne posilniť, ktorá nám dokáže dať istotu a pokoj v duši, bez toho, aby sme na to museli vynaložiť príliš mnoho vlastných síl a premýšľania. Aj preto asi stále vyhľadávame a ochotne nasledujeme rozmanitých mesiášov, samozvaných spasiteľov, despotických vodcov, skrátka autority, ktoré za nás náš život rýchlo, radikálne a v podstate bezbolestne vyriešia.