Po smrti Alexandra Veľkého (323 pred Kr.) vidíme presadzovanie sa dvoch protichodných prvkov, ktoré sú typické pre nastupujúce helenistické obdobie - univerzalizmus a individualizmus. Univerzalizmus, ako protiklad k predchádzajúcemu gréckemu partikularizmu jednotlivých gréckych polis v klasickej dobe, sa objavil po úspešných výbojoch Alexandra Veľkého. Kráľ Alexander Makedonský zjednotil všetkých Grékov aj napriek ich odporu a založil obrovskú ríšu, v ktorej sa ocitli nielen Gréci, ale i rôzne národy predného Orientu. Súčasne sa vo veľkej miere začína uplatňovať aj individualizmus, čo súviselo s rozkladom vtedajšieho občianskeho spoločenstva. Ak v období vrcholu aténskej demokracie za Perikla vládla spoločenská eufória a občania mali nebývalý záujem o verejné veci, teraz si každý hľadá svoju vlastnú cestu a uťahuje sa do súkromia.

Obidve tendencie sa prejavili aj v oblasti náboženstva. Univerzálna Alexandrova ríša potrebovala univerzálneho boha celého sveta a nielen ochrancu jednotlivého mesta či obce. Človek cítil, že potrebuje nejaké božstvo, ku ktorému by mohol mať priamy osobný vzťah a individuálny prístup, pretože v oficiálnom kulte gréckych mestských štátov sa mu ho príliš nedostávalo. Okrem toho v spoločenských zmätkoch a neistote vtedajších časov, keď po Alexandrovej smrti jeho nástupcovia, tzv. diadochovia, navzájom medzi sebou súperili a zvádzali neľútostné boje, túžil prostý helenistický človek po nejakej istote v živote i pri smrti. Chcel mať zaručenú individuálnu nesmrteľnosť v úzkom až mystickom spojení s božstvom. Klasické predstavy starého gréckeho náboženstva o olympských bohoch ho už nemohli uspokojiť. Preto sa začal obracať k novým kultom, ktoré ku Grékom prenikali z Egypta, Sýrie a Perzie, teda z oblastí, ktoré zahŕňala bývalá Alexandrova ríša. Tieto kulty človeku sľubovali splnenie jeho túžby po istote a nesmrteľnosti. Gréci však už predtým prijímali niektoré cudzie kulty, napríklad kult Kybely - Veľkej matky bohov z Malej Ázie. Jej sprievodcom a milencom bol Attis. Zo Sýrie to bol zasa boh Adonis, ktorý, podobne ako príroda, každý rok zomieral a znovu povstával k životu. Napriek tomu v helenistickom období nadobudli najväčší význam kulty egyptských božstiev.

Tieto božstvá poznal už starogrécky historik Herodotos, ktorý v 5. storočí pred Kr. precestoval Egypt a každému z egyptských bohov dal grécke meno. Gréci v zásade neprijímali žiadne cudzie božstvo, pokiaľ ho dostatočne nezhelenizovali, t. j. pokiaľ ho neprispôsobili svojim predstavám a potrebám. Pritom pôvodný charakter božstva mohol zostať zachovaný. Z tohto dôvodu významná a obľúbená egyptská bohyňa Izis prenikla ku Grékom až so staronovým egyptsko-gréckym bohom Serapisom, hoci jej pôvodným božským partnerom v Egypte bol Oziris. Ten sa však Grékom zdal príliš egyptský. Zato Serapisov kult sa začal veľmi rýchlo šíriť v celej oblasti, ktorú Gréci obývali za Ptolemaiovcov. Ptolemaiovci boli egyptskí panovníci grécko-macedónskeho pôvodu, teda Alexandrovi nástupcovia v Egypte. Poslednou panovníčkou z rodu Ptolemaiovcov bola známa Kleopatra, ktorú spolu s Markom Antoniom roku 31 pred Kr. porazil Oktavián a pripojil Egypt k Rímu.

Pre lepšie poznanie vzťahov medzi egyptskými božstvami si v krátkosti priblížme mýtus o bohyni Izis. Izis dlho hľadá rozkúskované telo svojho mŕtveho manžela Ozirisa, ktorého v boji zabil jeho brat Sutech. Pritom jej pomáha Anubis, ktorý býval zobrazovaný s hlavou šakala. Keď Izis konečne našla všetky časti Ozirisovho tela, spojila ich a vzkriesila ho k novému životu. Následne mu porodila syna Hóra, ktorého Gréci stotožňovali s Erosom i Apolónom. Múdry boh Thót na súde rozhodol v prospech Hóra proti Sutechovi, a tak sa Hórus stal najvyšším vládcom. Ozirisovi zostala vláda nad ríšou mŕtvych. Všetky božstvá vystupujúce v tomto mýte boli aj pre Grékov a Rimanov hlavnými egyptskými bohmi, len s tým rozdielom, že Ozirisa vystriedal Serapis a prakticky ho v celej gréckej sfére vytlačil.