Islam je jedným z monoteistických svetových náboženstiev. V arabskej pôvodine sa nazýva „islám"-om. Slovo je odvodené od koreňa „s-l-m", ktorého pôvodný význam je „byť zdravým", „byť v poriadku", „byť v istote" a je neurčitkom (infinitívom) tzv. štvrtého slovesného kmeňa spomínaného koreňa s významom „oddať sa" (do Božej vôle), „podrobiť sa" (Božej vôli), čo z hľadiska viery znamená, že veriaci, t. j. moslim, sa oddáva bezpodmienečne do Božej (Alahovej) opatery. Nepýta sa, čo prečo je, prečo je to práve tak ako je, ale bez pochybností a otázok sa odovzdáva do vôle Alahovi, ktorý je podľa neho Všemohúcim Bohom a Pánom svetov, ktorý najlepšie vie, čo človek potrebuje a čo je mu na osoh. V Európe sa toto náboženstvo nesprávne nazýva aj mohamedanizmom alebo mohamedánstvom a veriaci mohamedánmi, čo sa odvodzuje od mena jeho zakladateľa Mohameda (v arabskej pôvodine Muhammad).

 

Okolnosti vzniku

Islam vznikol v rýdzo semitskom prostredí na Arabskom polostrove, teda v prostredí, ktoré je bohaté na náboženské podnety: zrodilo sa tu zároveň kresťanstvo aj židovstvo, teda tri veľké monoteistické náboženstvá. Arabský polostrov bol karavánovými cestami spojený so všetkými oblasťami starovekého sveta. Karavány prevážali nielen tovar, ale aj kultúru a náboženské predstavy. Mekka, rodné mesto zakladateľa islamu - Mohameda, bola jednou zo staníc takýchto ciest a súčasne bola aj kultickým centrom. Pri zázračnom čiernom kameni tu mali okolité beduínske kmene svoje božstvá, ktoré periodicky navštevovali. Mesto ovládal kmeň Qurajšovcov, do ktorého patril aj Hášimovský rod, z ktorého pochádzal i Mohamed. Podľa moslimskej tradície sa narodil za zázračných okolností (matka mala počas tehotenstva vidiny) asi v roku 570 n. l., no sú aj iné názory. Narodil sa ako pohrobok; krátko po počatí lupiči zavraždili jeho otca Abdalláha. Keď mal štyri roky, zomrela mu aj matka. Vychovával ho starý otec Abú Muttalib a po jeho smrti strýc Abú Tálib. Ako chudobný príbuzný vyrastal v strýkovom dome a robil všetko, čo od neho vyžadovali - pásol strýkove ovce a chodil s jeho karavánami. Keď mal 25 rokov, vstúpil ako obchodný agent do služieb zámožnej vdovy Chadídže, s ktorou sa neskôr oženil. Ženbou sa Mohamedovo sociálne postavenie výrazne zlepšilo, stal sa pomerne bohatým a váženým mekkským občanom.

Podľa mohamedánskej tradície po tom, čo sa oženil, chodieval z dlhej chvíle do jaskyne v blízkosti Mekky, kde sa počas horúcich letných dní zdržiaval a odpočíval. Tu zrazu - pravdepodobne v roku 610 - počul hlas, ktorý ho podľa svedectva 96. súry nabádal, „aby v mene svojho Pána, ktorý stvoril človeka z chuchvalca krvi, ktorý je štedrý a naučil človeka narábať perom a všetkému tomu, čo predtým nevedel" hlásal alebo recitoval jeho slová. Tento hlas neskôr Mohamed identifikoval ako hlas anjela Gabriela (Džibríla). Z tajomného hlasu bol Mohamed veľmi vyľakaný a dlho sa o tom nikomu nezmieňoval. Myslel si, že má halucinácie a obával sa, že sa zbláznil. Napokon sa o tom zveril svojej oveľa staršej žene, ktorá ho v jeho nešťastnom psychickom rozpoložení utešovala a utvrdzovala v ňom vedomie, že ten čudesný hlas je skutočný, a že on je naozaj vyvoleným Božím prorokom. Ona bola prvá, ktorá mu uverila a stala sa i prvou moslimkou. O niečo neskôr, asi v roku 612 alebo 613, vystúpil a prehovoril aj na verejnosti. Ďalším jeho prívržencom, veriacim moslimom, sa stal Abú Bakr, jeden zo zámožnejších mekkských obchodníkov. Mohamed svojim poslucháčom, ktorých bolo maximálne niekoľko desiatok, rozprával o všemohúcnosti Božej, o tom, že Boh stvoril človeka i celý svet a nariadil, ako treba žiť. Hovoril aj o zmŕtvychvstaní, o tom, že tento svet raz skončí a príde posledný súd, kde Boh (v arabčine Alah) bude súdiť všetkých ľudí. Tí, čo ho vo svojom živote budú vyznávať a žiť podľa jeho predpisov, dostanú sa do raja (záhrady Eden) a budú žiť večným životom a mať všetkého dostatok, a naopak tí, čo jeho prikázania nebudú rešpektovať, budú odsúdení na večné trápenie a dostanú sa do pekla - do večného ohňa - čo je v horúcej Arábii najobávanejší živel. Mohamed naďalej chodil do spomínanej jaskyne a svojim veriacim rozprával na spoločných sedeniach o tom, aké nové zjavenie dostal.

Spočiatku sa Mohamed v Mekke nemal čoho báť, lebo v ňom oligarchia mesta nevidela žiadne nebezpečenstvo. Nanajvýš sa jej zdal čudným. Keď však počet jeho prívržencov vzrástol, začala v ňom vidieť reálne nebezpečenstvo: veď hlásal, že je Božím poslom, teda raz by sa mohol dožadovať osobitného postavenia v spoločnosti. Postavili sa proti nemu Abú Džahl a Abú Sufján, vtedajší predáci rodov Machzúmovcov a rodu cAbd Šams (Umajovcov), ktoré boli najvplyvnejšími v Mekke. Navyše Mohamed hlásal vieru v jediného Boha, ktorý je Stvoriteľom a neobmedzeným Pánom svetov, popri ktorom iné božstvo nemá priestor, neexistuje nijaký jemu podobný fenomén. Teda ani bôžikovia okolo Kacaby, z ktorých návštev mali najväčší osoh práve spomínané rodiny.

Abú Džahl a Abú Sufján preto proti Mohamedovi vyvinuli nevšednú aktivitu. Aby Mohamed ušetril svojich od represálií, vyslal asi v roku 615 niekoľko desiatok mužov s rodinami do kresťanskej Etiópie, aby tu zotrvali, kým sa v Mekke zlepší situácia. V tom čase stál na čele Hášimovského rodu jeho strýc Abú Tálib (otec 4. kalifu cAlího) a nevšednej autorite sa tešil i jeho ďalší strýc cAbbás (otec neskoršieho kalifovského rodu cAbbásovcov), ktorí sa síce moslimami nikdy nestali, ale sa Mohameda svorne zastali. To napriek tomu, že ostatné mekkské rody Hášimovcov bojkotovali - neobchodovali a neženili sa s nimi. Tento pre Mohameda taký výhodný stav netrval dlho, lebo po smrti Abú Táliba na jeho miesto nastúpil Abú Lahab, ktorý bol obchodnými záujmami a manželským zväzkom spojený s Abú Sufjánom, vtedajším predákom rodu cAbd Šams. Pod vedením nového predáka prestal Hášimovský rod Mohameda naďalej zastávať. Bol to pre Mohameda ťažký údel; navyše mu v tom roku zomrela manželka Chadídža, ktorá bola jeho najväčšou oporou. Mohamed a ani islam sa však bez podpory rodiny v Mekke nemohli udržať. Mohamed preto hľadal oporu a priateľov inde. V roku 620 sa mu podarilo nadviazať priateľstvo s niektorými osobami prichádzajúcimi do Mekky z Jathribu (terajšia Medina). V Jathribe vtedy žili tri židovské a dva arabské kmene, z ktorých práve tie ostatné potrebovali usporiadať svoje vnútorné pomery, a na to potrebovali autoritatívneho človeka. O rok nato Mohamed uzavrel s jathribskými kmeňmi zmluvu, v ktorej sa kmene zaviazali, že ho prijmú za proroka a budú ho poslúchať. Mohamed vzápätí začal svojich prívržencov presídľovať do Jathribu. Ako posledný z moslimov so svojím priateľom Abú Bakrom opustil Mekku a 24. septembra roku 622 dorazili do Jathribu. Tento deň sa považuje za dátum tzv. hidžry (hidžra = útek, v prenesenom zmysle slova prerušenie starých kmeňových zväzkov a nadviazanie nových). Neskôr, počas cUmarovho panovania, bol tento dátum považovaný za začiatok mohamedánskeho letopočtu.

Hidžra znamenala v Mohamedovom živote výrazný zlom. Kým v Mekke bol iba nesmelým hlásateľom nového náboženstva, v Jathribe sa stal politikom, zákonodarcom, sudcom, vojvodcom a zakladateľom novej spoločnosti. Nová spoločnosť sa už neopierala o kmeňové zväzky, ale o nové nadkmeňové náboženstvo - o islam. Toto mesto sa začalo po ňom nazývať Madínat an-Nabí (Mesto Prorokovo), v skrátenej verzii Madína (z toho Medina). Nová spoločnosť, moslimská obec nazývaná ummou, vystupuje v medinskej ústave ako klasický kmeň. Jeho členovia sú navzájom bratmi a sestrami a majú sa navzájom brániť a chrániť. Prvý vážnejší konflikt v Jathribe mal však Mohamed práve so Židmi: po svojom príchode do mesta ich začal presviedčať, že on hlása pravé židovské náboženstvo. Židia mu, samozrejme, neuverili, dokonca ho vysmiali, preto sa s nimi Mohamed nadobro rozišiel. Mohamed naďalej tvrdil, že ním hlásaná viera je pravým Abrahámovým náboženstvom, ktoré Židia i kresťania prekrútili: Židia si ho neprávom privlastnili iba pre seba a kresťania s ich Svätou rodinou (Trojica je v Mohamedovom ponímaní Otec, Syn a Mária) sa vraj dali na polyteizmus. Vzápätí Mohamed zmenil aj smer modlitby (qibla): moslimi sa pri modlitbe pôvodne obracali k Jeruzalemu, ale po konflikte so Židmi Mohamed tento smer obrátil o 180 stupňov a nariadil modliť sa smerom ku Kacabe, teda k Mekke.

 

Boj o záchranu

Keďže Medina mala optimálne zemepisné postavenie na ovplyvnenie života v Mekke (leží na karavánovej ceste medzi Mekkou a Jeruzalemom), Mohamed túto situáciu naplno využil: napadol karavány Mekkčanov. Podľa niektorých preto, aby raboval a mal z čoho žiť, podľa iných preto, aby týmto spôsobom znemožnil mekkský obchod a aby získal svoje rodné mesto na islam. Je však isté, že boje, ktoré takto viedol, mu nakoniec pomohli získať všetko, Medinu i Mekku. Na reakciu Mekkčanov Mohamed nemusel dlho čakať. Na jar roku 624 už spomínaný Abú Sufján viedol veľkú karavánu zo Sýrie do Mekky a dozvedel sa, že Mohamed ho chce prepadnúť. Informoval o tom Mekkčanov, ktorí na čele s Abú Džahlom vypravili trestný oddiel (asi 850 mužov) proti Mohamedovi, ktorý mal k dispozícii iba 324 mužov. Abú Sufján karavánu viedol inou cestou a s výpravou Abú Džahla sa Mohamed stretol pri Badri (južne od Mediny). Bol prekvapený, nemal však na výber a musel bojovať. Napriek početnej prevahe Mekkčanov však zvíťazil. Bola to historická a z hľadiska ďalšieho vývoja islamu veľmi dôležitá udalosť. Ak by tu bol Mohamed prehral, znamenalo by to prehru aj pre islam. Mohamed však vďaka oduševnenosti a nebojácnosti svojich bojovníkov vyhral. Vznikla tak tradícia idey, že jeden moslim stačí na 20 neveriacich. Moslimi, povzbudení víťazstvom, vyhnali z Mediny z troch židovských kmeňov najmenší, kmeň Banú Qajnuqá. Víťazstvo pri Badre pripisovali Božiemu zásahu a boli si istí, že Alah je s nimi.

O rok nato, v marci 625, Mekkčania opäť vyrazili proti Mohamedovi, teraz už s trojtisícovou armádou, pričom Mohamed mal k dispozícii okolo sedemsto mužov (mohol mať teoreticky aj viac, ale tzv. pokrytci na čele s cAbdalláhom ibn Ubajjom opustili bojisko). Tentoraz došlo k bitke pri hore Uhud ležiacej na sever od Mediny. Bitka dopadla pre moslimov takmer katastrofálne, hoci zo začiatku boli úspešní, ale honbou za korisťou sa nechali zaskočiť a utrpeli značné straty. Aj Mohamed sa zranil, ale napokon so svojím vojskom zázračne vyviazol, lebo veliteľ Mekkčanov v domnienke, že Mohameda porazil, odišiel z bojiska. Po tejto bitke bola u moslimov najväčšmi otrasená viera, že Boh je s nimi a že sú neporaziteľní. Ani vyhnanie ďalšieho židovského kmeňa an-Nadír z Mediny moslimov veľmi nepotešilo. Aby sa im vrátila sebadôvera, bolo treba veľa koránových veršov, v ktorých sa dokazuje, že nie Boh ich opustil, ale iba ich neposlušnosť a honba za korisťou zapríčinili straty a neúspech.

Mohamed, aby získal pre islam ďalších prívržencov, postupne islamizoval okolité beduínske kmene. Posily boli potrebné, lebo začiatkom roka 627  Qurajšovci vyslali proti nemu už desaťtisícovú armádu. Proti tejto presile Mohamed nemal šancu; do boja išiel maximálne s tritisíc mužmi. Mal však jedného Peržana menom Salmán, ktorý mu poradil vykopať zákopy pred Medinou a brániť sa tak presile v meste. Taktika bola úspešná, Mohamed zvíťazil, lebo mekkská jazda si nedokázala poradiť so zákopom. Mohamedánski historici túto vojnu nazvali „zákopovou". Po víťazstve - ako napokon po každom mekkskom útoku - aj tentoraz sa Mohamed obrátil proti Židom a zlikvidoval už ich tretí kmeň Banú Qurajza, čím sa stal neobmedzeným pánom celej Mediny.

Nasledujúci rok sa Mohamed vybral do Mekky pod zámienkou vykonať cumru, malú púť. Vyšli však proti nemu Qurajšovci a po dlhom jednaní pred Mekkou pri al-Hudajbíji sa dohodli na tom, že o rok vyprázdnia Mekku a moslimi môžu vykonať svoje obrady pri Kacabe. To sa naozaj uskutočnilo a nasledujúci rok celá Mekka prijala islam a Mohamed tak mohol do svojho rodného mesta vkročiť triumfálne a bez akéhokoľvek odporu. V Mekke však nezostal a vrátil sa do Mediny. Po získaní Mekky sa venoval islamizovaniu nemohamedánskych beduínskych kmeňov na Arabskom polostrove.

 

Po Mohamedovej smrti

Roku 632 vykonal Mohamed svoju poslednú púť do Mekky a onedlho na to, 6. júla, náhle zomrel. Pochovali ho na vlastnom pozemku a neskôr vybudovali nad jeho hrobom veľký kamenný náhrobok a nad ním ešte Prorokovu mešitu, ktorá je po Kacabe druhým najsvätejším pútnickým miestom moslimov. Mohamed však neurčil svojho nástupcu a jeho smrťou bola celá mohamedánska obec zaskočená. Nakoniec jeho najbližší určili za jeho nástupcu kalifa (chalífa = ten, kto za niekým ide, nasleduje ho), jeho najvernejšieho priateľa Abú Bakra. Takýmto spôsobom boli zvolení všetci prví štyria kalifovia: okrem Abú Bakra (632 - 634) aj Omar (634 - 644), Othmán (644 - 656) a napokon aj Alí (656 - 661), ktorých moslimská tradícia nazýva pravovernými kalifmi (al-chulafá ar-rášidún = kalifovia idúci správnou cestou). Každý z nich sa niečím vyznačoval. Abú Bakr nariadil písomne zachytiť Korán, ktorý sa dovtedy podľa arabského zvyku iba tradoval. Omar stanovil najdôležitejšie zákony a predpisy a začal mohutnú expanziu, v dôsledku ktorej moslimi v priebehu necelých sto rokov opanovali celý kultúrny svet od čínskeho múru cez severnú Afriku a Ibérsky polostrov až po stred terajšieho Francúzska. Othmán zasa neúnavne redigoval a kanonizoval text Koránu a Alí bol ten, za ktorého sa začala prvá roztržka v moslimskom svete. Po Alím sa kalifát stal doménou Umajjovcov (661 - 750; v Andalúzii až do roku 1492) a potom Abbásovcov (750 - 1258) a ďalších rodov.

 

Sväté knihy

Písmo - kniha - má v dejinách národov Predného a Stredného východu magické čaro. Tak je to aj v islame. Podľa islamu tolerovať treba také náboženstvá, ktoré majú svoje sväté knihy. Svätými knihami mohamedánov sú Korán a Hadíth (Tradícia). Korán obsahuje výroky, ktoré - podľa moslimskej tradície - Boh (Alah) zoslal Mohamedovi, avšak podľa ortodoxného islamského názoru nevznikol Alahovým tvorivým aktom, ale vyjadruje večne existujúcu pravdu. Korán a Hadíth sú pre veriaceho moslima jedinými autoritatívnymi textami, ktoré určujú jeho život vo všetkých oblastiach. Jeho literárna štruktúra sa delí na súry (kapitoly) a na áje (verše). Vo svojej mekkskej ére Mohamed údajne dostával výroky výlučne v spomínanej jaskyni v blízkosti Mekky. Mekkské súry sú kratšie a jazykovo i štylisticky lepšie. V Medine Mohamed údajne prijímal zjavenia spontánne a kdekoľvek najmä vtedy, keď sa zhováral s priateľmi na svojom dvore. Každý jeho výrok ostal v pamäti. Mohamed sa sám považoval za jedného z Božích prorokov, ku ktorým patrili všetky starozákonné osobnosti od Adama, Abraháma, Mojžiša, kráľov a prorokov až po Ježiša (moslimi považujú Ježiša iba za proroka a neuznávajú ho za Božieho Syna), a rad prorokov, ako aj zjavenie, uzatvára práve on - Mohamed.

Kanonizovaný text Koránu v Uthmánovej redakcii má 114 súr a - v závislosti od koránskych škôl - od 6 204 až do 6 236 ájí. Súry majú svoje pôvodné mená (ich číslovanie je neskoršieho dáta) a sú usporiadané tak, že ich rad otvára tzv. Fátiha (Otvárateľka) a po nej idú súry podľa veľkosti. Najdlhšia je druhá súra (Súra Kravy), ktorá má 286 veršov a najkratšie majú iba 4 - 6 veršov. Za mohamedánsky „otčenáš" sa ráta práve prvá súra - Fátiha, ktorá sa recituje pri každej významnejšej udalosti (narodenie, sobáš, súd, úmrtie atď.), a ktorá v slovenskom preklade znie: „V mene Boha  Milosrdného, Milostivého; chvála Bohu, Pánovi svetov; Milosrdnému, Milostivému; vládcovi súdneho dňa; Teba uctievame a Teba o pomoc žiadame; veď nás cestou priamou; cestou tých, ktorých si zahrnul svojou milosťou; nie tých, na ktorých sa hneváš, ani tých, ktorí blúdia!"

Po Mohamedovej smrti moslimská obec cítila, že Korán nevystačí na všetky problémy života. Preto jeho prívrženci začínajú zbierať Mohamedove výroky, tzv. sunnu, alebo hadíth. V nej sa spomína na všetko, čo Mohamed povedal alebo urobil. Hadíth sa zachycuje tak, že traditor vždy najprv uvádza tzv. isnád, reťaz osôb, ktorých prostredníctvom sa správa k nemu dostala, až napokon celá reťaz končí u svedka, ktorý priamo počul alebo videl, čo Mohamed povedal alebo urobil. Tradícia sa zbierala vyše dvesto rokov. Za ten čas traditori nazbierali popri skutočných alebo prijateľných výrokoch aj nezmyselné príhody. Niektoré osoby alebo školy chceli do Mohamedových úst vkladať výroky, ktoré by azda radi počuli. Zozbieral sa tak obrovský materiál, ktorý bolo treba triediť, redukovať a kanonizovať. Overovanie vierohodnosti hadíthov sa stalo ďalšou teologickou disciplínou. Z hadíthov sa vytvorilo šesť zbierok (al-kutub al-sitta = šesť kníh), ktoré sa považujú za správne, používa ich aj mohamedánska teológia i právo a majú normatívny charakter.

 

Päť pilierov islamu

Prvým pilierom je tzv. šaháda (vyznanie viery), v ktorom moslim vyhlasuje: „Vyznávam, že niet božstva okrem Boha a Mohamed je Božím poslom" (v arabčine: „Ašhadu an lá iláha illá ´lláh wa Muhammad rasúlu ´lláh"). Ak dakto so zbožným predsavzatím vysloví toto vyznanie viery, stáva sa moslimom.

Druhým pilierom je salát (modlitba), rituálna modlitba pozostávajúca z pevne stanovených telesných pozícií a modlitbových textov. Vykonáva sa päťkrát denne: pri úsvite, tesne po poludní, medzi poludním a západom slnka, pri západe slnka a asi dve hodiny po západe slnka. Pred každou modlitbou treba vykonať rituálnu očistu tela, aby modlitba bola platná.

Tretím pilierom je zakát, daň od hlavy. Moslim zo všetkého čo má (úroda, dobytok, majetok, obchod) musí oferovať na ummu (obec), lebo vychádza z predsavzatia, že všetko, čo má, je od Boha, preto z toho musí aj on oferovať.

Štvrtým pilierom je saum (pôst), drží sa jeden celý mesiac moslimského lunárneho kalendára, ktorý sa volá ramadán. Počas ramadánu moslimi nesmú jesť, piť a holdovať telesným radovánkam od východu slnka až do jeho západu. Od pôstu sú oslobodení ťažko chorí, tí, čo vykonávajú veľmi ťažké a zodpovedné povolanie (napr. chirurgovia), vojaci v prvej línii, ženy v pokročilom alebo rizikovom tehotenstve a malé deti. Okrem toho moslimi nikdy nesmú jesť bravčové mäso, krv a piť alkohol.

A napokon piatym pilierom je haddž, púť do Mekky. Mal by ju vykonať aspoň raz v živote každý dospelý moslim, ktorý je telesne a duševne zdravý a má na to potrebné prostriedky. Na púti sa moslim nemusí zúčastniť osobne, môže ju za neho vykonať aj niekto iný. Púť sa môže vykonať dokonca aj po smrti, ak o tom dotyčný rozhodol v závete. Existujú dva druhy púte: malá púť sa volá cumra a veľká haddž. cUmra trvá jeden deň a haddž až sedem dní. cUmra sa považuje za záslužný čin a môže sa vykonať kedykoľvek, haddž iba v určitých dňoch mesiaca dhú-lhaddž. Treba poznamenať, že všetky úkony u spomínaných pilierov sú platné iba vtedy, ak sa k ich plneniu pridáva zbožné predsavzatie - nijja.

 

Džihád

O džiháde sa v súčasnosti veľa hovorí a často sa v dôsledku neinformovanosti stotožňuje s terorizmom, v lepšom prípade so svätou vojnou. Džihád je podľa Koránu „úsilie na Božej ceste". Vtedy, keď Mohamed žil v Medine a volal svojich veriacich do džihádu proti mekkským útokom, išlo o bytie alebo nebytie islamu. Bola to naslovovzatá Božia cesta, preto nazval tých, ktorí sa nezúčastnili na boji „pokrytcami" a mal na nich ťažké srdce. Aj džihád patrí k povinnostiam moslimov, ale za pilier sa považuje iba v cháridžskej sekte. Džihád však nemusí byť vojna na bojisku, ale moslim môže - a aj má - bojovať proti zlu vo svojom srdci.

Moslimi si rozdelili svet na dve časti - na územie islamu a na územie vojny, ktoré treba systematicky a neustále dobýjať. Aj dobýjanie má svoje pravidlá: treba obyvateľstvo inkriminovaného územia osloviť troma výrazmi: islam, džizja (daň nemohamedánov mohamedánom) a sajf (šabľa). Ak územie prijme islam, je všetko v poriadku a vojna nebude. Ak uzná majoritu mohamedánov a bude platiť dane, môže si ponechať svoje náboženstvo - ak sa to náboženstvo z pohľadu islamu môže tolerovať. (Kresťanské a židovské náboženstvá, ktoré islam uznáva, majú podľa neho sväté knihy nedokonalé, napísané ľuďmi, a teda nepredstavujú bezprostredne Božie slovo a Božiu vôľu vyjadrujú skrze ľudskú neznalosť iba skreslene.) Ak obyvateľstvo dotyčnej oblasti nie je nič z toho ochotné urobiť, bude sa bojovať. Do obranného džihádu sa musí prihlásiť každý moslim, do útočného iba taký počet, ktorý postačí na bezpečné víťazstvo.

 

Sekty v islame

Cháridža - Vznikla po bitke Alího s Muáwijou pri Siffíne v roku 657, keď časť Alího prívržencov opustila tábor (arabské slovo charadža = vyjsť a cháridža = tí, čo vyšli), lebo s ukončením boja nemohli súhlasiť a tvrdili, že Alí mal bojovať a v boji by vyšlo najavo, koho Boh podporuje. Cháridža bola počas celej svojej histórie radikálna, do popredia dávala vieru a morálny postoj, tvrdila, že viera sama nestačí, sú potrebné aj skutky. Džihád rátala k stĺpom islamu, zastávala chudobných a bola za sociálnu spravodlivosť. Stúpenci tejto islamskej sekty sa považovali za neznášanlivých a žili vždy na okraji mohamedánskej spoločnosti. Zavraždili Alího, chceli aj Muáwijju, ale tento atentát sa im nepodaril. Doteraz sa zachovala jedna ich umiernenejšia odnož, tzv. Ibádíja v severnej Afrike.

Šíca - Po Mohamedovej smrti jedna skupina moslimov začala hlásať, že Mohamedovým následníkom by mal byť výlučne jeden z jeho najbližších mužských príbuzných. Takým bol Alí ibn Abí Tálib, Mohamedov bratranec i zať. Preto ich nazvali Alího stranou (po arabsky šícar Alí = Alího strana, v skrátenej forme šíca). Stúpenci tejto sekty tvrdili, že Mohamed Alímu zveril aj také veci, ktoré ostatným nie. Vo vierovyznaní šícy sa tvrdí, že Alí je Božím priateľom (walíju-lláh). V teológii šícy je v centre Alí. Podľa ich učenia sa v ňom prejavuje akási božská sila, ktorá sa po jeho smrti prenesie na syna, potom zasa na syna jeho syna a tak ďalej, až do príchodu mahdího. Akoby zjavenie nebolo ukončené, ako to učí ortodoxia, lebo Boh sa znova a znova prejavuje v imámovi.

Šíciti majú pocit, že sú neustále prenasledovaní. Sú preto nedôverčiví a tajnostkárski. Neustále oplakávajú svojich martýrov, Alího, aj jeho synov a vnukov. Šíca má svoj vlastný Hadíth, ktorý obsahuje aj výroky alíjovských imámov. Pripúšťajú vlastnú interpretáciu Koránu. Má viacero dogmatických osobitostí, napríklad možnosť popretia viery v núdzi, dočasné manželstvo a pod. Má tri hlavné smery: zajdíju, ismailíju a dvanástnikov. Stúpenci zajdíje (jej prívrženci žijú v Jemene) a ismailíje (Ibádíja v severnej Afrike) sú málo početní. Najväčšmi rozšírení sú dvanástnici, z ktorých najviac žije vo východnejších oblastiach (Irak, Irán).

V rámci islamu sú ešte aj ďalšie sekty, napríklad nusajríja v Sýrii (k nim patrí aj prezident Háfiz Asad) a niektorí odborníci medzi mohamedánske sekty rátajú aj dúzov, ale tí sú už od islamu veľmi vzdialení.

 

Islam a európska kultúra

Málokedy si uvedomujeme, že islamská vzdelanosť bola od 8. storočia až po nástup novoveku vrcholom svetovej kultúry. Bývalá antická kultúra, filozofia i veda našla v stredoveku rozvinutie práve v mohamedánskej oblasti. V dôsledku veľkej arabskej expanzie v 7. a 8. storočí sa arabskí kalifovia stali veľmi bohatými a túžili po úspechu aj vo vede a vzdelanosti. Dali prekladať klasické diela antiky, zakladali školy. Arabi i iné národy inkorporované do mohamedánskej spoločnosti robili podobné zázraky na poli vzdelanosti ako beduínski vojaci na bojiskách. Rozvinuli antickú vedu, vytvorili nové vedné disciplíny, napríklad algebru, chémiu atď. Na tomto vzdelanostnom podhubí vyrástli osobnosti ako Alfarabius, Avicena, Averoes, Alghazel a ďalší. Veľa gréckych diel antických velikánov sa zachovalo iba vďaka arabským prekladom. Od 12. storočia sa celá Európa chodila učiť od Arabov do vtedajšej Andalúzie (dnešné Španielsko). Arabskí vedci a lekári (Mauri) ešte aj v 16. storočí chodili po európskych dvoroch, hľadali kameň mudrcov a liečili.

Avšak po viacstoročnom vzostupe aj tu nastal úpadok. Kým mladá mohamedánska spoločnosť bez tradície dokázala byť hybnou silou pokroku, vzdelaná mohamedánska spoločnosť sa stala jej brzdou. Jej predstavitelia študovali a komentovali len diela niekdajších velikánov a vracali sa iba k tomu, čo kedysi bolo vynikajúce. Na všetko nové, najmä nemohamedánskej proveniencie, pozerali s podozrením a hľadali, ako a prečo by to mohli odmietnuť. Neprijali kníhtlač ani nové štruktúry vo výchove, vojenskej organizácii, v práve ani v ekonomike. To všetko zákonite viedlo k celkovému úpadku mohamedánskej spoločnosti a ku koloniálnemu útlaku. Už aj skôr, ale najmä od 18. storočia, prežíva mohamedánstvo podobnú krízu i obrodu ako kresťanstvo v 16. storočí. Dovtedy sa na islam počas uplynulých jedenástich storočí nalepilo veľa cudzorodých prvkov. To si vyžadovalo očistenie a zmodernizovanie náboženstva. Ako však možno islam modernizovať? Môže byť islam náboženstvom modernej spoločnosti? Nad mohamedánskymi mysliteľmi sa ako prízraky sťahovali výroky Európanov o tom, že mohamedánske krajiny sú preto také zaostalé, lebo islam sa nedá adaptovať na modernú spoločnosť. Otázkou ostalo, čo treba a čo možno prevziať z Európy.

Sekularizácia v mohamedánskych krajinách nemala úspech. Islam zostal naďalej skutočným náboženstvom so všetkými atribútmi: agresivitou i výlučnosťou. Na mohamedánskej pôde je nemysliteľné pýtať sa, ktoré náboženstvo je pravé, lebo moslim o tom nemá pochybnosti. V najnovších časoch sa v dôsledku ťažby ropy viaceré mohamedánske krajiny navyše stali veľmi bohatými a robia všetko pre to, aby islam prenikal stále ďalej. Pre kresťana je tiež závideniahodné, ako je islam pre moslimov dôležitý. Pred nimi ho nemožno znehodnocovať, zosmiešňovať alebo jeho ideológiu spochybňovať. Za islam treba bojovať a na túto vec oferovať. Isté je, že v ostatných desaťročiach islam získava pôdu v Afrike, v Ázii, ale aj na americkom kontinente a v západnej Európe. Je to však predovšetkým vážna výzva pre nás - kresťanov!

 

PhDr. Ján Molnár (* 1938) – absolvent Komenského evanjelickej bohosloveckej fakulty v Prahe (1963), arabistiky a semitológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1968), ako aj rigorózneho pokračovania na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe (1972). Dlhé roky bol pracovníkom Univerzitnej knižnice v Bratislave, neskôr roky pracoval ako arabista v arabských krajinách. V rokoch 1991 - 1995 vyučoval religionistiku na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, od roku 1995 vyučuje ten istý predmet na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1997 je dekanom Teologického inštitútu Jána Calvina v Komárne. Zároveň je i aktívnym duchovným Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku.