Život kresťanov sa aj v období vrcholného stredoveku (po r. 1000) v niektorých prípadoch vzdialil od svojho vzoru natoľko, že podoba chudobného a trpiaceho Krista akoby vybledla. (Samozrejme to nie je problém iba stredoveku.) Celkovú atmosféru tohto obdobia možno vyjadriť slovami obchodníka Francesca Datiniho, ktorý v duchu tých čias v jednom zo svojich listov napísal: „V mene Boha a zisku".

Nespokojnosť, ktorá siahala omnoho hlbšie, i vedomie jej príčin vzbudili u mnohých snahu svojím životom dôslednejšie sa pripodobniť Kristovi. Na to bolo potrebné „odkryť tvár pôvodného Krista." Táto „svätá" nespokojnosť vyvolala množstvo aj pozitívnych zmien. Mocné náboženské hnutie, ktoré malo kolísku vo francúzskom Cluny, čoskoro preniklo a zachvátilo celý život kresťanského Západu. Prejavilo sa rozmanitými formami zbožnosti, lásky k blížnemu, ochotou veriacich prinášať obete, ale aj v umení, literatúre a v účasti na veľkých spoločenských úlohách. Zreteľne to vidieť na spôsobe rehoľného života, ktorý je v tomto období u novovzniknutých rehôľ (kamalduli, augustiniáni, pavlíni, premonštráti, kartuziáni) výrazne poznačený úsilím o dokonalosť. Usilovali sa o ňu aj laické komunity (antonitov, mostných bratov, nemocničných bratov, bekýň, begardov a iných). Všetky tieto spoločenstvá boli významnými silami v samoozdravovacom procese Cirkvi. Zvláštnu pozornosť si okrem františkánov zasluhuje aj rehoľa dominikánov, ktorá vznikla z bezprostrednej skúsenosti s úspechmi u katarov a valdéncov v južnom Francúzsku. Nový druh reformy neobišiel ani veriacich laikov Cirkvi. Silný náboženský duch sa prejavil predovšetkým v križiackych hnutiach. Hlásanie radikálnej chudoby a prísnosti mravov priťahovalo veľké množstvo ľudí najmä z nižších vrstiev. Zrejme tu okrem mnohých faktorov účinkovala aj nevedomosť, nedostatočná schopnosť posudzovať veci, najväčšmi však priepasť medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva a s tým spojený pocit nespravodlivosti pri pohľade na rozdeľovanie moci a majetku. Avšak nezávisle od toho, skutočnosť, že náboženská túžba viedla mnohých k chudobe a jednoduchosti, bola vyjadrením túžby mnohých tohto obdobia. Mnohé z týchto snáh túžiacich po reforme však používali nesprávne spôsoby a prostriedky. Zmenu chceli vidieť predovšetkým u iných a nie začať s ňou od seba. V mnohých prípadoch boli nielen pre Cirkev a čistotu viery nebezpečné, ale nebezpečné boli aj pre celý kultúrny život západného kresťanstva.

V ranom stredoveku na Západe, ako sme to mohli sledovať v predchádzajúcich častiach, sa fenomén herézy objavil iba v niektorých sporadických prípadoch, bez dosahu na verejnú mienku. Išlo zväčša o internú záležitosť Cirkvi. Vo vrcholnom kresťanskom stredoveku, ktoré možno charakterizovať ako obdobie najväčšieho náboženského zápalu, sa však s prekvapujúcou rýchlosťou rozšírili vo veľkej časti Európy početné ľudové heretické hnutia. Mnohé z nich sa pohybovali na rozhraní Cirkvi a sveta, iné boli namierené proti tradičnému kresťanskému učeniu. Čiastočne išlo o odnože starých gnostických a manichejských siekt, ale vznikali aj nové, vyznačujúce sa horlivým fanatizmom. Počiatky mnohých z týchto hnutí možno hľadať vo Svätom písme, ktoré si zakladatelia aplikovali na danú situáciu či sledovanú ideológiu. V niektorých oblastiach južného Francúzska a severného Talianska sa v 11. - 13. storočí situácia stala taká hrozivá, že Cirkev, ale i štát, hľadali spôsob, ako uchrániť tradičné hodnoty pred vyčíňaním náboženských fanatikov, ktorých štýl života bol vážnym ohrozením života celej spoločnosti. Vlastne z tohto podnetu vznikla neskôr aj inkvizícia.