Vissarion sa v Nemecku zjavil už roku 1998. Na základe nezaručených správ údajne navštívil aj iné centrá ruskej emigrácie - Izrael a USA. Na nehostinných pláňach Sibíri sa mu podarilo vybudovať vzrastajúce hnutie - Cirkev Posledného zákona -, ktorého učenie však prekračuje rámec kresťanstva a absorbuje do seba i mnohé budhistické, ezoterické a iné elementy.

 

Vissarion v Nemecku

Keď Vissarion zo Sibíri príde do Nemecka, ako napríklad v októbri 2000, môže sa oprieť o tunajšie už jestvujúce, hoci spočiatku malé skupiny svojich stúpencov. Ich pevné jadro tvorí 30 až 50 osôb, predovšetkým zo severného Porýnia - Westfálska, z Dolného Saska, ale i z Mníchova a zo Štuttgartu. Okolo neho sa zoskupuje narastajúci počet prívržencov, ktorých na prelome rokov 2000 - 2001 bolo približne dvesto.

Medzi nimi sa rozlišujú dve skupiny. Prvú tvoria tí, ktorí v hnutí udávajú tón a majú úzky vzťah k Rusku. Od roku 1986 sa zo sovietskeho štátu a štátov GUS do Nemecka vysťahovalo asi 2,3 milióna ľudí: predovšetkým ruskí Nemci, v menšej miere aj ich ruskí manželskí partneri a ich deti, ktoré už po nemecky často ani nehovoria. Do druhej skupiny patria ľudia stredného veku, ktorí duchovne hľadajú a sú už poznačení predchádzajúcimi spojeniami s rôznymi ezoterickými spoločenstvami.

Na jednom Vissarionovom podujatí v Kolíne bol nápadný väčší počet osamotených žien, ktoré v spoločenskej kolónii Ekopolis Tiberkul videli alternatívnu a perspektívnu životnú formu. Záujemcov o Vissarionove prednášky spája najmä hlboká túžba po spojení s prírodou, po „pôvodnej spiritualite" (nech je to čokoľvek) a alternatívnom usporiadaní života, ktoré je vzdialené každému tlaku priemyselnej spoločnosti.

Napriek silnému náboru však počet účastníkov nezodpovedal očakávaniu usporiadateľov. V Kolíne sa ich zišlo dovedna 60 (z toho asi polovica patrila zrejme k stálym členom). Avšak treba konštatovať, že ekokolónia Tiberkul, ktorá leží pri Krasnojarsku v strednej Sibíri, sa pre nich stáva živou víziou atrakcie a „alternatívy" pre západných turistov, takže sa tu už plánuje, ba azda i buduje ubytovacie zariadenie pre návštevníkov.

V Nemecku sú snahy zaregistrovať na úradnom súde v Kolíne spolok Ekopolis Nemecko. V jeho predbežných stanovách sa v § 2 hovorí: „Spolok chce slúžiť podpore a výstavbe ruských, ale aj iných medzinárodných projektov a spoločenstiev..." Treba teda konštatovať: Vissarionovi a jeho stúpencom sa podaril uskutočniť prvý skok zo Sibíri do strednej Európy, pravda, nemohlo by sa to podariť bez pomoci ruských Nemcov.

 

Aktivity a svet ideí

Vissarion, občianskym menom Sergej Torop, sa na Západe stal známym iba vďaka nemeckým vysídleným rodinám z Ruska. Ich prostredníctvom sa svet dozvedel o založení kolónie, ku ktorej dal podnet Torop, ležiacej na juhu Krasnojarskej oblasti. „Preto v druhej polovici roku 1994 urobila istá iniciatívna skupina Vissarionových stúpencov - špecialistov technických a humanitných odborov, majstrov ľudového umenia a remeselníkov - návrh vytvoriť v tajge ekokolóniu Tiberkul. Na tento cieľ dostali k dispozícii územie 250 ha". Najnovšie túto kolóniu nazývajú Ekopolis Tiberkul.

Štatistické údaje, ktoré rozširujú sami prívrženci, sú rozporné. Hovoria o 50 000 stúpencoch žijúcich v 83 obciach, iné zase o približne 10 000 stúpencoch (Rodov, s. 1). Kolóniu Ekopolis Tiberkul opisujú zakladatelia sekty nasledovne:

„Táto kolónia pozostáva asi z 30 obcí a tiahne sa v dĺžke 100 km; teraz tam žije asi 3 000 ľudí. (...) Väčšina, ktorá sem prichádza, pochádza z inteligencie. Sú to učitelia, učenci, umelci a mnohí, ktorí mali v spoločnosti vysoké postavenie. Na tomto základe sa teraz vytvára spoločenstvo, ktoré vychováva svoje deti podľa celkom iných zákonov. K Matke-Zemi sa podľa nich treba správať ako k živému organizmu - ako ku svojej matke. (...) Učia sa hovoriť so stromami a skalami; samozrejme, najdôležitejším pre nich je jednotné pochopenie pravdy, ktorú Boh určil pre rozvoj človeka. Viera im pomáha prekonať každú prekážku; teraz prekonávajú všetky možné ťažkosti a zakusujú čoraz väčšie šťastie. A hoci ich materiálny každodenný život zatiaľ nie je regulovaný, napriek ťažkostiam by nikde a nikdy neodišli" (Kirche, s. 3, dodatok).

V tlači, ktorou sa sekta v Nemecku prezentuje, zase čítame: „Svetlo zo Sibíri! - Vissarion založil roku 1991 na Sibíri ekokolóniu Ekopolis Tiberkul. Tam jeho obyvatelia budujú taký životný poriadok, kde ľudia budú spoločne žiť bez peňažných prostriedkov. Jednoducho ako jedna rodina. Je to najväčšie samozásobovacie ekospoločenstvo sveta: 30 dedín rozprestierajúcich sa na ploche 150 km2, 3 000 ľudí, 60 % s vysokoškolským vzdelaním (umelci, inžinieri, pedagógovia atď.), rodiny bohaté na deti" (Taro č. 1/2000).

Istý propagačný videofilm ukazuje, že ideologické razenie tejto spoločenskej kolónie je porovnateľné s vidiekom, v ktorom sa chceme, keď je to len trochu možné, sami zásobovať. Jestvuje tu poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo a v menšej miere aj chov koní a drobných hospodárskych zvierat. Ľudia tu chcú žiť prísne vegetariánsky. Heslo znie: „Veriaci nejedia zvieracie bielkoviny. Iba deti môžu jesť mliečne produkty a produkty vyrobené z kyslého mlieka, ale iba pokým sa toho samy nezrieknu. Avšak žiaden dospelý to neje" (Kirche, s. 4, dodatok).

V kolónii sa od človeka žiada veľa. S veľkým nasadením ľudských síl sa pília stromy, spracúva a transportuje sa drevo, vyrábajú sa rôzne hlinené nádoby a šije sa. A to všetko najčastejšie podľa starých prinesených spôsobov bez použitia strojov. Dokonca ani pri pestovaní rastlín sa nenasadzujú stroje. V správe k tomu sa hovorí: „Na území ekokolónie jestvuje zákaz používať spaľovacie motory, preto sa nateraz vykonávajú všetky práce s ručnými nástrojmi a s použitím konskej sily" (Öko-Siedlung, s. 3). Široký priestor na videofilme zaberajú slávnosti podobné bohoslužbám, ktoré sú napodobeniny liturgie a procesií Ruskej pravoslávnej cirkvi, pravda s inými obsahmi a čiastočne aj inými symbolmi.

 

Život spoločenstva

Život spoločenstva sa predstavuje ako zdravý svet. Ženy a muži v tradičnom oblečení zídení na kruhové a kolové tance, skupiny hudobníkov, idylický rodinný život. Vissarion pri rúbaní dreva, trhaní jahôd, meditatívnych prechádzkach atď. Videofilm opäť a opäť ukazuje tancujúce ženy v šatách a sukniach so svojimi malými deťmi.

V strede všetkého diania spoločenstva sa predstavuje Vissarion ako tvorca liturgie, majster ceremónií a obradov, ako sprievodca života a duchovná hlava. Celebruje pred veľkými skupinami ľudu pod holým nebom v liturgických rúchach, raz bielych, inokedy červených alebo čiernych, pred kultovými budovami (napr. pred Chrámom Zjednocujúcej viery), pred veľkým množstvom svojich prívržencov posviaca sochy, zažíha kultový oheň a dlho reční, používajúc pritom gestá podobné tým, ktoré sú vyobrazené na ikonách.

Z referátu o ekokolónii v tajge vyznieva, že Vissarion chce v tomto spoločenstve uskutočniť svoje predstavy o novej spoločnosti, ktorá, ako sa zdá, je pre neho začiatkom novej ľudskej rasy. Túto novú formu spoločnosti a jej hospodársku podobu popisuje pritom podrobnejšie nasledujúcimi slovami: „Každá účasť na peňažnom systéme je príspevok na zničenie človeka. Treba podniknúť najväčšie úsilia, aby sa vymotal z tejto závislosti. Rýchlo to dosiahnuť, to sa mnohým nepodarí..."

 

Sergej Torop alias Vissarion

O životnej ceste zakladateľa sekty rozširujú jeho prívrženci rôzne legendy: „Narodil sa v predmestí mesta Krasnojarsk 14. januára 1961 v rodine stavebných robotníkov. Rodičia boli, ako väčšina ľudí z tých čias, neveriaci. No v priebehu prvých šiestich rokov jeho života vždy pri ňom stála jeho stará mama, hlboko veriaci človek. (...) Keď mal sedem rokov, opustil Vissarion s rodičmi rodné mesto, zanechajúc tam svoju starú mamu a svoj obdivuhodný svet. (...) Po niekoľkých rokoch na Sibíri, keď sa sťahovali z mesta do mesta, sa rodina napokon usadíila v meste Minusinsk. (...) Toto mesto je určené, aby sa stalo základom pre budúce účinkovanie, lebo práve tu na Sibíri sa nachádza srdce Zeme. (...) Tu zakončil Vissarion školu, nasledovala vojenská služba. (...) Skončil pri stavebnom oddieli (...) Vďaka tomu Vissarion počas niekoľkých rokov spoznal rôzne sféry ľudskej činnosti (...) (okrem iného bol aj policajt - pozn. autora). Pociťujúc nepochopiteľnú nutnosť zaoberať sa tým či oným, vrhal sa Vissarion o zlomkrky do každého prostredia, ktoré bolo pre neho nové a naučil sa ho s obdivuhodnou rýchlosťou zvládať. Pritom nepoužíval žiadneho učiteľa, to potrebné učenie bolo už v ňom obsiahnuté, čo sa prejavovalo vo veľmi krátkom čase. Tak sa dostával do styku s rozličnými spoločenskými skupinami, s ich rozličnými sociálnymi psychológiami, zvykmi a životným štýlom...

A tak konečne, keď mal 29 rokov, v máji 1990 padol Vissarionovi z očí závoj. Uskutočnilo sa tak nepravdepodobné zažiarenie vnútornej duchovnej sily. (...) Keď mal 30 rokov, 14. januára 1991, uskutočnil sa krst. To nebola náhoda, že Vissarion až do tohto obdobia nebol pokrstený v žiadnom náboženstve, lebo v ňom sú zastúpené všetky náboženstvá. (...) A keďže na svete ešte nejestvovalo zjednotené náboženstvo - iba teraz sa rodí - uskutočnil tento krst sám Nebeský Otec. Stalo sa to pri večernej modlitbe. (...) Prvá verejná kázeň mimo mesta sa uskutočnila 18. augusta 1991. (...) Od tohto času putuje SLOVO po svete a počas niekoľkých rokov bude k dispozícii všetkým živým, aby sa s ním dostali do styku" (Kleine Krume, s. 55nn).

S týchto „samoopisov" sa však o Vissarionových osobných pomeroch nedá veľa dozvedieť. Napríklad na otázku, či bol ženatý a má deti, Torop odpovedá: „Áno, ja mám päť detí" (Kirche, s. 14, dodatok). Avšak podľa časopisu G2W č. 1/1993 je ženatý, má však iba dve deti a pred rokom 1993 nemal stále povolanie, ale zaoberal sa maľovaním.

 

„Novodobý Kristus"

Torop sám seba chápe ako zakladateľa viery s univerzálnym nárokom. Je „novodobý Kristus". Roku 1991 prijal krst od Nebeského Otca v mene „zjednocujúcej viery". O tejto zjednocujúcej viere, ktorú má údajne vytvoriť, však ľudstvo ešte nič nevie. Predstavuje inkarnáciu všetkých jestvujúcich náboženstiev. Napokon to, že je „novodobý Kristus", nikdy jednoznačne nevyslovuje vo forme Ja; ale z jeho výrokov to možno dedukovať. Podľa jeho predstáv „prvý Kristus" viac či menej zlyhal. Popri Prvom zákone (rozumej Starý zákon) je tu Nový zákon chápaný ako „Kristus" a Posledný zákon, ktorý sa vzťahuje na Toropa alias Vissariona. Torop zastáva teda istý druh dispenzačnej náuky, podľa ktorej boli tri Božie zjavenia, pričom vždy novšie zjavenie prebralo to staršie a svojím spôsobom ho prekonalo - teda po židovstve prišlo kresťanstvo a teraz je tu „Posledný zákon". Ten prijíma aj duchovné hodnoty hinduizmu a budhizmu, pričom ich privádza k dokonalosti. Preto nám Vissarion prináša univerzálne konečnoplatné náboženstvo ľudstva.

Vissarionovo sebaidentifikovanie ozrejmujú i nasledujúce citáty:

„Vissarion je SLOVO, SLOVO Otca, ktorý ho posiela. On a Otec sú jedno. To vie náš pozemský rozum iba ťažko pochopiť, a napriek tomu je to pravda, ktorá bude jestvovať navzdory tomu, či ju prijmeme alebo nie. (...) Iba telo, ktoré uskutočňuje SLOVO, sa zmení. A každé nové telo bude mať aj nové meno" (Kirche, s. 5).

„A aby sme pochopili, aké mocné je pôsobenie mimozemských svetov na vývoj človeka, môj Otec ma znovu poslal k vám, aby vám zvestoval pravdu o bytí mohutného Stvoriteľa vesmíru, o mojom Otcovi - mocnom Stvoriteľovi duchovného bytia" (Kirche, s. 33).

„Prvý oheň vzplanul pred 2000 rokmi v Izraeli a osvetlil jestvovanie lásky. (...) Druhé vzplanutie ohňa bolo povolané ožiariť kľúč, vďaka ktorému, držiac sa za ruky, začína výstup cez bránu Božieho kráľovstva" (Kirche, s. 52).

„Ježišovo poslanie nebolo pred 2000 rokmi možné uskutočniť takým spôsobom, akým to Boh prikázal. Lebo záchrana bola poslaná celému ľudstvu a mala ľudstvu podľa možnosti čo najviac povedať o otvorenej ceste ku záchrane (...) To je tajomstvo troch zákonov, ktoré sú povolané voviesť Božie deti do Božieho kráľovstva: Starý zákon, Nový zákon a Posledný zákon. (...) Posledný zákon vedie k úplnému rozkvetu vašich duší a k vášmu spojeniu s Bohom, čo sa skôr nedalo uskutočniť. Ak by ste to nechceli, tak zostaňte tam, kde ste. Posledný zákon je ustanovený na to, aby spasil oné duše, ktoré vedia kráčať bránou Božieho kráľovstva" (Kleine Krume, s. 19, 18n).

Na inom mieste sa píše: „Nás všetkých spája náuka jednotného náboženstva. (...) Človek (...) je súčasne podriadený zákonom hmotného i duchovného sveta. Nachádzajúc sa v materiálnom svete, ktorý udržuje Duch života (chi, prána), všímame si hlboko univerzálne základné princípy harmónie, rozumu, karmy, účelnosti vzájomnej užitočnej spolupráce. Tieto hodnoty máme spoločné s taoizmom, hinduizmom, islamom a s celým radom iných východných náuk a náboženstiev. (...) Preto sú pre nás duchovné hodnoty kresťanstva - náboženstva lásky - a rovnako tak hinduizmu a budhizmu, čo sa týka pojmu Svätého Ducha, rovnako sväté" (Öko-Siedlung, s. 1n).

Mnohí sú zrejme pripravení uctievať Vissariona ako nového Krista. Tak píše aj istá prívrženkyňa z Nemecka: „Čítajte a divte sa nad múdrymi a obdivuhodnými slovami pravdy a lásky, ktoré nám náš nebeský Otec sprostredkuje skrze svojho Syna Vissariona. Rovnako tak aj istá modlitba, ktorá napodobňuje modlitbu Otčenáša a do stredu stavia Vissarionove názory, koluje medzi jeho prívržencami: „...Pane! Tvoja vôľa nech sa stane! A na zemi nech je jeden jednotný ľud, ktorý miluje svoju Matku - Prírodu, ktorý je spojený s Tebou vo svojej láske a kráča po ceste pravého duchovného rozvoja, opierajúc sa o Tvoj Posledný zákon (...) Amen!"

 

Pokrivený obraz o Ježišovi

Torop sprostredkuje svojrázny obraz o Ježišovi Kristovi. Množstvo rozpráv, ktoré podáva o Ježišovom pozemskom živote, o jeho smrti na kríži a jeho vzkriesení, ako i o jeho učeníkoch, sa však nijako nedajú zlúčiť obsahovo a ani historicky s biblickým svedectvom. Niektoré z týchto historiek majú legendárne rysy, iné zobral z literárnych diel a zámerne pozmenil. Avšak nárokujú si byť „Božím slovom". Ako príklad takýchto „inovácií" biblických textov, poťažne biblickej tradície vo Vissarionovom duchu, poslúžia aj nasledovné citáty:

„V období, ktoré predchádzalo splodeniu Božieho slova, sa uskutočnil zvláštny život istého zasneného mladíka (Ježiša - pozn. autora), ktorý sa učil pozorne poznávať okolitý svet, a od siedmeho roku Boží zákon. Od detstva pomáhal matke pri prácach na poli a v dospelejšom veku sa naučil Jozefovmu remeslu. (...) Ako milovník broskýň maľoval Ježiš nielen kvety a vtákov, ale majstroval rôzne malé predmety, ktoré daroval niektorým rímskym vojakom." (Kirche, s. 55)

„Na začiatku naplnenia boli štrnásti učeníci, medzi ktorými sa ešte nenachádzali tí, ktorí sa pridali počas tajnej večere. (...) Najprv prišiel Andrej, v minulosti mladý človek tvrdého srdca, ktorý nepoznal súcit." (Kirche, s. 56)

„Ak prídeme opatrne do styku s touto pravdou, nie je ťažké pochopiť, že Jonáša na štvrtý deň (vyvrhla veľryba - pozn. prekl.) a následkom toho sa aj Ježišovo vzkriesenie uskutočnilo na štvrtý deň. (...) A matka Mária a Ján tri dni a tri noci posielali nekonečné modlitby Bohu" (Kirche, s. 62).

 

Koniec sveta

Torop sa domnieva, že koniec sveta je bezprostredne pred nami a rozširuje desivé a strach naháňajúce vízie. Nielen rok 2000 v tom zohrával určitú úlohu, ale i iné „hrôzostrašné časy" trvajúce 15 rokov. Prameň týchto vízií treba pravdepodobne vidieť v skúsenosti zrútenia sa starého systému, ako aj v ťažkej hospodárskej a sociálnej situácii Ruska. Ako už viackrát v dejinách Ruska, aj teraz sa očakáva čas „veľkých zmätkov". Už dlho trvajúca depresívna nálada vo veľkej časti obyvateľstva sa odráža i v Toropových proroctvách. Azda sa má tak vytvoriť aj vzťah k očakávaniam a nádejam konca sveta Nového zákona (Zjavenie sv. Jána).

Skúsenosti nás učia, že s víziami konca sveta plnými strachu je možno vytvoriť sprisahanú, elitársku spoločnosť, ktorá sa v nádeji na jedinú záchrannú archu bezpodmienečne naviaže na skupinu a na Majstra. Nasledujúci citát podporuje toto tvrdenie: „Čo je to za priepasť, ku ktorej sa ľudstvo ženie? Je to obrazné znázornenie masového zničenia ľudstva. (...) Neprijímajúc Božie volanie a ničiac tak nádej, ktorú do vás vložil, stanete sa spojencami toho najhnusnejšieho - zničenia ľudstva a Matky-Zeme" (Kirche, s. 28).

 

Matka-Zem

Toropova mimoriadna pozornosť patrí „Matke-Zemi". Na jednej strane ju personifikuje a vníma ju mysticky. Na druhej strane sa zmocňuje praktických tém, ktoré vo svete nastoľujú rôzne ekologické hnutia - kritika techniky, trvalé hospodárenie, život v súlade s prírodou atď. Plauzibilitou takejto duchovnej ekológie práve v Rusku by mohli byť škody spáchané na životnom prostredí v takmer nepredstaviteľnom rozsahu, ktorý tam zanechal sovietsky režim. Ale aj na Západe prevláda trvalá stiesnenosť čo sa týka škôd na životnom prostredí, ktoré všade pociťujeme, a preto sú aj zneužiteľné. Vissarionov Posledný zákon obsahuje príkazy, ktorých nasledovanie má chrániť stúpencov pred hrozivou víziou budúcnosti, napríklad pred samoexplóziou atómových hlavíc v Nevade (USA) v 21. storočí alebo pred novým vírusom, ktorý údajne zničí neveriace ľudstvo (G2W č. 1/1993, s. 7). To výstižne dokumentujú tieto citáty:

„Existencia utrápených časov a pád slepých spočíva v tom, že Matka-Zem nevydrží utrpenia, ktoré jej spôsobíte. A ona sa začne brániť podľa prísnych zákonov materiálneho bytia, kde nejestvuje dobro a zlo. Bude sa brániť tým, že vás bude trestať hroznými chorobami a zničí vaše stavby. Veď ona je živá, myslite na to" (Kirche, s. 29).

„Treba odstaviť všetky podniky, ktoré vypúšťajú do ovzdušia škodlivé látky; takmer absolútna je požiadavka zastaviť ťažbu nerastného bohatstva; (...) človek bohato rozmnožil odpad, ktorý tu vytvoril hrubú vrstvu. Je to niečo podobné sklenenému uzáveru, v ktorom sa nachádza Matka-Zem zápasiaca o vzduch. Veď ona je živá a každý živý organizmus potrebuje otvorené spojenie s okolitým svetom. (...) Tak sa Zem dostáva do stavu, v ktorom je veľmi citlivá a reaguje na každý bolestivý zákrok a začína sa brániť. (...) Lebo ona nie je schopná, aby vás rozdeľovala na dobrých a zlých. Jej reakcie sú tvrdé a hrubé a zasiahnu ďalšie široké oblasti jej povrchu" (Kirche, s. 31n).

 

Náuka o reinkarnácii

Sergej Torop zastáva náuku o reinkarnácii. Hlása, že ľudia sa opakovane vracajú do tiel, aby sa duchovne rozvinuli, polepšovali sa, „znečistenia" nechali „odviať" a dôstojne sa približovali ku Svetlu. Podľa neho sa však ľudská duša „opäť navráti iba do ľudského tela" (Kirche, s. 21). Týmito myšlienkami sa Torop ďaleko vzďaľuje od kresťanskej tradície, hoci konštatuje, že „putovanie duší" bolo učeníkom zjavené: „Keď sa pred 2000 rokmi uskutočnilo dielo, mnohí učeníci počuli krátke pravdy o putovaní duší do obnovených tiel. Túto pravdu však nesmeli vo svojich spisoch uviesť, lebo o tom bolo povedané iba veľmi málo. (...) Predsa však z dôvodov politických zmien na čele moci raz tieto texty vyčiarkli zo Svätého písma" (Kirche, s. 20).

Podľa chápania kresťanstva je však život človeka ako Božieho stvorenia jedinečný a nemožno ho opakovať. Preto sú idey reinkarnácie pre biblickú vieru bezvýznamné, ak nie dokonca odporujúce. Svojvoľné Toropove chápanie o reinkarnácii, o raji a pekle, zodpovedá, - aj pri použití biblických pojmov, - skôr teozofii ako kresťanským prameňom. Dosvedčujú to napríklad i tieto citáty:

„Preto vám pravdivo hovorím, že jestvuje peklo aj raj a jestvuje aj putovanie duší. Avšak podľa zákona, ktorý ešte žiaden človek na tomto svete nesmel zažiť" (Kirche, s. 9).

„Áno, putovanie duší jestvuje a odteraz sa musíte učiť tento zákon chápať. (...) Človek na tejto zemi inkarnuje až desaťkrát, ale iba v spojitosti s tým, že nemôže rozvinúť svoje vlastné bytie. Preto sa musí niekoľkokrát vrátiť na túto zem, aby konečne zjavil svetu svoju prozreteľnosť. Podľa svojho bytia by sa mal človek po jednom-dvoch prevteleniach vyvinúť. (...) Vaše telo má v skutočnosti schopnosť jestvovať tisíc rokov, lebo má také zásoby životných síl. (...) Mladá duša sa vždy inkarnuje do tela, ktoré má obdivuhodné fyzické vlastnosti" (Kirche, s. 18).

 

Joachim Keden (* 1939) – od roku 1986 je činný ako farár pre problematiku siekt a svetonázorových otázok v Rýnskej cirkvi. Je autorom viacerých publikácií a článkov zaoberajúcich sa sektami, duchmi, „zázračnými" liečiteľmi, alternatívnou terapiou a psychoscénou.

 

Hansjörg Hemminger (* 1948) – biológ a psychológ; v rokoch 1984 - 1996 pôsobil ako vedecký referent v Evanjelickom ústredí pre svetonázorové otázky (vtedy v Štuttgarte, dnes v Berlíne). Od roku 1997 pôsobí ako poverenec pre svetonázorové otázky Evanjelickej zemskej cirkvi vo Wittenbergu. Bol členom Anketovej komisie 13. nemeckého Spolkového snemu o takzvaných sektách a psychokultoch; z jeho pera pochádzajú tiež mnohé knihy a články k týmto témam.