Na verejnosť prednedávnom prenikla správa o tom, že v Českej republike sa uvažuje o odobratí registrácie Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia, ak sa preukáže, že v procese udeľovania registrácie zámerne neodpovedali pravdivo na otázky súvisiace s ich postojom k transfúzii krvi a k nástupu na základnú či civilnú vojenskú službu. Ak sa to stane, uvažuje aj MK SR o podobnom kroku?

Predpokladom na zrušenie registrácie ktorejkoľvek cirkvi alebo náboženskej spoločnosti je preukázané porušovanie zákonov, ohrozovanie bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásad ľudskosti a znášanlivosti, alebo ohrozovanie práv iných právnických osôb a občanov. Teda aj v tomto prípade platí zásada, že „niet zločinu bez zákona a niet trestu bez zákona". Súčasťou konania o zrušení registrácie by nepochybne muselo byť aj preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušovaním zákonov zo strany členov cirkvi či náboženskej spoločnosti a jej učením či priamym vplyvom jej predstaviteľov.

Zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností dáva Ministerstvu kultúry SR ako registrujúcemu orgánu právo a povinnosť na začatie konania o zrušení registrácie, ak sa preukáže, že cirkev alebo náboženská spoločnosť koná v rozpore s citovaným zákonom alebo s podmienkami registrácie. Doteraz však cirkevný odbor MK SR dostal iba jediný oficiálny podnet ústredného orgánu štátnej správy na zrušenie registrácie Náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia (NS JS), ktorý sa nakoniec ukázal ako neopodstatnený. Tento podnet podalo Ministerstvo zdravotníctva SR a adresovalo ho Ministerstvu vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR. Navrhovateľ žiadal zvážiť opodstatnenosť registrácie NS JS z dôvodu nátlaku zo strany jej členov na zdravotnícky personál istej nemocnice s poliklinikou na strednom Slovensku pri poskytovaní liečebnej starostlivosti pacientke hlásiacej sa k tejto náboženskej skupine. Ministerstvo vnútra SR odovzdalo podnet Ministerstvu kultúry SR. Pracovníci cirkevného odboru osobne preverili situáciu priamo v príslušnej nemocnici. Zistili, že zmienená členka NS JS nakoniec pri liečebnom zákroku súhlasila s poskytnutím transfúzie krvi. Na základe tejto skutočnosti predmetný podnet nespĺňal kritériá podkladu, ktorý by svedčil o porušení právneho poriadku. Povinnosť podrobiť sa transfúzii neukladal totiž ani platný liečebný poriadok. Napriek tomu vtedajší riaditeľ cirkevného odboru písomne upozornil vedenie NS JS na povinnosť rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy a dodržiavať podmienky registrácie. Cirkevný odbor zároveň požiadal Ministerstvo zdravotníctva SR o poskytnutie informácií pri zisteniach a podozrení z nezákonnej činnosti NS JS. Nijaké ďalšie podnety alebo oznámenia z Ministerstva zdravotníctva SR či iných ústredných orgánov štátnej správy sme doteraz nedostali. Pozorne si však všímame vývoj situácie v Českej republike. Výsledok tejto kauzy môže byť istým precedensom aj pre zváženie ďalšieho postupu v podmienkach Slovenskej republiky.

 

O Svedkoch Jehovových je známe, že pri sebe nosia kartičku s textom, ktorý rezolútne odmieta transfúziu krvi v prípade, ak by napríklad došlo k nehode a boli by v bezvedomí. V minulosti na celom svete pre odmietnutie transfúzie prišlo o život už nemálo Svedkov alebo ich príbuzných. Prednedávnom sa to stalo vo Veľkej Británii. Aby sa aj u nás niečomu podobnému mohlo predísť, nebolo by riešením uzákoniť ako jednu z podmienok na udelenie registrácie nezakazovanie prijatia nevyhnutnej zdravotníckej starostlivosti, podobne, ako sa to napríklad objavilo aj v navrhovanom zákone o slobode viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v ČR?

Povinnosťou demokratického štátu je okrem iného chrániť ľudské práva, medzi ktorými má významné miesto sloboda náboženskej viery, ale na druhej strane aj fyzické a duševné zdravie občanov a ich práva. Známe je uznesenie Európskeho parlamentu k problematike siekt v Európe z 29. februára 1996, v ktorom sa konštatuje, že porušovanie ľudských práv nemôže byť ospravedlnené náboženskou slobodou. Ako som už spomenul, aj súčasná právna úprava podmienok registrácie umožňuje účinne zasiahnuť proti subjektu, ktorý by konal v rozpore so zákonom. Naše i zahraničné skúsenosti však ukazujú, že posúdenie splnenia a dodržiavania podmienok registrácie nie je taká jednoduchá záležitosť, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Napokon, rast cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nemusí vôbec závisieť od toho, či je alebo nie je registrovaná. Súčasná Čína je názorným príkladom prudkého nárastu členskej základne pôvodných orientálnych náboženstiev, ako aj kresťanských cirkví a spoločenstiev, napriek postoju štátu, ktorý v nijakom prípade nemožno označiť ako priateľský. NS JS tak isto zaznamenala najväčší rozmach svojej členskej základne v období rokov 1948 - 1989, keď pôsobila bez súhlasu štátu prakticky v podmienkach ilegality.

 

Jednou z podmienok na vstup do Európskej únie je aj prispôsobenie našej legislatívy legislatíve členských krajín EÚ. Obzvlášť v oblasti dodržiavania základných ľudských práv panuje v tomto ohľade značná citlivosť. Možno z tohto dôvodu pociťujete tlaky, aby sa početný cenzus potrebný pre registráciu cirkví a náboženských spoločností znížil zo súčasných 20 000 na minimum. Aké zákonné normy v súčasnosti u nás riešia problém registrácie cirkví a náboženských spoločností? Uvažuje sa o ich novelizácii?

V oblasti úpravy vzťahov štátu a cirkví nekladie Európska únia svojim členským štátom nijaké podmienky. V Slovenskej republike majú členovia registrovaných aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností základné práva a slobody zabezpečené rovnakým spôsobom. Slobodu vyznania zaručuje Ústava SR, ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Náboženská sloboda a postavenie cirkví a náboženských spoločností v Slovenskej republike je v porovnaní s inými európskymi krajinami mierne nadštandardná. Jediným vážnejším problémom je skutočnosť, že náš právny poriadok nepozná dvojstupňové členenie právnej subjektivity cirkví a náboženských spoločností, ako je to napríklad v Nemecku a Rakúsku. Ak sa chce cirkev alebo náboženská spoločnosť platne zaregistrovať, musí okrem podmienok stanovených zákonom č. 308/1991 Zb. preukázať aj cenzus 20 tisíc plnoletých osôb s trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností. Táto podmienka sa nevyžaduje u tých cirkví, ktoré ku dňu účinnosti zákona č. 308/1991 Zb., t. j. k 1. 9. 1991, vyvíjali činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu. Neregistrované spoločenstvá majú prirodzene záujem o zníženie tohto pomerne vysokého cenzu, ich úsilie by som však necharakterizoval ako nátlak. Návrh na registráciu musí obsahovať zákonom stanovené administratívne náležitosti, ako aj vyhlásenie, že cirkev bude plne rešpektovať zákony a všeobecne záväzné právne predpisy a bude tolerantná k ostatným cirkvám a osobám bez vyznania. K návrhu na registráciu sa prikladá základný dokument (štatút, stanovy a pod.) zakladanej cirkvi. Ministerstvo kultúry SR preskúma, či založenie a činnosť cirkvi nie je v rozpore s už spomenutými zákonmi, ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov. Cirkev uchádzajúca sa o registráciu nesmie používať názov už registrovanej cirkvi. Ak sú splnené zákonom stanovené podmienky, Ministerstvo kultúry SR cirkev alebo náboženskú spoločnosť zaregistruje. Ak tieto podmienky nie sú splnené, registráciu odmietne. Proti odmietnutiu registrácie možno v stanovenej lehote podať Najvyššiemu súdu SR návrh na preskúmanie rozhodnutia.

V Slovenskej republike pôsobí 15 registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Tie, ktoré vyvíjali činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu ku dňu účinnosti zákona č. 308/1991 Zb., sa považujú za registrované bez ohľadu na počet ich členov. Ide predovšetkým o židovské náboženské obce a väčšinu protestantských denominácií, ktoré majú počet členov od niekoľko sto do niekoľko tisíc. V období po roku 1990 bola podľa novej legislatívy zaregistrovaná iba Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia (v marci 1993), ktorá splnila podmienky registrácie, vrátane potrebného početného cenzu.

Ako je známe, vláda Slovenskej republiky schválila 16. augusta 2000 novelu zákona č. 308/1991 Zb., ktorá sa však netýka zmeny podmienok registrácie.

 

Dnes sa na tzv. duchovnej scéne každú chvíľu objaví nejaká nová duchovná alternatíva - ponuka je veľmi pestrá: od rozličných kresťanských skupín cez rôzne synkretickonáboženské smery, nechýbajú ani najrôznejšie alternatívne metódy liečiteľského či dokonca okultno-ezoterického charakteru a pod. Mnohé skúsenosti však naznačujú, že medzi týmito skupinami živoria aj sekty, ktoré sú vyslovene deštrukčné, ba dokonca extrémistické, napriek tomu, že sa na verejnosti prezentujú vo veľmi pozitívnom svetle. Ak by sa v budúcnosti početný cenzus naozaj znížil, budú sa môcť prakticky mnohé z týchto skupín - ako sú napríklad Cirkev zjednotenia (munisti) či Scientologická cirkev - u nás zaregistrovať a získať tak právnu subjektivitu. Kto však objektívne a najmä kvalifikovane zaručí ich lojalitu a bezúhonnosť, a kto občana ochráni pred možnou psychickou manipuláciou a zneužitím náboženských ideí na niečo nekalé?

Pravda je, že v poslednom desaťročí 20. storočia prenikli do života našej spoločnosti nové netradičné náboženské zoskupenia. Ich počet narastá a aktivity sa rozširujú. Aj keď ich členská základňa nie je zatiaľ početná, ich vplyv bude mať v budúcom období zrejme vzostupný trend. Niektoré z nich sú vo vzťahu k štátu neutrálne, iné však majú vyslovene deštruktívny vplyv. A práve v tejto skupine je veľa takých zoskupení, ktoré záujem o registráciu nemajú. Získanie registrácie a s ňou spojenej právnej subjektivity je však pre väčšinu nových náboženských zoskupení z viacerých dôvodov veľmi dôležité.

Dávna i celkom nedávna história nás poúča o tom, že použitie represívnych a reštriktívnych metód aj v prípade nových náboženských smerov nemôže v konečnom dôsledku priniesť ich elimináciu. Náš štát je aj v tejto oblasti viazaný Ústavou SR a normami medzinárodného práva. Na druhej strane máme veľkú výhodu poučiť sa zo skúseností vyspelých európskych krajín, ktoré majú s novou religiozitou 30 - 40-ročné skúsenosti. Štát je v každom prípade povinný zamedziť akémukoľvek porušovaniu svojich záujmov, ako aj porušovaniu práv a slobôd svojich občanov. Keď sa takéto konanie zo strany neregistrovaných alebo aj registrovaných cirkví a náboženských spoločností vierohodne preukáže, nastupujú sankcie a prípadný trestnoprávny postih tých, ktorí sú za takéto konanie zodpovední. Aj tu však platí zásada, že „kde niet žalobcu, niet ani sudcu".

 

Nie je zriedkavosťou, že sa niektoré náboženské skupiny, ktoré nespĺňajú požiadavky registrácie na Ministerstve kultúry SR zaregistrujú ako občianske združenia na Ministerstve vnútra SR a získajú tak očakávanú právnu subjektivitu. V takom prípade zataja svoj náboženský charakter a prezentujú sa často ako kultúrne či charitatívne združenia. Takisto sa niektoré z nich skrývajú za rôznymi rozvojovými programami, na ktoré od štátu dostávajú nemalé finančné čiastky, avšak je jasné, že im ide najmä o ich pozitívnu propagáciu na verejnosti a získavanie nových členov. Sú vôbec nejaké možnosti na to, aby sa takéto prípady pozornejšie „dešifrovali" a včas sa im tak zamedzilo?

Keďže prakticky všetky neregistrované cirkvi nemôžu zatiaľ preukázať zákonom stanovený početný cenzus členov, niektoré z nich sa nechali zaregistrovať na Ministerstve vnútra SR podľa zákona č. 83/1993 Zb. o združovaní občanov. Je pochopiteľné, že sa pre tento účel nedeklarujú ako cirkvi, ale ako občianske združenia, lebo uvedený zákon združovanie cirkví vylučuje. Takúto prax však nové náboženské hnutia bežne používajú aj v krajinách, kde majú možnosti registrovať sa ako cirkvi. Ministerstvo vnútra SR má v takýchto prípadoch veľmi ťažkú pozíciu. Z predložených stanov takéhoto „občianskeho združenia" sa len veľmi ťažko dá zistiť skutočný zámer jeho zakladateľa. Občianske združenia u nás nepodliehajú osobitnej administratívnej kontrole štátu. Registrujúci orgán je navyše viazaný zákonom stanovenou desaťdňovou lehotou na vykonanie registrácie.

 

Uvažuje sa aj v SR o zavedení dvojstupňového systému registrácie cirkví a náboženských spoločností podobne ako v Rakúsku či Nemecku? Ak áno, mohli by ste priblížiť, v čom je podstata takéhoto modelu a akú konkrétnu podobu by mal mať?

Od roku 1998 platí v Rakúsku dvojstupňový systém registrácie cirkví a náboženských spoločností. Z tohto princípu vychádzajú aj tézy nového zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v Českej republike, ktorý by mal v blízkej budúcnosti nahradiť zákon č. 308/1991 Zb. a zákon č. 161/1992 Zb. Táto právna úprava zavádza dva stupne registrácie. V prvom stupni získa cirkev alebo náboženská spoločnosť postavenie právnickej osoby s právami na úrovni napríklad občianskeho združenia. Až registráciou v druhom stupni získa ďalšie práva, ako je právo vyučovať náboženstvo v štátnych školách, vstup do verejnoprávnych oznamovacích prostriedkov, do väzníc a pod. Pri registrácii v prvom stupni sa vyžaduje podmienka preukázať počet aspoň 300 členov, v druhom stupni 2 promile dospelých osôb s trvalým pobytom v Rakúsku, resp. v Českej republike. Taktiež sa navrhuje, aby doteraz registrované cirkvi a náboženské spoločnosti nový zákon recipoval do druhého stupňa registrácie v záujme zachovania kontinuity ich práv a povinností. Právo na dotácie zo štátneho rozpočtu by sa vzťahovalo len na druhý stupeň registrácie. U nás sa zatiaľ o takomto modeli konkrétne neuvažuje.

 

Spomenuli ste, že cirkvi, ktoré v Rakúsku či v ČR dosiahnu druhý stupeň registrácie, získajú rôzne výhody; štát im napríklad môže poskytnúť finančný príspevok. O akom modeli financovania cirkví sa dnes u nás uvažuje a čo by podľa vás zodpovedalo našim súčasným podmienkam? Počíta sa v blízkej budúcnosti aj s možnosťou ekonomickej odluky štátu a cirkvi formou platenia cirkevnej dane, tak ako je to vo väčšine štátov západnej Európy?

O problematike zavedenia nového modelu financovania cirkví a náboženských spoločností sa v Slovenskej republike hovorí už dlhší čas. Patríme doteraz medzi niekoľko málo európskych krajín, kde štát financuje väčšiu časť ich nákladov priamo zo štátneho rozpočtu. Táto tradícia má na našom území svoje historické pozadie, súčasný systém takéhoto financovania však zaviedol štát zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Priestor tohto rozhovoru je, žiaľ, veľmi úzky na to, aby som mohol podrobnejšie rozoberať širšie súvislosti tejto zložitej problematiky. Ministerstvo kultúry SR ako gestor tejto úlohy v spolupráci s príslušnými rezortmi a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami hľadá taký model, ktorý nebude mechanicky kopírovať zahraničné vzory, ale bude vyjadrením záujmov štátu a zároveň jednotlivých cirkví a náboženských spoločností a výsledkom ich vzájomného konsenzu. Vzhľadom na našu históriu, typ právnej kultúry, postavenie cirkví a náboženských spoločností v našej spoločnosti a na početnosť ich členskej základne je lepšie hovoriť o ich vzájomnej kooperácii so štátom, než o odluke.

 

Rada Európy v júni minulého roku jednohlasne prijala odporúčanie, v ktorom európske štáty okrem iného vyzýva, aby zriadili národné informačné centrá pre otázky náboženských, ezoterických či spirituálnych skupín, z ktorých mnohé začali aktívne pôsobiť aj na Slovensku, čo spôsobilo výraznú duchovnú polarizáciu a roztrieštenosť, neraz aj konflikty v rodinách. Našla by sa - napriek zlej finančnej situácii - možnosť, aby aj u nás vzniklo takéto profesionálne informačno-poradenské centrum poskytujúce verejnosti dôležitý odborný servis?

V roku 1997 vznikol na Slovensku Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, ktorý sa profiluje ako špecializované pracovisko rezortu kultúry zamerané predovšetkým na problematiku nových náboženských hnutí. Táto inštitúcia sa už dostatočne etablovala a dobre sa orientuje v zložitej situácii našej duchovnej scény. Žiaľ, na základe výsledkov auditu v štátnej správe je jej ďalšia existencia otázna. Ďalšou inštitúciou, zaoberajúcou sa medzináboženským dialógom, je občianske združenie Dialóg centrum Slovakia. Na pôde etablovaných kresťanských cirkví zoskupených v Ekumenickej rade cirkví v SR sa touto problematikou zaoberá Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt, ktorá je vydavateľom aj tohto časopisu a venuje sa i osvetovej činnosti. Na prospech by však nepochybne bola aj väčšia angažovanosť profesionálnych psychologických poradní, akademických, pedagogických, ale i cirkevných inštitúcií. Ak by sa v budúcnosti podarilo založiť jedno profesionálne koordinačné centrum, ktoré by spolupracovalo so všetkými uvedenými spoločenskými zložkami, cirkevnými či štátnymi, bolo by to rozhodne prospešné všetkým.

 

Ďakujem za rozhovor.