Prečo to tak zoširoka rozvádzam? Len preto, aby som osvetlil atmosféru obdobia, v ktorom padli všetky bariéry, ale aj hodnoty, ktoré som dovtedy vyznával. Nastala sloboda a duch sa jej túžil nasýtiť. Možno je v tomto okamihu na mieste otázka, prečo som nesiahol po kresťanstve. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy som nepoznal a nestretol žiadneho zapáleného, úprimného kresťana. Kostoly sa síce naplnili, ale opäť som videl len obrad a v kázni karhajúceho kňaza. Keď som vošiel do kostola, všetci mi pripadali svätí, no mal som pocit, že len čo vyšli bránou kostola, ich svätosť sa akosi vytratila. Po návšteve Svätého otca som s úžasom vnímal atmosféru tých dní. No neklesla rozvodovosť a v obchodoch sa ma i naďalej snažili okradnúť. Aj naďalej vládla nenávisť medzi príbuznými, ktorí sa súdili o majetky, napríklad i v našej rodine. V tejto atmosfére, ktorú som vďaka slobode vnímal veľmi intenzívne, bol „duchovný" pokrm, ktorý hnutie Hare Krišna ponúkalo, veľmi lákavým sústom. A krišnovci si to aj patrične uvedomovali...

Ako sa však moje životné osudy vyvíjali ďalej? Našťastie som nezostal iba pri forme a obrade, ale začal som hľadať živého Boha. Vtedy som si myslel, že je ním práve Krišna. No v Bhagavadgíte ma v tejto súvislosti zarazila jedna veta, ktorú vyslovil práve Krišna - „Nikdy ma nedostihneš". Preto som ešte intenzívnejšie a s väčšou horlivosťou začal spievať a vyznávať Krišnu. Počas kúpeľnej liečby v Čechách som čítaval časopis Návrat k bohu, ktorý krišnovci vydávajú. Zmiatol ma v ňom obrázok, na ktorom kardinál Vlk preberal Bhagavadgítu z rúk predstaviteľa krišnovcov Turju Dása a Turja naopak z jeho rúk Bibliu. To, že takáto významná katolícka autorita prijala Bhagavadgítu, som vtedy považoval za potvrdenie mojej cesty a zároveň za potvrdenie toho, že Krišna je naozaj boh.

Onedlho nato som sa rozhodol, že navštívim farmu krišnovcov v Chotíšanoch neďaleko Prahy. Na môj list mi obratom odpovedali. Dostal som pozvanie a podrobné vysvetlenie, ako mám do Chotíšan docestovať. Vláčik zastal v poli neďaleko polozrúcaného majera, kde som už z diaľky uvidel asi päť mužov v dlhých oranžových rúchach a s vyholenými hlavami, ako prenášali brvná. Iní kopali pred majerom a dvaja sa márne pokúšali naštartovať staršiu dodávku americkej výroby. Bola jeseň. Majer bol vo veľmi zlom stave. Prvému mládencovi som povedal, že sa volám Štefan a som zo Slovenska, vyznávam Krišnu a hľadám Turju. Zaviedol ma do skleníka. Ten človek zo zadnej strany obálky časopisu Návrat k bohu, s ktorým si kardinál Vlk vymenil Bibliu za Bhagavadgítu, stál predo mnou a s úsmevom mi podával ruku. Prijal ma veľmi priateľsky a povodil ma po farme. Vyšli sme na pole s krásnymi zemiakmi. „Všetky polia v okolí sú napadnuté pásavkou zemiakovou iba naše nie - milosť božia" - pochválil sa Turja, služobník boha slnka, ako správne znelo jeho meno v preklade. Ukázal mi kúpeľňu, vlastne sprchovací kút z plachiet, stojaci na dvore. Voda sa zohrievala v plechovom sude a samospádom tiekla do sprchy. Turja mi oznámil, že onedlho majú „program" a oddaný sa musí pred vstupom do chrámu očistiť, celý osprchovať a obliecť si čisté rúcho. Prezrel som si ešte ubytovacie priestory - dve veľké miestnosti, jednu pre mužov a druhú pre ženy. Podmienky boli veľmi sparťanské, spalo sa na karimatkách. Nie všetci nosili žlté rúcha; táto výsada patrila len zasväteným oddaným. Boli tam však i ľudia v civile, čakajúci na zasvätenie a hostia, ktorí sa prišli pozrieť len tak. Istá pani mi v rozhovore prezradila, že si tam „léčí nervy". Mládenec v civile, stojaci neďaleko, zasa pracoval vo vydavateľstve ako sadzač na počítači. Vydavateľstvo sídlilo v Prahe, kde krišnovci vlastnia aj vegetariánsku reštauráciu, v ktorej pracovala ďalšia časť osadenstva.

Po zaklopaní sme nakukli i do dievčenskej ubytovne, kde ženy pripravovali a šili odev pre Krišnu do chrámu (pre sošku vo veľkosti bábiky). Oddaní verili, že Krišnov duch vchádza do sošky, prijíma potravu a má z toho radosť. Chrám sme si pozreli ako posledný. Bola to najlepšia miestnosť farmy s drevenou podlahou, veľmi čistá. Na oltári horeli tyčinky a vedľa obrázkov bola zahalená socha. Na dvore sme stretli Turjovu manželku oblečenú v indickom sárí. Nerozumela ani po česky, ani po slovensky. Turja sa s ňou dorozumieval po anglicky. Dozvedel som sa, že je pôvodom Švédka a jej úlohou je v duchu indickej tradície vychovávať deti v škole zvanej gurukula a zabrániť, aby neboli infikované svetským bludom. Mali spolu dve vlastné deti, ktoré už boli zasvätené, nosili habit a mali vyholené hlavy. Turja sa ospravedlnil a na chvíľu ma opustil s tým, že sa mám zložiť, ak chcem, môžem prespať a asi o hodinu bude program, kde sa znova stretneme.

Pri svojich potulkách po schátralej farme som zašiel na prízemie a objavil tam môjho známeho z Bratislavy - kuchára Karola. Nadšene som za ním vošiel do kuchyne, lebo som bol zvedavý, čo pre nás varí na večeru. To som však nemal robiť, pretože v prvom rade varil pre Krišnu a svojou návštevou som znesvätil priestor kuchyne. Našťastie som to urobil z nevedomosti, a tak mi to odpustili, ale hlavne - Karol nemusel znovu robiť večeru pre Krišnu. Bol to posúch. Kuchár ho zabalil do bielej utierky a zaniesol Krišnovi za plachtu, aby sa bez vyrušovania ostatných oddaných mohol pokojne najesť. Nasledoval zvyčajný program: piesne, mantry a vyučovanie.

Zrazu ma zachvátil akýsi nepokoj. Rozhodol som sa, že tu neprespím a ani nevyčkám koniec programu. Veľmi som túžil dostať sa preč z tohto miesta. Vlak mi išiel o necelú hodinu, takže som ani nič nejedol. Vzal som si svoju batožinu a začal som bežať z farmy preč. Nevedel som, prečo bežím, ale letel som tak rýchlo, že na zástavke som potom čakal ešte asi pol hodiny. Zotmelo sa a cítil som nesmierny chlad. Dnes si nemyslím, že to bolo len z jesenného počasia...

Po tejto skúsenosti som však Krišnu začal o to úpenlivejšie hľadať v knihách. Snažil som sa vybudovať si k nemu vzťah ako k svojmu bohu. Nedarilo sa mi to. Skôr som nadobúdal dojem, že sa Krišna vzďaľuje odomňa k svojim ženám a zábavám.

Spomínam si ešte na jednu zaujímavú udalosť, na návštevu vysokopostaveného oddaného zo zahraničia. Na jeho meno si už však nepamätám. Rozprával po anglicky a oddaní prekladali, čo hovoril. Celé stretnutie sa odohrávalo v akejsi veľkej miestnosti v centre Bratislavy. Zúčastnilo sa na ňom viacero oddaných, i dievčatá, ktoré prítomným ako občerstvenie podávali sladké guľôčky a ponúkali im na predaj knihy a vonné tyčinky. Na pódiu sedel zahraničný hosť, ktorého pompézne oslovovali „Vaša svätosť". Bol to tučný muž v stredných rokoch. Najskôr spieval mantry, piesne, oddaní hrali na indickom organe a na bubnoch. Potom guru predniesol výklad o Krišnovi. V závere programu nás požiadal, aby sme sa ho pýtali, lebo odpovie na každú otázku. Mal som pocit, že je vo svojej mysli vysoko nad všetkými prítomnými a že na nás blahosklonne vzhliada ako pocestný na mravenisko. Niekto z prítomných sa ho spýtal i na Krista. „Jeho svätosť" vyhlásila, že Kristus bol údajne tibetský mních, o čom vraj svedčí kniha s názvom Stratené roky Kristove a o Kristovi sa ďalej odmietol baviť. Poslucháčom sa však najväčšmi páčili úvahy o reinkarnácii. Priznám sa, že i ja som bol vtedy z tejto predstavy nadšený, čo dnes rozhodne odmietam. Po skončení sme sa s mnohými ľuďmi lúčili so slovami: „Dovidenia v budúcom živote".

Bol som pozvaný i k Romanovi do bytu, kde „Jeho svätosť" mala bývať. Keď som prišiel, boli tam už aj ďalší oddaní a nedalo sa tam ani pohnúť. V Romanovom a Karolovom prístupe som cítil úžasnú úctu a pokoru pred týmto guru. V malom dvojizbovom byte, kde jednu izbu tvoril chrám a v druhej mládenci bývali, sa Roman s Karolom rozhodli prenocovať na chodbe, ktorá bola zároveň kuchynkou a „Jeho svätosti" bez váhania prenechali svoju izbu. Roman strážil dvere a mal príkaz nikoho až do rána k „Jeho svätosti" nevpustiť, lebo vraj medituje. Kúpil som si nejaké knižky a pobral sa domov.

Keďže majiteľ tohto bratislavského krišnovského centra onedlho jeho obyvateľov z prenájmu vyhodil, stratil som možnosť stretávať sa s nimi. Karol zostal v Chotíšanoch pri Prahe na farme a Roman sa odsťahoval kamsi k rodičom. Napriek tomu som sa i naďalej snažil cez literatúru priblížiť k nepoznanému a osobnému bohu. Podľa literatúry sa dal Krišna vyznávať ako dieťa, mládenec, alebo aj ako žena. Ako dieťa sa mi zdal úžasný, občas mi splýval z Jezuliatkom, ako mládenec sa mi vzďaľoval a ako žena v tanci to bolo zaujímavé, no i tak ma nechával vo vzduchoprázdne a s rehotom sa mi vždy strácal. Opäť som si pomysel, že dosiahnem Krišnu intenzívnejším uctievaním. Často som spieval, bubnoval lyžičkami, do čoho sa zapájali i moje malé deti. Náš syn raz pohrýzol v škole chlapca a vyhlásil, že v minulom živote bol pes. Bol som nespokojný a uvažoval som o možnosti odsťahovať sa na farmu a tam nájsť pokoj, a najmä Krišnu, ktorý sa mi však stále väčšmi vzďaľoval.

Roman a Karol sa mi po čase ozvali. O niekoľko dní neskôr sme spolu na pešej zóne v Trnave spievali piesne Krišnovi. Nikto sa k nám nepridal. Večer sme v Dome kultúry v Modranke, kde som bol zamestnaný, usporiadali program. Prišlo sa na nás pozrieť spolu asi osem ľudí. Jedna veľmi nábožná pani učiteľka to však niesla veľmi ťažko a pokúsila sa najskôr po dobrom, potom nasilu podujatie zakázať. Bola to pani, ktorá tak ako ja milovala folklór a viedla folklórny súbor, ktorý v tomto kultúrnom stánku nacvičoval. Veľmi trpela tým, že som sa podujal rozširovať toto indické náboženstvo. No najväčšmi tým trpel môj brat, ktorý býval na východnom Slovensku. Patril medzi znovuzrodených kresťanov a možno práve preto videl, že sa rútim do priepasti. Veľmi sa za mňa modlil. Počas svojich ciest do Bratislavy sa vždy u nás zastavil a viedol so mnou dlhé rozhovory o Bohu, o duši, o Kristovi. Vždy v závere rozhovoru som mu dal za pravdu, avšak nezabudol som podotknúť, že i Krišna je dobrý boh...