Hlavný predstaviteľ hnutia namiereného proti svetskej moci Cirkvi bol augustiniánsky kanonik Arnold z Brescie, žiak Abaelárdov. Okolo roku 1150 predložil radikálne požiadavky, aby sa biskupi a klérus úplne zriekli vlastníctva cirkevných majetkov. Tie ohrozili celý vtedajší spoločenský systém. Svojím prísnym asketickým životom získal mnoho prívržencov. Po vypovedaní z územia Talianska (v r. 1139) sa vrátil do Francúzska, odkiaľ musel emigrovať do Zürichu. Neskôr sa vrátil späť do Ríma, kde ho prijal pápež Eugen III. a po vykonaní uloženého pokánia ho omilostil. Arnold sa však zaplietol do politických bojov, ktoré boli namierené proti pápežskej kúrii a vyvolali mnohé nepokoje. Tie prinútili pápeža zdržiavať sa mimo Večného mesta. Cisár Filip Barbarossa povstanie potlačil a vzbúrenca dal k dispozícii rímskemu mestskému prefektovi, ktorý ho odsúdil na smrť obesením (v r. 1155). Jeho mŕtvolu spálili a popol vysypali do Tiberu. Za Arnoldom stál takmer všetok rímsky ľud, ktorý v jeho homíliách cítil potvrdenie svojej požiadavky získať väčšiu samosprávu.

Myšlienky tohto augustiniánskeho mnícha ožili v druhej polovici l3. storočia v súvislosti s hnutím tzv. apoštolských bratov (vyznačovali sa apokalyptickým blúznením). Ich zakladateľom bol Gerhard Segarelli z Parmy, ktorého odmietli prijať do františkánskej rehole. V snahe obnoviť Cirkev v roku 1260 vystúpil so svojimi myšlienkami a vyvolal mnohé neporiadky. Jeho spoločenstvo sa vyznačovalo radikálnou chudobou, ale aj otvorenou nenávisťou k Cirkvi. Pápeži Honorius IV. a jeho nástupca Mikuláš IV. falošných apoštolov prísne odsúdili. Ich zakladateľa v roku 1294 inkvizícia odsúdila na celoživotný žalár a v roku 1300 ho ako „nenapraviteľného kacíra" upálila. V jeho myšlienkach pokračoval Era Dolcino, ktorý vojenskými výpravami ohrozoval okolie pri Vercelli, kde sa opevnil. V roku 1307 ho popravili.

Zvláštnou, a takmer vždy násilnou cestou išli novovzniknuté fanatické sekty tohto obdobia. Holanďan Tanchelm z Brabantu napríklad popieral platnosť sviatostí udelených kňazmi, ktorí sú - podľa neho - „nečistí". Nimi udelené sviatosti vraj škodia. Skupina jeho prívržencov viedla nemravný život a živila sa zväčša z lúpeží cirkevných majetkov. Tanchelm sa vydával za Božieho syna a za snúbenca Matky Božej. V roku 1115 ho zavraždili. V Antverpách a iných holandských mestách mal s touto sektou do činenia aj sv. Norbert a jeho žiaci. Ďalšia skupina - petrobrusiáni - pomenovaná podľa juhofrancúzskeho kňaza Petra de Bruys, odmietala pod rúškom náboženskej horlivosti krst detí, Eucharistiu, obetný charakter svätej omše a sviatosť kňazstva, uctievanie obrazov, modlitbu za zosnulých atď. Jeho prívrženci prenasledovali kňazov a mníchov nútili uzatvárať manželstvá. Získali širokú podporu medzi ľudom. Nakoniec však na Veľký piatok v roku 1132 zakladateľa sekty obyvatelia St. Gilles neďaleko mesta Arles upálili na hranici, v ktorej sám chcel spáliť kríže.

Stúpenci benediktína Henricha z Lausanne - henriciáni - vo svojom náboženskom fanatickom zápale ničili kostoly, mučili kňazov, odmietali sviatosti. Avšak svojimi horlivými kázňami proti bohatstvu kléru si získali mnohých. Proti týmto skupinám bol vydaný 23. kánon II. lateránskeho koncilu v roku 1139.

Eon zo Stelly, charakteristický svojimi apokalyptickými názormi, sa vydával za sudcu posledného dňa a na seba aplikoval slová modlitby: per eum, qui iudicaturus est vivos et mortous (skrze toho, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych). Synoda v Remeši ho v roku 1148 označila za psychicky chorého a odsúdila do kláštorného väzenia, kde zakrátko zomrel.

Ďalším predstaviteľom heretického hnutia bol Amalrich z Beny pri Chartres († 1206), profesor filozofie a teológie v Paríži. Hlásal identitu Stvoriteľa a tvorstva; účasť veriacich na Tele Kristovom vysvetľoval v panteistickom zmysle. Tieto tézy zavrhol pápež Inocent III. Amalrichovi prívrženci - amalriciáni - učili o trojnásobnom vtelení Božom, a to o vtelení Boha Otca v Abrahámovi, Boha Syna v Ježišovi Kristovi a Ducha Svätého v každom veriacom. Zavrhovali sviatosti; pápeža nazývali antikristom. Nárokovali si mravnú voľnosť. Sektu odhalili v Paríži v roku 1209.