Mučivá vízia pekla

Božie zjavenie hlása, že je len jediný Boh, Stvoriteľ a Pán sveta, ktorý raz bude súdiť ľudí. Jedným dovolí vojsť do raja, iných však uvrhne do pekla. Podobne ako vo väčšine démonológií i v islame je učenie o diablovi syntézou rôznych kultúrnych a náboženských kontextov, zvlášť beduínskeho, židovského, kresťanského a Mohamedovho učenia.

Džinovia sú rozumné duchovné bytosti stvorené z vodnej pary alebo z plameňa (z „čistého" ohňa, čiže z ohňa bez dymu) prostredníctvom Alaha, inteligentné osoby, ktoré sa zmyslami nedajú uchopiť (anjeli sú stvorení zo svetla, človek z hliny). Môžu sa zjavovať v rôznych formách, prekonávať veľké ťažkosti a dosiahnuť spásu, lebo k nim bol poslaný Mohamed. Sú alebo nie sú človeku naklonené; niekedy spĺňajú jeho príkazy mocou magických zaklínadiel. Môžu ho posadnúť a ovládnuť jeho dušu. Zviedli ľudský rod, spolu so zhýralými ľuďmi robia zlo, preto sa veriaci musia pred nimi chrániť. S ľuďmi, s ktorými sa zjednotili, budú predvolaní na súd, aby skladali účet zo svojich skutkov. Spolu s hriešnikmi budú vrhnutí do plameňov pekla.

Veľa z nich bolo stvorených a určených pre Gehennu, ktorá sa nimi naplní. Gehennu obýva Unuk - pekelná obluda, ktorá v deň posledného súdu bude vťahovať do pekelnej priepasti najväčších hriešnikov, najmä židov a kresťanov, ktorí neprijali vieru v jediného a pravdivého boha - Alaha. V ľudovej viere džinovia dostávajú podobu divých zvierat (hadov, škorpiónov, plazov), zvádzajúcich žien, strašidiel. Vchádzajú do tela človeka a privedú ho k šialenstvu. V tradícii pôvodného islamu dvaja démoni - Džan (otec) a Džin (syn) splodili synov a dcéry, ktoré sa navzájom spojili a na svet priviedli 70 000 plemien démonov, neprestajne plodiacich ďalšie pokolenia. Tie sa ďalej rozmnožujú a rozliezajú po svete, aby trápili veriacich na cintorínoch, v jaskyniach, pri studniach, na púšti, v potokoch, na lúkach a inde. Démoni sa miešajú do ľudského života, intervenujú predovšetkým v jeho kľúčových momentoch. Dve mená démonického stelesnenia zla v Koráne sú Sajtan a Iblis. Každý Sajtan je burič uprostred džinov, ľudí či zvierat. On nie je vládcom pekiel, pretože výsadu spravovať peklo má Malik. Stelesnením satana, ktorého príchod bude znamením blížiaceho sa konca sveta, je Dadždžal. Jeho meno v Koráne nie je, ide iba o tradíciu. Bude zvádzať ľudí vydávaním sa za ich osloboditeľa. Jeho prvým „zázrakom" bude vychádzajúce slnko na západe. Je zobrazený ako človek slepý na pravé oko, s čelom označeným znakom „kaf", čo znamená kafira, čiže neverec.

 

Džihád – svätá vojna islamu

Pre moslima je náboženstvo niečo také samozrejmé, že si nevie predstaviť, prečo to tak nie je u všetkých. Nedostatok toho istého presvedčenia u ostatných si zväčša vysvetľuje tým, že prekážkou na prijatie islamu sú ich nesprávne informácie alebo zlé úmysly. Ako protiakcia ku chybným informáciám publikujú sa dnes početné informačné materiály, v ktorých sa islam obvykle predstavuje ako jednotné náboženstvo, a len zriedkavo sa hovorí o mnohých náboženských smeroch a významových formách. Okrem týchto rôznych smerov a teoretických spôsobov postupovania v duchu náboženského zákona existujú nespočetné lokálne praktiky, ako aj množstvo foriem ľudovej nábožnosti (napr. nosenie amuletov).

Ak sa pozrieme na vzťah medzi islamom a súčasným svetom a jeho životnými spôsobmi, môžeme konštatovať zásadné rozdiely v zachovávaní tradície, ktorú možno považovať za normatívnu. Z tohto pohľadu môžeme rozlíšiť štyri základné smery:

a) Atatorkov († r. 1938) štýl v Turecku, ktorý sa usiloval oddeliť náboženstvo od štátneho práva;

b) Ajjatoláha Chomejního a ostatných ochrancov islamskej revolúcie, ktorí chceli v Iráne v rokoch 1978 - 1979 znova absolutisticky zaviesť do života stredoveké islamské právo (šárijá);

c) moslimských bratov v Egypte a Sýrii, ktorí sa v plnej miere pokúšali zaviesť Korán, avšak odmietali jeho neskoršie dodatky;

d) početne malej skupiny tých, ktorí dokonca v samom Koráne rozlišujú medzi historickým a spoločensky podmieneným a medzi skutočným zjavením, a cítia sa byť zaviazaní zachovávať iba opravdivé zjavenie.

Avšak všetci moslimovia sa zhodujú v tom, že v islame je záväzné dodržiavanie nasledujúcich zásad, ktoré sú jeho piliermi:

1. šaháda - monoteistické vyznanie viery opierajúce sa o učenie ohlasované Mohamedom uznať Boha za učiteľa a Pána - podstata náboženstva sa vyjadruje vyznaním viery: „Nieto boha okrem Boha a Mohamed je Posol Boží";

2. salát - každodenná modlitba praktizovaná päťkrát za deň, ku ktorej sú veriaci povinní pristupovať v stave čistoty (najskôr sa musia umyť), aj miesto modlitby musia udržiavať v čistote ako sväté (pred vstupom sa musia vyzuť) a raz do týždňa sa musia zúčastniť na spoločnej pobožnosti v mešite;

3. zakát - dobročinnosť, almužna; každý veriaci je povinný určiť časť príjmu na ciele komunity a pomoc chudobným;

4. saum - pôst v pôstnom mesiaci ramadan - spočíva v zdržiavaní sa jedla, pitia a „pozerania na ženu" od východu slnka po západ, čo má slúžiť na očistenie človeka;

5. haddž - povinnosť moslima najmenej raz za život uskutočniť v pútnickom mesiaci púť na sväté miesto Kaaba v Mekke.

K tomu sa priraďuje ešte džihád, najmä „úsilie" vyvinuté na obranu a rozširovanie oblastí, v ktorých vládne islam, čo môže znamenať aj militantnú činnosť (svätá vojna).

Islamskí mystici (súfijovia) ustavične zdôrazňovali, že uplatnenie náboženského práva (šárijá) vyjadruje len vonkajšiu stranu skutočnej nábožnosti, a preto je potrebné usilovať sa zakúšať aj jej vnútornú stranu (batin).

 

Bojovníci za „svätú" vec

Celý kontext moslimského náboženstva založeného v 7. storočí ukazuje, že islam vznikal v atmosfére vojen a rozširoval sa vďaka vojnám, ktoré prví moslimovia viedli najskôr s rodákmi a Židmi z Arabského polostrova, potom s kresťanskými národmi (Sýria, Egypt, Byzancia atď.). Práve vďaka týmto vojenským výpravám sa islam stal svetovým náboženstvom.

V boji pri Badre (r. 624) Mohamed a jeho priaznivci zvíťazili nad prevahou vojska z Mekky. Prví moslimovia to vnímali ako zvláštne znamenie Božej ochrany. Arabskí spisovatelia prinášajú informácie o početných vojenských výpravách na Mohamedov príkaz považujúc ich za svätú vojnu aj vtedy, keď to spravidla boli lúpežné prepady. Spomína sa dvadsaťsedem veľkých prepadnutí, ktoré sa uskutočnili na Mohamedov príkaz a zároveň 34 menších vojenských výprav z iniciatívy prvých moslimov.

V poslednom roku svojho života († 623) Mohamed vyzýval: „Keď uplynú sväté mesiace, vraždite všetkých, čo sú zjednotení, všade, kde ich nájdete; zajmite ich; tvrdo potláčajte; nastavujte im rôzne pasce" (Wg. G. Minos, Džihád. Spojenie duchovného boja so svätou vojnou, in: Cirkev a vojna, Varšava 1998, s. 90).

Inde sa traduje, že prorok prikázal oslobodiť Arábiu od všetkých „neveriacich" od Adenu po Irak a od Judey po Sýriu. Isté je, že po Mohamedovej smrti sa riadili jeho testamentom. Riadiac sa touto tradíciou, druhý spomedzi tzv. štyroch kalifov „spravodlivých" - Omar I. (634 - 644) deportoval v rokoch 635 - 638 do Iraku tých kresťanských Arabov, ktorí sa vzopreli islamizácii.

V priebehu deviatich rokov po Mohamedovej smrti si moslimovia podrobili územie susedných kresťanských štátov - r. 636 Sýriu a roku 641 Egypt. Kresťania z praktických dôvodov (moslimovia neboli schopní naraz nanútiť islam početnejšej miestnej populácii) - dostali od nich určitú toleranciu, no museli za to zaplatiť dane, ktorých výška závisela od vôle jednotlivých moslimských vládcov. Napríklad po dobytí Egypta (641) moslimský správca Amr ibn al-As získal z kresťanských daní závratnú sumu 200 miliónov zlatých dinárov a jeho nástupca zvýšil túto sumu ešte o 2 milióny. V nasledujúcich desaťročiach 7. a 8. storočia vojenská expanzia islamu zosilnela, keďže bola podporovaná z daní kresťanov. Kresťanská Európa upadla do moslimského obkľúčenia od východu až po západ.

Spolu s uznaním násilia ako oprávneného prostriedku šírenia Mohamedovo poslania začal islam rozvíjať teológiu vojny (por. F. R. Scheck, Cesta myrhy a kadidla. Z Arábie do Ríma - stopa antických kultúr, Varšava 1998). Doktrína Koránu na tému džihádu a pokoja obsahuje rôznorodé výpovede, neraz i protirečivé. Napríklad v jednej zo Súr sa hovorí: „Vy, ktorí veríte, vojdite všetci v mier a nenasledujte kroky satanove, veď on je pre vás nepriateľom zjavným!" (II, 208). To však nič nemení na skutočnosti, že Korán - a najmä neskorší islam - pripisuje nesmierny význam myšlienke džihádu ako ozbrojeného boja.

 

Korán a džihád

Koránový výraz „džihád" je substantívom slova „džahada" a pôvodne znamenal „priberanie snažení", „prijímanie úsilí" na dosiahnutie určitého cieľa. V Koráne sa však džihád vyskytuje v kontexte s inými pojmami, najmä s názvom qital, čo znamená ozbrojený boj, vojenský zákrok. Teda slovo džihád tu znamená ozbrojený konflikt. V prvých rokoch islamu sa pod džihádom rozumelo predovšetkým pôsobenie vo veci islamu, presvedčovanie tých, ktorí neverili v Mohamedovo zjavenie. V skutočnosti na začiatku boli významy týchto slov odlišné, ale pojem gital sa pomerne rýchlo významovo stotožnil s pojmom džihád. Všeobecne sa džihád začal definovať ako ozbrojený boj za islam s „neveriacimi", ku ktorým časom boli započítaní aj kresťania.

Hoci nie všetky zmienky v Koráne obsahujúce výraz džihád alebo džahada majú militantný význam, veľa úryvkov vo Svätej knihe islamu vyzýva na vojnu za šírenie alebo obranu islamu. To vlastne oni sa stali príčinou konfliktu medzi islamom a kresťanstvom a stredovekú Európu vyprovokovali, aby vytvorila vlastnú ideu spravodlivej vojny ako reakcie na expanzívnu politiku militantného islamu.

Ak vezmeme do úvahy vývoj textu Koránu od jeho vzniku, prvé zmienky o vojenskom džiháde sa objavujú už v najstarších písmach Mohamedovho zjavenia, čiže v mekkských Súrach. V najdráždivejších a často „hanblivo" zamlčaných častiach Koránu je i Súra VIII, 17: „Nie ste to vy, kto ich zabili, ale Boh ich zabil; a nevrhal si ty, keď si vrhal, ale bol to Boh, kto vrhal, aby vyskúšal veriacich skúškou dobrou, od neho prichádzajúcou, veď Boh počúvajúci je, vševediaci!".

V Koráne možno nájsť aj iné výzvy na násilie: „A bojujte na ceste Božej proti tým, ktorí bojujú proti vám, avšak nečiňte bezprávie, pretože Boh nemiluje tých, ktorí sa bezprávia dopúšťajú. Zabíjajte ich všade, kdekoľvek ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, odkiaľ oni vás vyhnali, veď odvádzanie od viery je horšie ako zabitie. Avšak nebojujte s nimi blízko mešity posvätnej, pokiaľ oni s vami tam nezačnú bojovať. Ak však vás tam napadnú, zabite ich - taká je odmena neveriacich!" (II, 190-191).

Takéto verše z Koránu stanovili základy na vedenie vojny. Je to zároveň prvá výzva Koránu určená moslimom, aby viedli boj. Taktiež uprostred iných textov čítame:

„A je vám predpísaný tiež boj, hoci je vám nepríjemný." (II, 216);

„Nech teda bojujú na ceste Božej tí, čo kupujú za život pozemský život budúci! A tým, čo bojujú na ceste Božej a budú zabití či zvíťazia, tým dáme odmenu nesmiernu." (IV, 74);

„A hľa, Pán tvoj vnukol anjelom: „Som s vami, podporte teda tých, čo uverili! Ja naplním srdcia tých, čo neveria, hrôzou a vy bite ich po šijách a bite ich po všetkých prstoch!" (VIII, 12);

„A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zavlečte ich do zajatia, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy!" (IX, 5);

„...bojujte proti neveriacim ako jeden muž, tak ako oni bojujú proti vám ako jeden muž..." (IX, 36);

„Prorok, bojuj usilovne proti neveriacim a pokrytcom a buď prísny na nich! Útočiskom ich bude peklo, a ako hnusný je to cieľ konečný." (IX, 73);

„A tým, čo chcú, je dovolené, aby bojovali kvôli tomu, že im bolo ukrivdené. A Boh veru je schopný poskytnúť im pomoc." (XXII, 39);

„Nepočúvaj neveriacich, ale pusť sa s nimi do boja úporného." (XXV, 52);

„Ak neprestanú pokrytci a tí, v ktorých srdciach je choroba, a tí, čo klebety šíria v Medine, veru spôsobíme, aby si proti nim zakročil a potom už budú iba krátko susedmi tvojimi. Prekliati budú, kdekoľvek sa ocitnú, a budú zajatí a bezohľadne zabití podľa zvyklosti Božej voči tým, čo už predtým boli." (XXXIII, 60-61);

„A keď sa stretnete s neveriacimi, udrite ich do šijí, a až im spôsobíte úplnú porážku, pevne ich spútajte!" (XLVII, 4);

„Povedz tým z kočovných Arabov, ktorí vzadu zostali: ,Budete vyzvaní na boj proti ľudu obdareného veľkou bojovnosťou; a budete proti nim bojovať, iba ak by prijali islam´." (XLVIII, 16);

„Veriacimi sú iba tí, čo uverili v Boha a posla Jeho a následne nepodľahli pochybnostiam, ale bojovali majetkami a osobami svojimi na ceste Božej - a títo sú veru úprimní." (XLIX, 15);

„Avšak Boh veru miluje tých, čo bojujú na ceste Jeho v zovretom šíku, akoby boli stavbou olovom spojenou." (LXI, 4).

Džihád v Koráne je výraz, ktorý znamená povinnosť pre moslimov bojovať zo všetkých síl za vec islamu: pozemskými dobrami a vlastnou osobnosťou, aj vo svetle militantného boja. Mohamed vedel, že svätá vojna vyžaduje zo všetkých strán mobilizáciu moslimov, ktorí sú schopní nosiť zbraň. Dobytie Mekky nevylúčilo ideu svätej vojny z Prorokovho programu. O tých, ktorí zahynuli vo svätom boji, Mohamed hovoril, že „Boh kúpil od veriacich ich duše a ich majetky s tým, že im budú dané (rajské) záhrady." (IX, 111).