S panteistickými názormi o Bohu, svete a o duši sa môžeme stretnúť aj v učení filozofa Dávida z Dinantu († okolo r. 1215), ktorého náuka bola podložená silnými materialistickými názormi. Jeho spis Quaternuli v roku 1210 Parížska synoda odsúdila na spálenie.

V Štrasburgu sa za pontifikátu Inocenta III. (1198 - 1216) prejavila svojou činnosťou oirtliebovská sekta, ktorej členovia žili v prísnej askéze zavrhujúc manželstvo. Jej zakladateľ racionalista Oirtlieba hlásal večnosť sveta. Ježiša Krista pokladal za syna Jozefovho.

Aj v Čechách sa od polovice 14. storočia nachádzajú skupiny v štýle panteisticko-kvietistickej sekty Bratov a sestier slobodného ducha, ktorá sa sto rokov predtým objavila v Porýní, vo Švajčiarsku a na území dnešného Talianska. Vo svojej náuke sa síce líšili, ale charakteristickým znakom týchto skupín bol sen o dokonalom človeku, ktorý nemôže zhrešiť, pretože splýva s Bohom. Nepotrebuje teda sacerdotálnu a sakramentálnu cirkev. Tieto heretické skupiny popierali nebeskú blaženosť a tresty v posmrtnom živote, ktoré obmedzovali len na pozemský život. Sektári sa pokladali za hodných denne prijímať Eucharistiu, ak by bol takýto zvyk, pretože oni sú „svätí", avšak kňazi sú „nečistí". Sú však aj svedectvá celkom opačného chápania Eucharistie, vychádzajúce z týchto radov. Popierali tiež sviatostné prepodstatnenie (transsubstanciáciu), pretože keď Kristus podľa nich vstúpil do neba, vzal si telo so sebou. Na základe toho Kristus je v Eucharistii prítomný len obrazne. Sekta mala nepriaznivý dosah nielen v náboženskej, ale aj v sociálnej oblasti. Pápež Bonifác VIII. v bule Saepe sanctam Ecclesiam v roku 1296 týmito slovami charakterizuje ich činnosť v Augsburgu: „...viaceré osoby, a to aj ženy, vyhlasujú, že majú moc kľúčov: zväzovať a rozväzovať hriechy - počúvajú spovede a dávajú hriešnikom rozhrešenie, zvolávajú náboženské stretnutia nielen denné, ale aj nočné, na ktorých rozhlasujú svoje bludy, (...) opovažujú sa kázať, že vraj položením rúk obsiahli Ducha Svätého, že vraj nikoho netreba poslúchať okrem samého Boha, nech je to ktokoľvek, nech má akúkoľvek hodnosť a stav. Tvrdia, že účinnejšie sú modlitby, keď ich ľudia konajú celkom nahí... Pre toto túto sektu vyhlasujeme za prekliatu a bludársku." Viennenský snem (v r. 1311) toto učenie odsúdil.

Zvláštna bola aj genéza vzniku ďalšej skupiny. Tak ako František z Assisi, aj Peter Valdes si zvolil cestu chudoby. Pohnutý príkladom sv. Alexia (rímsky patrícius žijúci v 4. alebo 5. stor., ktorý v deň svojej svadby opustil nevestu a rodinu a potom viedol v anonymite život v chudobe) objavil okolo roku 1173 pri čítaní Matúšovho evanjelia (Mt l0, 5) ideál chudoby. Zaopatril svoju ženu a obe dcéry a rozdal svoj majetok. Dvom klerikom dal preložiť Nový zákon do provensálskeho nárečia. Tak ako František aj on sa zameral na obsah Evanjelia podľa Matúša a vyslal svojich spoločníkov, aby žijúc z almužien priviedli svojimi kázňami ľud na zmenu života podľa evanjelia. Potom sa však ich cesty úplne rozdelili. Zatiaľ čo pre Františka platila zhoda s cirkevnou vrchnosťou kvôli Ježišovi Kristovi (keď sa ho na smrteľnej posteli opýtali na jeho životné zásady, vymenoval vzájomnú lásku, vysokú úctu k chudobe a vernosť svätej Cirkvi), boli valdenci tak presvedčení o správnosti svojich názorov, že si ani nevšimli obmedzenie, ktoré im kládol Alexander III. (1159 - 1181). Chváliac ich chudobu, povolil im mravné kázne, avšak vieroučné kázne im zakázal. Inak ako František broja valdenci aj proti nedostatkom v radoch klerikov. Pápež Lucius III. (1181 - 1185) ich preto v roku 1184 vylúčil z Cirkvi. Avšak v ústraní čoskoro vyvinuli vlastné náboženské názory: odmietali celú vonkajšiu štruktúru Cirkvi a takmer celý jej bohoslužobný systém (povolili iba krst dospelých); odmietli uctievanie relikvií svätých a odpustky; odmietli sviatosť svätenia kňazstva, avšak platnosť kňazských úkonov robili závislou od mravnej hodnosti vysluhovateľa; popreli očistec, čo viedlo k odmietnutiu dobrých skutkov a modlitieb za zosnulých; pestovali čítanie z Biblie v ľudovom jazyku a pod.