Rozvoj poznatkov o ľudskom organizme od úrovne jeho buniek cez úrovne tkanív a orgánov až po úroveň celého organizmu a človeka ako ľudskej bytosti, opierajúci sa o stále dokonalejšie vyšetrovacie metódy, ako aj poznatkov o funkciách jednotlivých súčastí ľudského organizmu a o ich vzájomnej súčinnosti z hľadiska zdravia a chorôb umožnil medicíne postupne nachádzať a využívať i stále účinnejšie spôsoby liečby. Vďaka tomu dosiahla iba od začiatku nášho storočia vo všetkých oblastiach priam nepredstaviteľný pokrok. K základným charakteristikám dnešnej medicíny patrí, že sa opiera o stále sa rozvíjajúce vedecké poznatky a o starostlivé vyhodnocovanie dokladov a dôkazov o spoľahlivosti a účinnosti svojich vyšetrovacích, liečebných či preventívnych postupov. Toto vyhodnocovanie je východiskom pre jej ďalšiu odbornú činnosť.

Napriek neodškriepiteľným úspechom modernej medicíny pomerne značná časť menej vážne, ale i vážnejšie chorých ľudí sa - dosť paradoxne - popri využívaní poznatkov a postupov medicíny, alebo aj bez nich, utieka k postupom, ktoré sa nachádzajú kdesi na jej okraji, alebo aj celkom mimo jej rámca. Uvádza sa viacero činiteľov, ktoré môžu priťahovať chorých k týmto postupom a ktoré zväčša používajú rozliční laickí liečitelia:

1. čas - liečitelia bývajú schopní venovať pacientom viac času, aby ich vypočuli, ako sú to schopní urobiť lekári. Tu treba poznamenať, že ani ten najobšírnejší rozhovor nemôže nahradiť nijakú z moderných vyšetrovacích a liečebných metód súčasnej medicíny;

2. porozumenie - liečitelia zvyčajne venujú viac času aj osobným, mimozdravotným problémom ľudí, ktorí sa na nich obracajú. To môže zmierňovať aj ich úzkosť a obavy, čo je v protiklade k neosobným technologickým metódam medicíny;

3. autorita a charizma - liečitelia často kladú dôraz na to, že sú nositeľmi alebo aspoň spolunositeľmi liečebného pôsobenia a pripisujú si, alebo si nechajú pripisovať, akési magické schopnosti, zatiaľ čo lekári sa stavajú do úlohy sprostredkovateľov liečby;

4. širšie dôvody v nazeraní na život - z najnovších výskumov vyplýva, že mnohí z využívateľov mimomedicínskych liečebných metód tak nerobia preto, lebo by boli nespokojní s medicínskou starostlivosťou, ale do značnej miery preto, lebo tzv. alternatívne, mimomedicínske liečby väčšmi vyhovujú ich systému hodnôt, viery a presvedčenia a ich celkovému filozofickému nazeraniu na život a zdravie.

Uvedené činitele či príčiny, pre ktoré sa chorí utiekajú k rozličným smerom a postupom na hraniciach alebo mimo rámca medicíny poukazujú na to, že ich základy sa nachádzajú v psychickej alebo psychologickej oblasti. V rovnakej oblasti sa nachádza aj podstata prípadnej liečebnej účinnosti väčšiny týchto postupov.

 

Alternatívna - komplementárna – nekonvenčná medicína

Pod týmito názvami, ktoré v základe označujú to isté, sa rozumie množstvo značne rozdielnych a rôznorodých vyšetrovacích, no najmä liečebných postupov, ktoré sa nezakladajú na vedeckých poznatkoch a starostlivo overovaných odborných skúsenostiach. Opierajú sa väčšmi o jednotlivé prípady, pri ktorých dosiahli určitý priaznivý výsledok - bez predloženia dôkazov, že tento výsledok bol zapríčinený použitým postupom - ako o celkové výsledky na väčších súboroch chorých. Neberú do úvahy dôležitosť prirodzených, samovoľných zlepšovaní chorôb, ani účinok tzv. placeba. Zatiaľ čo medicína stále zdokonaľuje svoje poznatky, ako aj vyšetrovacie a liečebné postupy, postupy tzv. alternatívnej, komplementárnej či nekonvenčnej medicíny sa od svojho vzniku vcelku nemenia a zotrvávajú na určitých východiskových predstavách či ideológii, ktorou sa pokúšajú vysvetliť pôsobenie svojich liečebných praktík.

Názov „alternatívne" má naznačiť, že uvedené postupy predstavujú pri porovnaní k postupom medicíny akúsi rovnocennú možnosť, čo so zreteľom na ich neoverenosť nezodpovedá skutočnosti. Názov „komplementárne" má vyjadrovať, že tieto postupy nemajú tvoriť akúsi základnú, samostatnú liečbu, ale majú iba dopĺňať liečebné postupy medicíny, čo je tiež sotva prijateľné. Posledný názov, „nekonvenčné" má iba vyjadrovať, že sa nepovažujú za súčasť všeobecne uznávaných postupov medicíny. Nezávisle od toho, ako sa nazývajú, tvoria uvedené postupy závažný, nielen medicínsky a zdravotnícky, ale aj širší spoločenský, politický a ekonomický problém. Ich masívna propagácia a reklama, ako aj ďalšie dôvody, ktoré sa uvádzajú v predchádzajúcej časti a pre ktoré im venuje široká verejnosť značnú pozornosť zapríčiňujú, že verejnosť vyvíja prostredníctvom politických orgánov na zdravotnícke inštitúcie tlak, aby sa tieto postupy zavádzali aj do riadnej zdravotníckej starostlivosti. Neberie sa do úvahy, že pre ich neoverenosť a nedostatočnú podloženosť z hľadiska nárokov súčasnej medicíny predstavujú - osobitne pre vážnejšie chorých ľudí - nebezpečenstvo ďalšieho poškodenia zdravia či ohrozenia života väčšmi ako pomoc, a to tým, že môžu zapríčiniť premeškanie skutočne účinnej liečby, ako aj tým, že v mnohých prípadoch môžu mať aj závažné vedľajšie neželateľné a škodlivé účinky. Napriek tomu je záujem o uvedené metódy medzi chorými i v širokej verejnosti stále značný. Uvádza sa napríklad, že v USA roku 1990 zaznamenali 425 miliónov návštev u vykonávateľov rozličných postupov nekonvenčnej medicíny, čo prevýšilo počet návštev chorých u lekárov primárnej zdravotníckej starostlivosti, výdavky na nekonvenčné liečby sa odhadli na 14 miliárd dolárov, ktoré z podstatnej časti financovali chorí. V mnohých krajinách Európy používa komplementárnu liečbu podľa odhadov 20 až 50 percent obyvateľstva. Niektoré údaje sú však oveľa triezvejšie a uvádzajú iba 10 až 20 percent, čo však tiež nie je zanedbateľné. V Austrálii sa naopak tento odhad pohybuje na úrovni 48 percent.

Tlak laickej verejnosti na využívanie nekonvenčných metód aj v zdravotníctve a na ich financovanie zo štátnych prostriedkov núti vlády rozličných krajín venovať prostriedky na výskum skutočnej účinnosti týchto metód pri liečbe rozličných chorôb, ako aj na výskum toho, čo sprostredkuje ich pôsobenie na ľudský organizmus. V USA vznikol v roku 1992 v Národných ústavoch zdravia Úrad pre alternatívnu medicínu, ktorý má napomáhať výskum a vyhodnocovanie nekonvenčných medicínskych praktík a šíriť vo verejnosti informácie o získaných výsledkoch. Tento úrad dostal na plnenie svojich úloh v roku 1992 dva milióny dolárov, v roku 1995 už 5,4 milióna a v roku 1997 až 12 miliónov dolárov. O rok neskôr sa už stal Národným centrom pre komplementárnu a alternatívnu medicínu a vytvoril viacero ďalších orgánov. Medzi postupy, na ktoré sa zameriava, zaradil také rozdielne a navzájom vôbec nesúvisiace liečebné zamerania, ako je akupunktúra, Ayurveda, antropozofická medicína, homeopatia, šamanizmus alebo medicína prostredia, dietetické postupy, zmeny spôsobu života, masážne liečby, niektoré liečby farmakami a množstvo ďalších.

Národný ústav zdravia v USA usporiadal konferenciu o hodnotení liečebného pôsobenia akupunktúry, na ktorej sa zúčastnili predovšetkým jej obhajcovia a ktorá, spolu so zmienkou o dobre známych výhradách k tejto metóde, týkajúcich sa nedostatku dôkazov o jej účinnosti, kládla dôraz na „sľubné" (t. j. v skutočnosti zatiaľ nedostatočne preukázané) výsledky pri liečbe pomerne značného počtu chorôb, ktoré majú celkom rozdielne príčiny a prejavy. Táto konferencia a jej závery sa podrobili viacerým kritickým pripomienkam. Doterajšie výsledky činnosti a výskumov pod záštitou uvedeného Úradu či Centra sú - so zreteľom na značné prostriedky venované na jeho činnosť - dosť skromné a pripomínajú prostriedky vydané na výskum schopností „psychikov" či „senzibilov", ktoré neviedli k nijakým pozitívnym výsledkom, ako sa to uvádza v článku o psychotronike.

Vo Švajčiarsku sa venuje problematike hraničných a neoverených liečebných postupov národný výskumný program nazvaný Komplementárna medicína. Tento program navrhuje rozdeliť celú oblasť na „prírodné lekárstvo" a na „osobitné postupy". Postupy prírodného lekárstva, tak ako sa chápe vo výskumnom programe, sú v základe prístupné vedeckému overovaniu a zaraďujú sa medzi ne: liečba diétou, teplom, vodoliečba, kúpeľná liečba, ožarovanie prirodzeným či umelým slnkom, liečba bylinami, pohybovými cvičeniami a masáže. Medzi „osobitné" postupy sa zaraďuje homeopatia, akupunktúra a niektoré ďalšie postupy, ktoré sa sčasti uvádzajú aj v predchádzajúcej časti. Rovnaké postupy sa pod názvom nekonvenčná medicína uvádzajú aj v dokumentoch Európskeho parlamentu a jeho zdravotníckych a sociálnych inštitúcií. Hľadajú sa v nich riešenia, ako uspokojiť právo občanov na slobodný výber spôsobu liečby tak, aby sa pritom zabezpečila ich ochrana pred možným priamym či nepriamym poškodením zdravia, pokiaľ by sa rozhodli použiť postupy z uvedenej oblasti. Požaduje sa, aby sa pre každý jednotlivý postup z postupov zaradených do „nekonvenčnej medicíny" preukázala jeho účinnosť a uviedli choroby, pri ktorých je účinný a spôsob, akým pôsobí na človeka a jeho organizmus, rovnako, ako sa to vyžaduje pri všetkých postupoch súčasnej medicíny. Základ riešenia tohto problému by sa mal teda nachádzať vo vedeckej a odbornej oblasti. Európske spoločenstvo vyčleňuje na takto zamerané opatrenia, vrátane výskumu, značné prostriedky.

Problém používania postupov alternatívnej, komplementárnej či nekonvenčnej medicíny narastá tým, že popri už dávno známych „tradičných" liečebných postupoch, ako je akupunktúra, Ayurveda, tradičná čínska medicína či o niečo novšia homeopatia, počet takýchto postupov neustále narastá. V článku Jacka Raso Mystický medicínsky alternativizmus uverejnený v Skeptical Inquirer z roku 1995 sa napríklad uvádza, že od konca päťdesiatych rokov nášho storočia vzniklo vyše 650 metód so vzťahom k zdraviu, ktoré majú podľa autora známky mystickosti a nadprirodzenosti. Mnohé z nich sú akési obdoby či modifikácie dávnych liečebných postupov. Celý problém používania metód zaradených do tejto oblasti sa sústreďuje na zodpovedanie dvoch základných otázok: 1. do akej miery sú bezpečné, t. j. nespájajú sa s rizikom ohrozenia zdravia či života toho, kto ich použije; 2. do akej miery sú účinnejšie ako tzv. placebo.

 

Placebo

Slovo placebo (budem sa páčiť) sa prvý raz objavuje v rímskokatolíckej liturgii v nešporách za mŕtvych koncom XIII. storočia (Placebo Domino in regione vivorum). Označuje sa ním postup, ktorý vyvoláva zlepšenie stavu chorého bez toho, že by pôsobenie tohto postupu súviselo priamo či nepriamo s príčinami a prejavmi choroby. V najstarších časoch mali podobu liečebných postupov, ktoré sa dajú z dnešného hľadiska označiť ako placebo, rozličné ceremónie a rituály, ktoré vyvolávali v chorých vieru v magickú moc osôb a procedúr, ktorým sa podrobovali. Tento zážitok a viera im neraz prinášali úľavu, alebo aj prispeli k prekonaniu choroby a návratu zdravia. Neskôr pôsobili v základe ako placebo rozličné látky, ktorým sa pripisoval magický liečebný účinok. V papyruse Ebers, ktorý sa datuje do obdobia asi 1600 rokov pred n. l. sa okrem citátu „Polož na neho ruky, aby si mu utíšil bolesť a jeho bolesť sa stratí" uvádza skoro tisíc rozličných prípravkov, ktoré egyptskí lekári predpisovali chorým vo forme tabliet, čípkov, výplachov, obkladov a mastí: sliny, krv, moč, žlč, spermie a výkaly, ako aj tkanivá a orgány slonov, krokodílov, levov, nosorožcov a iných zvierat.

Efekt či účinok placeba sa dá považovať za súčasť „medicíny ako umenia" na rozdiel od „medicíny ako vedy", ktorá sa zameriava na hľadanie a zdokonaľovanie liečby pôsobiacej špecificky na jednotlivé poruchy a choroby, t. j. na ich príčiny. Vedecká medicína sa preto usiluje o odlíšenie oboch účinkov, čo býva neraz pomerne ťažké. Efekt placeba môže byť nielen priaznivý, ale aj nepriaznivý, ba nemusí sa prejaviť vôbec. Ovplyvňuje ho veľa činiteľov, ktoré pochádzajú z prostredia, v ktorom sa liečba odohráva, súvisia s osobou a osobnosťou liečiteľa, s jeho výzorom a správaním, s procedúrou liečby, prostriedkami, ktoré sa pri nej používajú, s očakávaniami a skúsenosťami chorého vo vzťahu k liečbe, s jeho osobnosťou a viacerými ďalšími činiteľmi. Placebový efekt sa dá považovať za hlavnú, ak nie jedinú príčinu liečebného pôsobenia prevažnej časti postupov, ktoré sa zahrnujú do označenia alternatívna, komplementárna alebo nekonvenčná medicína. Vzťahuje sa to aj na také liečebné postupy, ktorých používatelia vyvíjajú najviac úsilia, aby preukázali ich účinnosť spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom súčasnej medicíny, ako sú akupunktúra a homeopatia. Niekedy môže pôsobiť zavádzajúco skutočnosť, že pre dva v základe rozdielne liečebné postupy, z ktorých jeden používa metódy, ktoré sú prístupné skúmaniu pomocou vedy a druhý postupy, o ktorých sa nepreukazuje, že by spĺňali takéto požiadavky, sa použije rovnaký názov.

 

Naturálna medicína

Predstava, že vplyvy prirodzeného prostredia prírody majú - či môžu mať - liečebný účinok, sa stáva osobitne aktuálna v súčasnej pretechnizovanej spoločnosti. Oprávnenosť a správnosť tejto predstavy či nazerania podporuje množstvo dôkazov. Vplyvy prírody a ich pôsobenie na človeka a jeho organizmus sú prístupné vedeckému skúmaniu a využívajú sa vo viacerých odboroch medicíny.

V roku 1997 sa v Berlíne konal medzinárodný kongres Európskej spoločnosti pre klasickú naturálnu medicínu na tému klasickej prírodnej liečby, do ktorej sa zaraďuje vodoliečba, kúpeľná liečba, klimatická a pohybová liečba a ďalej liečba výživou, rastlinnými produktmi a úpravou životného režimu. Pôsobenie týchto liečebných postupov sa na základe perspektív rozličných výskumov konzultovalo z hľadiska ich pôsobenia na odolnosť organizmu proti chorobám, pôsobenia na psychiku, ako aj základného vedeckého výskumu, t. j. procesov a činiteľov v ľudskom organizme, ktoré sprostredkujú uvedené pôsobenie. Protikladom takto chápanej naturálnej medicíny a prírodnej liečby je ich chápanie založené na predstavách akejsi „bioenergie" a „bioenergoinformačných procesov", ktoré nemajú nijaký vedecky podložený základ. Takéto chápanie údajne vychádza z ľudového liečiteľstva a zahrnuje okrem „bioterapie" aj akupunktúru, homeopatiu a ďalšie postupy tzv. alternatívnej medicíny. Uvedené chápanie naturálnej medicíny podrobila nedávno závažným kritickým pripomienkam jedna z pracovníčok Štátnej univerzity v Buffalo v USA, D. Rubensová. Vychádzala z pozorovaní a rozhovorov s našimi propagátormi psychotroniky a naturálnej medicíny počas pobytu na Slovensku. Svoje výhrady uverejnila v jednom zo zahraničných odborných časopisov pod názvom Kultúrny výtvor „bioterapie": Psychické liečiteľstvo a hnutie naturálnej medicíny na Slovensku. K názvu „bioterapia" uvádza: „Duchovné alebo psychické liečiteľstvo tvorí jednu fasetu toho, čo sa etnograficky hodnotí ako „iracionálne" alebo „nemateriálne" ľudové umenie. Takto ponímanú medicínu autorka prirovnáva k niektorým smerom ľudového liečiteľstva v Etiópii, Malajzii, Nigérii a v niektorých ďalších krajinách.

 

Zdravie

Iracionálne, málo rozumné i celkom nerozumné postupy a prístupy prejavuje človek neraz aj pri úsilí o rozvíjanie svojho telesného i duševného zdravia. V orientálnej i západnej spoločnosti, ale i u nás, sa stáva stále populárnejším tzv. „pozitívne zdravie". Pod týmto pojmom sa často rozumie na jednej strane akýsi kult maximálnej výkonnosti a úspešnosti byť „fit" po každej stránke: byť zdatný a úspešný a na druhej strane „sebazdokonaľovanie" či rozvíjanie zvláštnych psychických schopností, ako je zvyšovanie psychickej výkonnosti, odolnosti proti záťažiam, duševnej rovnováhy a pod. s použitím osobitných metód, propagovaných rozličnými ideovými smermi. Avšak nepatrí k nim hlbšie zamýšľanie sa nad životom, sebadisciplína a sebaovládanie, dôslednosť v plnení povinností, rozvíjanie hlbších medziosobných a medziľudských vzťahov, porozumenie pre iných ľudí a pomáhanie im, ale také metódy a postupy zamerané na vlastnú osobu či osobnosť človeka, ako je rozvíjanie schopnosti autosugescie a predstavivosti, „podvedomia", ovládania rozličných ďalších schopností za pomoci Transcendentálnej meditácie, Silvovej metódy, metódy jednotného mozgu - kineziológie a viacerých ďalších metód, ktoré sa prevažne opierajú o nedostatočne podložené a chybne pochopené predstavy o činnosti ľudského mozgu a psychiky.

Možno človek používa uvedené metódy a postupy - podobne ako metódy tzv. alternatívnej medicíny - preto, lebo mu v súčasnom spôsobe života a možnostiach jeho zdokonaľovania niečo chýba, niečo uniká, alebo na niečo nestačí. Dá sa nad tým zamyslieť a pokúšať sa to napraviť. Človek by sa však pritom nemal zriecť vlastného triezveho a zdravého rozumu. Zvažovania a kritickosti. Isto je málo byť iba rozumovým a nie vždy stačí byť iba rozumným. Človek by sa mal usilovať stať sa múdrym. Na rozvíjanie svojich vlastností a schopností, názorov, rozumového i citového života i nazerania na život a svet mu sotva môžu stačiť rozličné hraničné a neoverené metódy, ktoré sľubujú zaručené úspechy, ale vôbec nespomínajú svoje nedostatky, úskalia a možnosti škodlivého pôsobenia.