Rozozvučal sa gong - signál pre mužov a ženy, aby prerušili konverzáciu a pomaly prešli po schodoch, ktoré vedú do chrámu. Cez veľké medené dvere s veľkolepými sochami egyptských pisárov po oboch stranách vchádzajú do predsiene, nad ktorou držia stráž bohovia Anubis (boh mŕtvych) a Nout (bohyňa nebies). Po niekoľkých krokoch sa nachádzajú vo veľkej obdĺžnikovej miestnosti, kde sa pod klenbou posiatou hviezdami mieša vôňa ruží z kadidla s tónmi upokojujúcej hudby.

Jeden po druhom si účastníci zasadnú do lavíc umiestnených pozdĺž južnej a severnej strany chrámu. Na jednej i na druhej strane sa vypínajú elegantné siluety dvanástich vytesávaných stĺpov. Okolité steny sú pokryté freskami opisujúcimi rozličné etapy duchovného vývoja. V strede sa týči oltár v tvare trojuholníka, na ktorom sú tri sviece. Zapaľuje ich jeden z členov zhromaždenia. Hudba stíchne a gong sa opäť rozozvučí. Prítomní vstanú, aby pozdravili predstaveného, ktorý prichádza zo smeru vychádzajúceho slnka až k ambone. Obrad sa môže začať.

Týmto spôsobom, prostým a zároveň slávnostným, sa začínajú stretnutia v Lóži najdôležitejšieho rosekruciánskeho bratstva, ktoré dnes existuje - Antiquus Mysticusque Ordo Rosae Crucis (AMORC). Toto spoločenstvo bolo založené roku 1915 v New Yorku Harveyom Spencerom Lewisom (1883 - 1939), bývalým novinárom, ktorý údajne šesť rokov predtým dostal informácie od záhadných zasvätencov, s ktorými sa mal stretnúť neďaleko Toulouse.

Od roku 1927, keď sa AMORC usídlil v San José (Kalifornia, USA), sa začal šíriť na všetky svetové strany. Zásluhu na rozmachu mala predovšetkým aktivita jeho európskych členov. Dnes má rád asi 250 000 členov rozdelených do 16 Veľkých lóží podľa príslušných jazykových oblastí. Každú oblasť riadi Veľký Majster volený na päť rokov Najvyššou radou zloženou zo všetkých výkonných Veľkých Majstrov na čele s Imperátorom (rovnako volený na obdobie piatich rokov). Úlohou Imperátora je zabezpečovať nerušený chod Veľkých lóží a ich vernosť tradícii pochádzajúcej od zakladateľa Harveyho Spencera Lewisa. Funkciu Imperátora od roku 1990 zastáva Francúz Christian Bernard.

„Filozofické hnutie zahrňujúce svetové tradície nie je sektárske ani náboženské, je prístupné mužom i ženám, bez rozdielu rasy, náboženstva a sociálneho postavenia..." Takto svoje učenie prezentuje rád. Vo Francúzsku vznikol ako neziskové združenie. Podobne ako iné organizácie na svete, odvolávajúce sa na ružu a kríž, sa AMORC sám definuje skôr ako diskrétne bratstvo, a nie ako tajomná spoločnosť. Hoci nevyhľadáva mediálnu reklamu, zo svojich aktivít nerobí žiadne tajomstvo. Učenie AMORC-u sa opiera v prvom rade o tri spisy, historicky považované za základ rosekruciánstva.

 

Historické korene

Medzi týmito spismi sa na prvom mieste nachádzajú dva anonymné „manifesty" - La Fama Fraternitatis (Povesť bratstva) a La Confessio Fraternitatis (Vyznanie bratstva), postupne uverejnené v rokoch 1614 a 1615 v nemeckom meste Kassel. V tomto období sa Európa, rozdelená reformáciou, nachádzala na križovatke dejín. Na jednej strane veda zaznamenáva mimoriadny pokrok, ale na druhej strane sa vďaka zvláštnym nebeským úkazom vynárajú dávne proroctvá o konci sveta. V tejto neprehľadnej situácii, v predvečer tridsaťročnej vojny, La Fama a La Confessio potvrdzujú potrebu všeobecnej reformácie vedúcej k uzdraveniu sveta formou oslobodenia sa od politických, sociálnych a duchovných ťažkostí. Reformu sľubuje rád rosekruciánov uskutočniť obnovou jednoty kresťanov a zmierením rozumu a viery. Túto ambíciu sa však nepodarí zrealizovať bez zmeny samého jedinca. A to je práve to, čo navrhuje tretie rosekruciánske dielo Les Noces chymiques (Chymická svadba) od Christiana Rosekreutza (uverejnené r. 1616 v Kassele a v Štrasburgu).

Pre pochopenie spomenutých spisov, a zvlášť textu Les Noces chymiques, je - podľa historika Rolanda Edighoffera - potrebné mať na zreteli teologické otázky, ktoré sa rodili vo vtedajšom Nemecku. Ako reakcia na rozvoj anabaptizmu a iné hnutia považované za úchylkárske, prijíma luteranizmus na začiatku 17. storočia „prísnu a puntičkársku ortodoxnosť". Navyše, Lutherova mienka o spasení skrze vieru (sola fide), a nie vďaka dobrým skutkom, otvára cestu morálnemu relativizmu, ktorý sa začína udomácňovať medzi luteránskym duchovenstvom. Proti takýmto odchýlkam bojujú niektorí tým, že poukazujú na život Krista a vyzdvihujú oddanosť tak viere, ako i dobrým skutkom.

Takéto myšlienky priťahovali aj bohoslovca Johanna Valentina Andreaeho (1586 - 1654), pochádzajúceho z váženého rodu švábskeho luteranizmu. Sám sa stal cirkevným inšpektorom (niečo ako biskupská hodnosť u katolíkov). Predtým, než konvertoval na luteránstvo, patril ku skupine nadšencov kabaly, alchýmie a kresťanskej mystiky, ktorú historici pomenovali Krúžok z Tübingenu. A práve tejto skupine teológov, lekárov a právnikov sa dnes pripisuje vytvorenie La Famy a La Confessie.

Čo sa týka diela Les Noces chymiques, Andreae vo svojom životopise priznal, že je jeho autorom. Toto posledné dielo opisuje obnovujúcu skúsenosť, ktorú Christian Rosekreutz, mýtický zakladateľ rádu rosekruciánov, zažil na konci duchovnej skúšky svojej viery a svojich cností. Väčšmi ako o ezoterické dielo ide teda o alegorické rozprávanie ilustrujúce duchovné snahy a ašpirácie, ktoré neskôr viedli k zrodu pietizmu.

 

Tradičné korene

Či už to bol literárny mýtus alebo skutočné zhromaždenie múdrych, rosekruciánsky rád veľmi skoro roznietil vášne. Do začiatku 18. storočia mu bolo venovaných vyše deväťsto textov pochádzajúcich jednak od priaznivcov, ktorí považovali tri spomínané manifesty za naozajstné objavy, ako aj od tých, ktorí v nich videli len žart a klamstvo. Mnohí bádatelia rádu si kladú otázku, dotýkajúcu sa pôvodu svojho učenia. Nabáda ich na to aj La Fama, v ktorej sa tvrdí: „Naša filozofia nie je nič nové". Michael Majer, slávny lekár a alchymista 17. storočia, bol o tom dokonca presvedčený: podľa neho sa rosekruciánstvo nezrodilo v období renesancie v Európe, ale Európa túto tradíciu objavila ako dedičstvo škôl mystérií starovekého Egypta."

AMORC sa dnes dožaduje uznania tohto pôvodu, čo vysvetľuje špecifické postavenie egyptských kultov v jeho učení a obradoch. Podľa rosekruciánskeho rádu sa egyptská spiritualita rozšírila do Európy a pretrvala celé stáročia na okraji oficiálnych náboženských doktrín, obohacujúc sa pritom neoplatonizmom, stredovekou alchýmiou a tiež kabalou.

Ak sa prv tajomstvá odovzdávali len ústnym podaním, od majstra k žiakovi, dnes AMORC šíri svoje učenie i písomnou formou v monografiách. Na desiatkach strán takýchto textov sa rozoberajú rôzne témy, ako napríklad pôvod vesmíru, štruktúra hmoty, cieľ evolúcie či tajomstvá zrodenia a smrti.

 

Učenie

V spomenutých monografiách sa stretávame aj s témami, ktoré priamo spájajú AMORC s rosekruciánskymi manifestami (ako regenerácia, náuka o číslach a kabala). Podľa vzoru legendárneho rádu rosekruciánov, aj združenie svojim členom ponúka, aby pracovali na niektorých psychických schopnostiach, ako je prenos myšlienok alebo jasnozrivosť. Avšak tieto schopnosti sa považujú za „druhoradé v porovnaní s vývojom duše, ktorý je založený na evolúcií našich duševných schopností" (napr. pokora, znášanlivosť, altruizmus a bezúhonnosť). Náuka AMORC-u sa skutočne javí ako istá gnóza, t. j. systém myšlienok, pre ktorý je ľudská duša výrazom hľadaného božstva, s ktorým sa spojí na konci dlhého procesu očisťovania. Tento návrat duše k svojmu počiatku sa neuskutoční ani silou Božej milosti ani skutkami, ale získaním poznatkov o človeku a vesmíre. Zdôrazňujúc morálne sebazdokonaľovanie, rosekruciánstvo prezentované AMORC-om sa odlišuje od ďalších typov gnóz: podľa rádu nestačia získané poznatky na duchovné napredovanie a každý musí konkrétnymi skutkami zažať v sebe driemajúcu Božiu iskru. Ide o to, urobiť v sebe skutočnú „duchovnú alchýmiu", ktorá zmení každý nedostatok na cnosť. Takýto proces sa neuskutoční za jediný život, ale v priebehu početných existencií.

Neprekvapí nás preto, že v učení AMORC-u nachádzame i vieru v prevteľovanie. Tematika, ktorá by mohla priblížiť rád rosekruciánov k východným náboženstvám, ako sú napríklad hinduizmus a budhizmus, ale ktorá - ak sa na to pozrieme bližšie - ho zaraďuje do čisto západného modelu. Je to tým, že na Východe sa cyklus reinkarnácií prežíva ako nešťastie, od ktorého sa treba za každú cenu oslobodiť, avšak západní stúpenci reinkarnácie v ňom vidia šťastie darované duši, aby sa mohla zdokonaľovať v každej novej existencii.

K tomuto nápadne pozitívnemu chápaniu reinkarnácie treba pridať aj východný koncept karmy alebo zákona vyrovnania, ktorý v základných manifestoch chýba. Podľa tohto princípu je tok našej existencie čiastočne určený našimi bývalými skutkami a postojmi - naše dobré skutky prispievajú k nášmu šťastiu, kým zlé sa prejavujú skôr či neskôr ako dodatočné skúšky formou utrpenia. „Dlhodobo neprítomné pojmy o reinkarnácii a o karme v západnej tradícii sú - podľa tvrdenia Rolanda Edighoffera - pre kresťanov, židov a moslimov, ktorí sa zaujímajú o rosekruciánstvo, neprijateľné. Vodcovia AMORC-u to dobre vedia, ale námietky v tejto spojitosti nepripúšťajú. Aj keď sa rád odlišuje od všetkých náboženstiev, z úcty voči vieram vytvoril svoje heslo zhrnuté vo formulke „Najširšia tolerancia v najprísnejšej nezávislostí."

 

Včera a dnes

V nadväznosti na prvé rosekruciánske spisy istý nedávno zverejnený manifest AMORC-u vyhlasuje: „Veľké náboženstvá, ktoré ako také rešpektujeme, už nemajú monopol na vieru. Je to tak preto, že čoraz menej odpovedajú na otázky kladené človekom a už ho neuspokojujú v duchovnom raste." Vedení týmto zistením, ideológovia rádu bez váhania tvrdia, že „zánik veľkých náboženstiev sa im zdá nevyhnutný a je dôsledkom toho, že vedomie ľudí dosiahlo svetovú úroveň, priaznivú na zrod univerzálneho náboženstva, integrujúceho to najlepšie, čo môžu tradičné náboženstvá poskytnúť ľudstvu na svoju obnovu."

Takýto prejav sa zdá byť vhodne prispôsobený západným spoločenstvám, poznačeným evidentným odporom voči náboženstvám, ako aj nezvyčajným záujmom o spirituality nezávislé od akejkoľvek dogmatiky. Preto sa tento prejav dnes stretáva s takou priaznivou odozvou. Takéto jednoduché zistenie však nestačí na vysvetlenie úspechu, ktorý rosekruciánstvo zažíva už po dlhé stáročia.

Od zverejnenia povestných rosekruciánskych manifestov provokoval symbol rosekruciánstva najrôznejších bádateľov. Medzi nimi boli René Descartes, Benjamin Franklin, Baruch Spinoza, Isaac Newton, Claude Debussy, Eric Satie, ale aj Edith Piaf. Roland Edighoffer sa zaoberá jedinou otázkou - čím to je, že úžasné nadšenie pre rosekruciánstvo, s ktorým sa stretávame v 17. storočí, pretrváva vo forme záujmu o toto učenie aj dnes?

Otázka, či sa môže duch spojiť s hmotou, sa objavuje v každom historickom období, keď sa zdá, že hmotné statky získavajú prevahu nad ašpiráciami ducha. Práve tak, ako to bolo dôležité pre ezoterikov 17. storočia, aby sa vzdialili od suchopárnosti rodiaceho sa racionalizmu, je aj pre moderných spiritualistov potrebné, aby opätovne našli stratený zmysel. „V priebehu dejín existovalo napätie medzi duchom a hmotou," upresňuje Roland Edighoffer. „Napriek všetkým hmotným statkom, ku ktorým majú ľudia prístup, sú ustavične nespokojní. Preto je vždy potrebné nájsť rovnováhu medzi dvoma medzníkmi a vedieť, akým spôsobom sa z ducha stáva hmota a z hmoty duch."

 

Obrad

Vyučovanie v rámci AMORC-u je rozložené do dvanástich stupňov. Medzi jednotlivými etapami, ak si to členovia želajú, môžu dostať zasvätenie, ktorým sú disponovaní na ďalšie stupne. Tento rituálny obrad, založený na meditácii o určitom symbolickom texte, sa môže vykonať aj v súkromí. Odporúča sa však jeho realizovanie priamo v lóži, ktorá mu poskytuje slávnostnejší aspekt a zároveň sa zachováva tradícia ústneho podania. Rád tiež odporúča vytvoriť si doma kútik vyhradený na štúdium monografií. Do priestoru nazývanom „svätyňa" stačí umiestniť stôl s dvoma sviecami a zrkadlom. Sviece symbolizujú dualitu tela a duše, ducha a hmoty. Zrkadlo pripomína Sokratovo heslo „Poznaj sám seba" a svedčí o tom, že hmotná skutočnosť je len odrazom duchovného sveta. Stúpenci kultu sa o. i. môžu každé dva mesiace zúčastniť na stretnutiach organizovaných lóžou, ako aj na dvoch hlavných slávnostiach roka. Na prvej sa slávi začiatok rosekruciánskeho roka. Táto slávnosť sa koná v dňoch okolo jarnej rovnodennosti (21. marca). Na druhej sa vzdáva hold vedcom a mysliteľom, ktorí svojou prácou prispeli k pokroku ľudstva. Otvorená je aj pre nečlenov a pripadá na obdobie jesennej rovnodennosti (21. septembra).

 

AMORC a Rád Chrámu Slnka

Dňa 23. decembra 1995 sa telá 16 členov Rádu Chrámu Slnka (Ordre du Temple Solaire, ďalej OTS) našli uhorené v horskom masíve Vercors vo francúzskych Alpách. Z vyšetrovania, ktoré viedol Luc Fontaine, sudca z Grenoble, vyšlo najavo, že niektorí z prívržencov OTS boli aj členmi AMORC-u. Medzi nimi aj Jozef Di Mambro, vodca skupiny neotemplárov, ktorý v určitom období riadil rosekruciánsku lóžu v Nimes (južné Francúzsko). Ďalej sa ukázalo, že druhý najdôležitejší v hierarchii OTS, Luc Jouret, bol v rokoch 1983 - 1984 Veľkým Majstrom obnoveného rádu templárov (ORT).

ORT, ktorého členom bol aj Jozef Di Mambro, bolo založené roku 1970 Raymondom Bernardom, bývalým Veľkým Majstrom frankofónnej jurisdikcie AMORC-u, v ktorom zostal najvyšším európskym legátom až do roku 1988.

Serge Toussaint zdôrazňuje, že AMORC nemôže byť zodpovedný za praktiky svojich bývalých členov a podčiarkuje, že Jozef Di Mambro roku 1970 už nebol členom AMORC-u. Pokiaľ ide o Raymonda Bernarda, príslušníka ezoterických a slobodomurárskych kruhov, tento bol z AMORC-u vylúčený koncom osemdesiatych rokov. V každom prípade, sudca Fontaine nemohol na záver vyšetrovania dokázať priamu či nepriamu súvislosť medzi AMORC-om a OTS. Preto Raymond Bernard nebol v súvislosti s týmto činom vôbec stíhaný.

 

Imperátor

Tento titul, odvodený z latinského „imperate sibi" (Pán nad sebou), bol používaný už od 18. storočia na označenie najväčšieho Majstra rádu rosekruciánov.

 

Anabaptizmus

Učenie (doktrína) nemeckého reformátora Tomáša Muntzera (1489 - 1525), podľa ktorého je právoplatný len krst udelený dospelým.

 

Kabala

Tajomné vysvetlenie Tóry u Židov v stredoveku prijaté aj kresťanmi ako „okrajové" vysvetlenie, ku ktorému sa pridali rozličné mystické praktiky.

 

Alchýmia

Veda, ktorá spája mystické špekulácie s experimentálnymi pokusmi v úsilí spasiť ducha prostredníctvom hmoty a oslobodiť hmotu prostredníctvom ducha.

 

Pietizmus

Hnutie, ktoré sa objavilo v 17. storočí v Nemecku ako prúd protestantizmu, uprednostňuje duchovný život a zdôrazňuje citovú a morálnu stránku náboženstva spojenú s osobnou skúsenosťou, pred prostým hlásením sa k určitej doktríne.

 

Novoplatonizmus

Doktrína filozofa Alexandra Plotina (205 - 270) a jeho stúpencov, ktorá ponúka návrat duše väznenej v ľudskom tele k Bohu, cestou meditácie a asketizmu.