Pamätám si dodnes jeho slová z kázne v sabinovskom evanjelickom kostole: „Aby sa prejavil Boh, mohol by urobiť úžasný ohňostroj a div nad vežou tohto kostola, mohol by tu urobiť plamene, ktoré by šľahali doďaleka. No Boh si vybral prejaviť sa v Tvojom živote, chce vstúpiť do Tvojho srdca a od základu zmeniť Tvoj život." Celá kázeň na mňa veľmi silno zapôsobila. Počas nej som po prvýkrát pocítil dotyk Ducha Svätého. Spomínam si, ako som začal usedavo plakať a slzy sa mi kotúľali ako hrachy dolu tvárou. Plakal som a vyznával Ježiša: „Pane, prečo ťa neviem prijať do svojho srdca, prečo ťa stále odmietam? Prečo tebou opovrhujem? Prečo hľadám iných bohov? Pane, vyznávam ťa a prijímam, chcem kráčať s tebou!" Mal som pocit, akoby zo mňa spadlo tisíckilové závažie. Moje srdce naplnil pokoj a Duch Boží...

Keď to tak spätne hodnotím, žiadne filozofické dišputy, vymyslené sladké bájky, či prísne chrámové predpisy a extatické obrady, ale živý Boh to bol, ktorý ma zrazil na kolená, ako voľakedy apoštola Pavla. Ten istý Ježiš Kristus zaraz zmenil môj život. Rozhodol som sa preto s určitosťou zanechať hľadanie Krišnu. Doma som zrušil oltár a zbavil som sa i „múdrych" kníh hinduizmu.

Asi o mesiac som sa znova stretol s Denim v Starej Turej, kde sa konalo stretnutie mládeže. Znova kázal o živom Ježišovi, smelo a presvedčivo. Vtedy som pochopil i význam symbolu kresťanstva - ryby - ktorý po celom svete nosia najmä mladí kresťania na zápästí vo forme náramku z farebných korálok. Čierna farba značí tmu, v ktorej som žil bez Ježiša, červená je krv, ktorá sa vyliala na Golgote na zmytie mojich hriechov, zelená je farba, ktorá mi otvára nebeské kráľovstvo za to, že som uveril v Ježiša Krista a uznal ho za svojho Spasiteľa, modrá je farba kráľovská - skrze Ježiša máme moc volať sa Božími deťmi, a zlatožltá značí nebeské kráľovstvo, ktoré nám chystá náš nebeský Otec v sláve s Ježišom a v moci Ducha Svätého.

Vo večerných hodinách sa konala evanjelizácia na námestí v Starej Turej. Boli sme vopred informovaní, že v Starej Turej je veľa Svedkov Jehovových, ale i mladých satanistov. S jedným z nich som sa dal do reči. Bol to mládenec, ktorý sa za obdivu svojich vrstovníkov s hrmotom dovalil na čiernej motorke. Oblečený bol v čiernych nohaviciach a v čiernom tričku. Na sebe mal čiernu koženú bundu ozdobenú kovovými cvočkami. Chcel som pochopiť, o čom satanizmus je. Mládenec mi vravel, že je okolo nás množstvo nespravodlivosti, ani noví mocipáni nezmenili život k lepšiemu. Príčina všetkého je, že Boh sa vraj prerátal, vzal na seba podobu človeka, zostúpil na zem a zomrel. Boha niet, ľahkovážne stratil svoj život na kríži. Vládu na zemi a vo vesmíre prevezme preto Satan, ktorý nastolí nový poriadok. Mládenec sa preto rozhodol slúžiť víťazovi - Satanovi, zrejme preto, aby mal podiel na novom poriadku. Keď som sa ho spýtal, kde tieto „múdrosti" vyčítal, povedal mi, že jestvuje Satanská biblia a on ju chce mať. Ešte ju nemá, no niekto mu sľúbil, že mu ju zadováži. Položil som mu otázku, či je ochotný tomu, čo povedal, slúžiť. Odpovedal mi, že áno. Na otázku, či by bol ochotný aj zabiť, odpovedal, že nie.

S úsmevom som mu podal Nový zákon a poradil som mu, aby nečítal tú „bibliu", ktorú mu sľúbili, ale nech radšej začne čítať skutočné slovo Božie. Chlapec si malú modrú gideonku s nadšením vzal a nikomu ju nechcel dať. Vtedy som pochopil, že nestačí, ak Boh zachránil moju dušu, ale je veľmi potrebné slúžiť i na záchranu iných. V tom čase ma potešila ešte jedna dôležitá udalosť - moje deti začali navštevovať saleziánov v Trnave a onedlho sa dali aj pokrstiť.

Chcem sa však vrátiť k téme môjho svedectva. Ak som spätne analyzoval hinduizmus, z ktorého vychádza aj učenie hnutia Hare Krišna, dospel som k názoru, že toto náboženstvo je vlastne založené na spoločnosti rozdelenej do jednotlivých spoločenských tried - kást. Osud (karma) rozhodne, do ktorej kasty sa ten-ktorý človek narodí. Základom hinduistickej filozofie je reinkarnácia, kolobeh života a smrti. Nie všetci hinduisti však uctievajú Krišnu. Sú medzi nimi i vyznávači Rámu, Višnu, Šivu, Brahmu, ale i tisícok ďalších bohov, bôžikov či iných modiel. Verím, že i hinduisti úprimne hľadajú boha, podobne ako aj budhisti, mohamedáni či nakoniec i ako som ho hľadal aj ja sám. No podľa mňa sú všetky tieto náboženstvá a obrady iba výmyslom ľudí. Jediná cesta, pravda i život je iba Ježiš Kristus. Dnes už viem, že Boha človek nenájde v obradoch či v knihách. Boh je živý. Ja som to však nechápal, až dovtedy, pokiaľ som ho neuvidel v živote Deniho a potom v živote mnohých ďalších znovuzrodených mladých kresťanov. Nechápal som, pokiaľ som nepocítil moc Ducha Božieho. V roku 1997 na konferencii v Martine som však už mohol slobodne a bez zábran verejne vyznať: „Verím v Ježiša Krista a som vďačný, že vidím tisíce mladých ľudí, ktorí oprali svoje rúcha v krvi Baránkovej."

No nestalo sa tak mojou zásluhou, ani vďaka mojej „dobrej karme". Človek je ospravedlnený a zachránený iba vďaka milosti Božej a pre obeť Ježiša Krista na kríži a pre jeho slávne zmŕtvychvstanie. Ani v jednom náboženstve nehovoril Boh priamo k ľuďom. Ľudia vždy konali obrady a obetovali, aby si udobrili bohov, dokonca niekedy neváhali zabiť i svoje vlastné deti. No v polčase dejín sa odohralo pre mnohých bláznovstvo kríža - Boh obetoval svojho Syna, ktorý sa dobrovoľne nechal priklincovať na drevo kríža, za naše hriechy. Vstal z mŕtvych, ako víťaz premohol smrť. Ten, kto v neho uverí, bude žiť večne spolu s ním. Kristus sa narodil do chudoby a poníženosti sveta. Nie do kráľovskej rodiny ako princ Siddhártha (Budha) alebo Krišna. Boh sa rodí do zápachu maštale, opúšťa všetko, aby nám slúžil až po drevo kríža. To už nie je náboženstvo, to je skutočnosť. Pre svet je to bláznovstvom. Boh žije medzi nami ako syn stolára a živí sa prácou svojich rúk. Prijíma ubolené ľudské telo. Nikto ho neoslavuje ako Boha, ktorý stál spolu s Otcom a Duchom Svätým pri stvorení sveta. Všetky náboženstvá vymysleli a spísali ľudia, či už z takých alebo onakých príčin. Napríklad aj pre svoju slávu, aby sa i oni stali bohmi, ako to bolo napríklad v Ríme či v Egypte. Lenže nikto z nich sa bohom nestal. Žiadna sila ich nevystrelila na nebeskú dráhu a ich telá i napriek balzamovaniu spráchniveli v pyramídach. Ku žiadnemu národu nehovoril Boh toľko ako k Izraelu. Nijaká náboženská kniha nezobrazuje tak verne človeka s jeho ľudskými neresťami, ktoré sa dotkli i takých veľkých mužov, akým bol napríklad kráľ Dávid (cudzoložstvo). To nie sú rozprávky o bohoch lietajúcich v povetrí, o prekrásnych západoch slnka a tancujúcich tanečniciach s lotosovými očami, ktoré sú ľahšie ako vánok. Starý zákon je kniha života, kniha cesty izraelského národa. Je to kniha očakávania príchodu Spasiteľa.

Ako som už spomenul, môj zdravotný stav sa rapídne zhoršoval. Bola nevyhnutná druhá operácia. Lekárske konzílium však neodporučilo moju operáciu z obavy, že tento zákrok neprežijem. Vyžiadal som si konzultácie u prednostu kliniky. Povedal som mu, že verím, že budem žiť a že sa za úspešnú operáciu intenzívne modlím. Bezprostredne pred operáciou som šiel na spoveď a na sväté prijímanie. Keď ma viezli na operačnú sálu, povedal som primárovi, že ak by som predsa len zomrel, nebojím sa, pretože som s Bohom zmierený.

Operácia sa podarila. Môj návrat do života však nebol jednoduchý. Až po polroku som sa vrátil do práce. Navštívil som i kresťanské konferencie a programy kresťanov, kde som mohol svedčiť o svojom uzdravení. Načerpal som nové sily a hľadal som spoločenstvo kresťanov, ktoré je veľmi dôležité pre ďalší duchovný rast každého veriaceho. Pravidelne som začal chodiť do kostola. V srdci som však túžil prežívať radosť z nájdeného Ježiša spolu s ostatnými nielen na liturgii, ale i mimo nej. Spoločenstvo v chráme som vnímal ako akýsi vždy iný anonymný dav. Hľadal som preto a modlil som sa za také spoločenstvo, ktoré by bolo mojou duchovnou rodinou. Boh ma vypočul. Našiel som spoločenstvo vysokoškolákov, ktorí sa pravidelne každý utorok stretávali, študovali Bibliu a za sprievodu gitary radostne spievali piesne. Navyše mi dobrotivý Boh dal okrem toho i zaujímavú prácu - evanjelizovať prostredníctvom rozhlasu. Vďaka tomu stále stretám mnohých prebudených kresťanov, katolíkov, evanjelikov, ale i z menších kresťanských cirkví a denominácií, čo ma neustále uisťuje v tom, že moje rozhodnutie zmeniť duchovné smerovanie a stať sa kresťanom bolo veľmi, veľmi šťastné.

Demokracia na obrazovku televízie a do rozhlasového éteru priniesla rôzne náboženské programy a informácie. Raz ma však nemilo prekvapila správa o veľkom ekumenickom stretnutí predstaviteľov jednotlivých svetových náboženstiev. Nie som kompetentný kritizovať tento čin, avšak po mojej osobnej skúsenosti s hinduistickým hnutím Hare Krišna nemôžem prijať rovnosť svetových náboženstiev pred Bohom. Nemožno postaviť na jednu úroveň Krista, Dalajlámu, hinduistických bôžikov a tvrdiť, ako to tvrdil Dalajláma, a ako to dnes často počuť, že na konci bude všetko vo všetkom a všetky náboženstvá dovedú svojich členov k spaseniu. Ja som v hinduizme blúdil tri roky, a preto si myslím, že toto tvrdenie je výsostne nebiblické. Boh sa stal človekom, aby nás spasil. Nikdy sa nespasíme svojou dobrotou a svojimi činmi, ako to tvrdí Bhagavadgíta. Kristova vykupiteľská smrť je dokonalá a na spásu úplne postačujúca. „Ja som cesta, pravda i život" - vraví Kristus. Aj kvôli tomu, čo som prežil, mi tieto slová v mojej duši hlboko rezonujú. Naozaj. Kristus je pre mňa, ale i pre všetkých, ktorí v neho skutočne uverili, jediným opravdivým prostredníkom u Boha, ktorý je živý a ktorý naše srdcia napĺňa svojím svetlom a pokojom.