„Ale už pomaly prichádza epocha Vodnára - vek technických vymožeností. Vibrácie, ktoré vznikajú na prelome Rýb a Vodnára, spôsobujú revolúcie. Vodnár mení náhľady na náboženstvá a ruší všetky hranice. Cez svoju osobu dokazuje národu, že jadro všetkých náboženstiev je jedna rovnaká Pravda - ten istý Boh." (Gardénia 1/1993, s. 4)

 

Odpoveď:

Podľa astrologických teórií precesia - dlhodobý periodický pohyb zemskej osi okolo pólu ekliptiky - spôsobuje posun jarného bodu jednotlivými znameniami zvieratníka. Ukončený okruh, tzn. vystriedanie všetkých dvanástich znamení, sa udeje za 25 800 rokov, čo je tzv. „platónsky rok". Postup jarného bodu v jednom znamení je tzv. „svetový mesiac", alebo „vek" konkrétneho znamenia a trvá približne 2100 rokov. Jeho charakteristiku ovplyvňuje dané znamenie. Dejiny sa takto delia do ucelených období, pričom pohyb jarného bodu je vzhľadom na zaužívanú následnosť znamení spätný. Prebieha od znamenia „veku Leva" až do dnešného „veku Rýb" a čo nevidieť, príde „vek Vodnára".

Podľa tohto náhľadu úsvit ľudských dejín nastal vo veku Leva (8 - 10 tis. r. pred Kr.). Bol typický dynamikou, životnosťou, dokladajú ho praveké jaskynné kresby. Vo veku Raka sa ľudstvo usádzalo a budovalo sídla; vek Blížencov priniesol objav písma, vznik prvých starovekých knižníc, výmenu informácií a vek Býka podmienil stavby egyptskej kultúry, kde býk bol i samostatne uctievaný. Vek Barana je spojený s obdobím starozákonného židovského národa a nakoniec vek Rýb (0 - 2000 n. l.) je vekom vzniku a rozvoja kresťanstva, ktorého prvotným symbolom bola ryba. Teraz má však prísť vek Vodnára, ktorému vládne planéta Urán: má to byť vek veľkých premien, vnútorného oslobodenia človeka od všetkých, najmä duchovných obmedzení. Vek nárastu jeho skrytých psychických a paranormálnych schopností, keď ľudia dosiahnu rozšírené vedomie s jeho prejavmi - telepatiou, jasnovidectvom, atď. Vek, keď racionálne zmýšľanie ustúpi intuícii a tvorivosti, keď nebude záväzné nijaké náboženstvo, lebo každý bude osvietený. Vek Vodnára je dôležitou súčasťou doktríny New Age - tohto nového veľkého „mišmašu", synkretického gnosticko-novopohanského hnutia, ktoré presadzuje „novú duchovnosť" proti kresťanstvu. Isteže, ohlasuje zánik kresťanstva a aj iných náboženstiev, lebo človek vraj sám pochopí jednotu ľudstva a kozmu. V takomto chápaní je kresťanstvo len dobovo podmienené a dohráva svoju úlohu v dejinách. Bolo tu dvetisíc rokov, ale už končí a nikdy viac nebude.

Na prvý pohľad je jasné, že takýto postoj je postavený proti kresťanstvu so snahou o nivelizovanie jeho významu pre človeka i ľudstvo. Vychádza z cyklického chápania dejín, ktoré však nie je nové a navyše je to oživenie pohanských mýtov založených na pozorovaní prírody a jej striedania období. Tu niet zásadného vývoja, leto strieda iné leto, po zime raz príde ďalšia zima, nič podstatné sa nakoniec nezmení, všetko sa vracia. V tomto novom pohľade je síce priznaný špirálovitý vývoj, ale stále sme na pôde podobných cyklov.

Kresťanstvo však pozná úplne iné chápanie dejín. Jeho pohľad je eschatologický - tento svet stvoril osobný Boh, On vychovával svoj ľud počas stáročí a v plnosti času poslal na zem svojho Syna ako Spasiteľa. Celé dovtedajšie dejiny boli prípravou na jeho príchod. A ich ďalšie smerovanie má tiež svoj cieľ - čas ľudstva je darom, časom, v ktorom sa má Božia radostná zvesť o spáse šíriť až do druhého Kristovho príchodu na konci vekov. Dejiny nie sú cyklické, majú svoj zrod, smerovanie a budú mať raz svoj koniec. Aj z tohto  krátkeho náčrtu vidno diametrálne odlišný pohľad na dejiny v ich smerovaní k Bohu, ktorý dáva odpoveď na ich zmysel, od pohľadu rytmického striedania večného kolobehu. Delenie dejín na „svetové mesiace" s planetárnou vládou stavia pred nás úseky bez mimoriadneho odlíšenia. Všetky sú viac-menej rovnako hodnotné. Kresťanstvo nás však učí, že najväčšou udalosťou dejín bolo vtelenie Božieho Syna na túto zem, jeho vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie. Preto sa delí letopočet na čas pred a po Kristovi. Treba tiež spomenúť, že New Age podceňuje osobu Krista a ohlasuje svojho „mesiáša" - Maitreyu, ktorý vraj v tejto dobe vystúpi.

Je kresťanstvo naozaj končiacim javom? Naozaj nastávajúca vláda znamenia Vodnára prinesie jeho pád? Boh je Stvoriteľ všetkého, jeho dielom je vesmír i hviezdy. Už prorok Izaiáš varoval tých, čo sa spoliehajú na hviezdy a nie na Boha. Sv. Ján vo svojom Zjavení píše, že na konci vekov sa „nebesá zvinú ako zvitok". Je logické veriť, že Božie dielo ovplyvňujú a zasahujú doň svojou polohou znamenia? A že dielo jeho vykúpenia a zrodenie Cirkvi podmienil svetový mesiac Rýb? Príchod Božieho Syna na svet sa udial v plnosti času, v dobe, ktorú určil Boh. Ako píše sv. Pavol v Liste Kolosanom, v Kristovi má počiatok a zmysel celé stvorenie. V tom istom liste píše sv. Pavol o podobných mylných názoroch - ukazuje, že uctievanie síl duchovného sveta a preceňovanie funkcie síl dobra, ako i strach z mocností zla, je prejavom falošnej pokory. Kristus je Stvoriteľ a Pán všetkého na nebi i na zemi, víťaz nad silami zla.

Plnosť božstva tkvie v ňom. Môže kresťanstvo zaniknúť? Či Kristus nepovedal: „Ja som s vami až do skončenia sveta?" Veď nás sám uisťuje, keď hovorí o svojej Cirkvi, že „brány pekelné ju nepremôžu"!

Božie dielo - vykúpenie - je trvalé, a preto aj jeho znamenie - Cirkev - je trvalá. Nebudeme viesť spor o tom, či sa jarný bod dostane alebo nedostane do sféry Vodnára. Podstatné je to, že nijaká okolnosť, zmena a vplyv stvoreného sveta nemôže otriasť trvácnosťou a existenciou kresťanského posolstva.