V nasledujúcom článku by som čitateľom Rozmeru rada predstavila túto kontroverznú metódu, jej históriu a inšpiračné zdroje, ako aj hlavné námietky, ktoré voči nej kritici majú. Popritom sa pozrieme, ako konštelácie spadajú do oblasti alternatívnej psychoterapie a ako ona súvisí s novými náboženskými hnutiami. V závere odpoviem na otázku, ako sa k tomuto fenoménu môže stavať súčasný kresťan.

 

Bert Hellinger a zdroje metódy

Rodinné konštelácie patria k metódam, ktoré majú pri svojom zrode jediného učiteľa, ktorým je Nemec Bert Hellinger (* 1925). Tento pôvodne katolícky rehoľník študoval teológiu vo Würzburgu a v 50. rokoch pôsobil ako misionár u afrických Zuluov. V južnej Afrike strávil 16 rokov a počas tohto obdobia sa dokonale naučil jazyk domorodcov a získal rešpekt k ich svojbytnej kultúre. Domorodé rituály sa často rozpoznávajú ako inšpiračný zdroj Hellingerovej práce, v ktorej sa stretávame s prvkami šamanizmu a animizmu, a mnohí priaznivci metódy a vyučujúci ich tak aj vnímajú. Iní sú napríklad k predstavám posadnutosti a uctievania duchov predkov skôr skeptickí.

Účasť Hellingera ako mladého kňaza na sérii medzináboženských ekumenických a interkultúrnych stretnutí, ktoré na začiatku 60. rokov organizovali anglikánski duchovní, viedla k jeho odchodu do laického stavu. Usporiadatelia pracovali pod východiskami fenomenologickej psychológie, ktorá na Hellingera hlboko zapôsobila a predstavuje ďalší významný inšpiračný zdroj metódy. Fenomenologická psychológia postavená na dielach filozofov, ako napríklad Husserl a Heidegger, sa celá sústreďuje okolo pojmu skúsenosť. Subjektívna ľudská skúsenosť sa vníma ako niečo, čo má absolútnu platnosť, lebo každá skúsenosť je z podstaty nepozorovateľná nikým zvonku. V Hellingerovej metóde sa tento prístup prejavuje najmä v akejsi až nábožnej odovzdanosti k novej skúsenosti, ktorá má prísť z účasti v konštelácii.

Začiatkom 70. rokov študoval Hellinger s Viedenskou asociáciou pre hlbinnú psychológiu klasickú psychoanalýzu, ktorá predstavuje tretí významný inšpiračný zdroj. Samu psychoanalýzu pritom mnohí psychoterapeuti kritizujú ako metódu síce prijímanú (išlo o zrejme prvú psychoterapeutickú metódu), ale nevedeckú, pretože vychádza z neoveriteľných hypotéz o prvotných traumách. Do rodinných konštelácií sa výrazne premietajú predstavy o význame tráum získaných v pôvodnej rodine.

Týmto smerom Hellinger ďalej rozvíjal svoju prax v USA pod vedením významného zakladateľa alternatívnej „primárnej terapie" Arthura Janova. Tento kalifornský psychológ vyvinul vysoko kontroverznú terapeutickú školu vychádzajúcu z psychoanalýzy, ktorá nebola v odborných kruhoch nikdy prijatá.

Janov usudzoval, že neuróza je spôsobená potlačenou bolesťou z traumy z detstva. Veril, že túto bolesť možno znovu vyvolať do vedomia a vyriešiť tým, že si pacient daný incident nanovo prežije a počas terapie úplne prejaví vzniknutú bolesť. Primárna terapia bola vyvinutá ako prostriedok na vyvolanie potlačenej bolesti, pričom slovo „Bolesť" sa píše s veľkým písmenom a zahrnuje akúkoľvek emocionálnu nepohodu alebo jej predpokladané dlhotrvajúce psychologické účinky. Janov odmietal tzv. terapie hovorením, ktoré údajne zasahujú len analytické časti mozgu a nezasahujú do zdroja Bolesti, ktoré sa nachádza v primitívnejších častiach centrálnej nervovej sústavy.

Takto sa v Hellingerovom prístupe objavuje nebezpečný dôraz na terapeutickú katarziu1, ktorý nachádzame v mnohých alternatívnych psychoterapiách.

K ďalším inšpiračným zdrojom zaraďujeme prístup orientovaný na telo, ktorý sa v konšteláciách prejavuje v práci s často búrlivými telesnými príznakmi figurantov a v ich interpretácii. Hellinger sa zaoberal i transakčnou analýzou.

 

Hlavné výhrady kritikov

Dlhý zoznam výhrad, ktoré metóda zberá z radov odbornej verejnosti, bývalých terapeutov a z ďalších miest, v zásade opisuje kritiku Hellingerových inšpiračných zdrojov. Keďže ide o metódu fenomenologickú, nemožno ju podrobiť empirickému skúmaniu a overiť štandardnými metódami psychoterapeutického výskumu. Neexistuje štandardizovaný systém vzdelávania a akreditácie facilitátorov, pre ktorých je typické, že vykonávajú mnoho ďalších alternatívnych metód, a to skôr, ako by disponovali relevantným odborným vzdelaním.

Podobne ako iné alternatívne metódy, aj táto sľubuje skoro zázračné výsledky počas jediného sedenia a vyriešenie závažných osobných tráum, čo vzbudzuje určité pochybnosti. Značnú nevôľu vyvoláva taktiež Hellingerov rezolútny postoj k následnej starostlivosti o účastníkov konštelácií, ktorí často odchádzajú zo sedenia v stave silného rozjatrenia. Najmä z Nemecka, kde jeho metódu podrobujú najväčšej kritike, pochádzajú aj správy o samovraždách a prepuknutí psychotických atakov účastníkov konštelácie. Zanedbanie povinnej starostlivosti predstavuje porušenie lekárskej etiky, ktorá sa však pre samého Hellingera nezdá byť relevantná (niektorí jeho žiaci sa snažia nedostatky v tomto smere napraviť a následnú starostlivosť poskytujú).

Takisto nekompromisnou prezentáciou svojráznych názorov si Hellinger vyslúžil nejednu kritiku. Zaráža najmä jeho fundamentalizmus, s ktorým sa vyjadruje k takým citlivým témam, ako je sexuálne zneužívanie v rodine, homosexualita či holokaust. Hellinger bol taktiež mnohokrát obvinený z fašistických názorov a sympatií k nemeckému nacizmu, ktoré spôsobili, že mu v nedávnej minulosti odopreli vstup do Izraela.

Zrejme najčastejšiu výhradu však predstavuje pozorovanie, že metóda podobne ako ďalšie alternatívne prístupy (regresná terapia alebo už uvedená primárna terapia) môže vážne poškodzovať pacientov tým, že umelo vyrába nové a ďalšie hypotetické traumy, ktoré si klient chodí riešiť pravidelnými sedeniami, a zlepšenie sa nedostavuje. Nie je ťažké natrafiť na klientov, ktorí sa zúčastňujú na konšteláciách hoci i niekoľko rokov v poslušnej viere, že tak pre seba a svoj duchovný rozvoj robia to najlepšie. Tým, že chýba vytýčenie presných (dlhodobých) cieľov terapie a klient sa vťahuje do tráum ostatných účastníkov, sa konštelácie stávajú súčasťou životného štýlu. V tomto aspekte je dobre viditeľná kvázi náboženská povaha terapií, pri ktorých nejde ani tak o liečbu duševného zdravia, ako skôr o pravidelnú účasť na náboženskom rituáli, ktorý sprostredkúva veľmi intenzívne zážitky - a určitú závislosť od nich.

 

Psychoterapia alebo nie?

Rodinné konštelácie zaraďujem spolu s ďalšími do kategórie alternatívnych psychoterapií. Túto oblasť možno chápať ako miesto, kde sa prelínajú súčasné alternatívne religiózne prúdy s laickou psychoterapiou. Existuje množstvo podobností, ktoré ma spolu s ďalšími pozorovateľmi privádzajú k názoru, že je užitočnejšie chápať tieto zoskupenia ako voľne organizované nové náboženské hnutia, než ako školy psychoterapie, čo je pomerne jasne definovaná disciplína aplikovanej psychológie.

Alternatívne psychoterapie, ako ich predstavil v minulom čísle Rozmeru profesor Heřt, nie sú psychoterapiami vo vlastnom zmysle slova, lebo sa neopierajú o vedecké poznatky. Zdeněk Vybíral z Masarykovej univerzity v Brne, ktorý sa so svojimi študentmi dlhodobo touto otázkou zaoberá, preto napríklad dáva prednosť možnosti hovoriť o takzvaných alternatívnych psychoterapiách.

Výraz alternatívny treba chápať ako opis toho, v akom vzťahu k spoločnosti sa tieto hnutia nachádzajú. Tento vzťah sa podobá postaveniu nových náboženských hnutí (siekt) - existuje tu napätie medzi týmito alternatívnymi formami a spoločnosťou vedcov, a priaznivci týchto hnutí túto situáciu taktiež často vnímajú, čo sa v najhoršom prípade prejavuje správaním, keď sa účastníci terapií odrádzajú od toho, aby zároveň vyhľadávali odbornú pomoc (tento postoj je veľmi typický pri metódach pochádzajúcich zo scientológie). Prirodzene sa ponúka analógia s prostredím náboženskej sekty, ktorá často vníma styk svojich členov s okolím ako ohrozujúci.

Na druhej strane alternatívne psychoterapie, takisto ako nové náboženské hnutia, vďačia svojej popularite za skutočnosť, že sa im darí odpovedať na určité neuspokojené potreby súčasného človeka v duchovnej oblasti. V prípade psychoterapie je to rozhodne úplne neuspokojivá práca mnohých etablovaných psychoterapeutických škôl s oblasťou ľudskej spirituality, ktorá sa často úplne ignoruje či patologizuje. Svoju úlohu tu hrá tiež známa skutočnosť, že psychológia ako vedný odbor bola založená do určitej miery ako „liek proti náboženstvu" a samotný Freud patril medzi najvýznamnejších ateistických mysliteľov 20. storočia.

Alternatívne psychoterapie uspokojujú často úplne zanedbané spirituálne potreby ľudí Západu spôsobom, ktorý je pre nich prijateľný (nevytvárajú formálne náboženské inštitúcie) a atraktívny (ide zároveň o metódu osobného rozvoja, ktorá sľubuje zázračné výsledky). Prirodzene, že táto konzumná spiritualita nie je bez rizika.

 

Negatívne javy

Existuje niekoľko význačných rysov, kde sa rodinné konštelácie podobajú novým náboženským hnutiam a podliehajú negatívnym javom, ktoré s tým súvisia. Zrejme najľahšie pozorovateľným rysom náboženských siekt je často silná autorita vodcu. Tá vyplýva z jeho jedinečného postavenia ako sprostredkovateľa Božej vôle a toho, kto prijíma proroctvá. Podľa biblického výrazu sa táto vlastnosť náboženských vodcov nazýva charizma. Osobu obdarenú charizmatickosťou často vnímajú jej nasledovníci úplne nekriticky a platia pre ňu odlišné morálne pravidlá, než pre obyčajných členov, čo, prirodzene, otvára priestor na zneužívanie moci, ktoré je v takom usporiadaní typické.

Charizmatizáciu možno pozorovať u mnohých alternatívnych terapeutov a ich fanúšikov, predovšetkým však u samého Hellingera, ktorého vystupovanie sa v tomto smere stalo neúnosné tiež pre množstvo jeho priaznivcov, čo sa ho v posledných niekoľkých rokoch húfne zriekajú: „Na niekoľkých miestach pri rôznych príležitostiach - napríklad v Seville v októbri 2006 - umožnil Bert Hellinger svojej žene nazývať ho prorokom pred početným publikom. K tomu napríklad v Buenos Aires v auguste 2007 obaja vyhlasovali, že Bertove poznatky sú mu priamo dané Vyššou mocou. Odmietame Berta Hellingera v úlohe proroka a hovorcu neznámych vyšších síl, lebo tým, že takú pozíciu prijíma, stavia sa do nedotknuteľnej pozície, v ktorej sa osobná a profesijná spätná väzba stáva nepotrebnou a irelevantnou."2

Ďalším častým rysom je atmosféra nabitá entuziazmom. Výrazne emotívne prostredie, v ktorom sa kladie absolútny dôraz na zážitok, predstavuje rizikovú pôdu, na ktorej sa umelo stierajú sociálne rozdiely a zábrany a zúčastnený ľahko rezignuje na kritické pozorovanie.

To, prirodzene, podporuje vysokú konformitu (podriadenie sa) skupine, ktorá často aj pod vedením terapeuta označuje ako čiernu ovcu každého, kto nie je schopný či ochotný nadšeniu podľahnúť. Sama som to niekoľkokrát zažila pri svojom pozorovaní a počula vo výpovediach iných účastníkov. Je veľmi nepríjemné byť skupinou označený ako problémová osoba, lebo sa len inštinktívne bránime nezrozumiteľným zážitkom, ktoré nás desia svojou silou. Účastníka skupina povzbudzuje ku konaniu, ktoré by si normálne nevybral a skončenie sedenia potom často sprevádzajú pocity hlbokého studu. Je zlyhaním terapeuta, keď neposkytuje osobe, ktorej prežívanie nie je v súlade so skupinou, dostatok priestoru na ich spracovanie a vyvíja nátlak.

Vedno s tým ide potlačovanie kritického myslenia. Mnohokrát som narazila pri svojom bádaní na rôzne, často pomerne tvrdo formulované odporučenie, aby človek svoje prežívanie v konšteláciách nepodroboval racionálnemu skúmaniu, pretože tak vraj môže úplne zmariť liečebný proces. Nezriedka sa zakazuje tiež preberať svoje zážitky s osobou zvonku, čo podporuje zomknutosť skupiny a lojalitu človeka voči nej, lebo pre svoje často mätúce prežívanie nemá iné vysvetlenie, než práve to, ktoré sa mu v skupine podáva.

Tieto interpretácie môžu byť poškodzujúce pre klienta z toho dôvodu, že často obsahujú nepriznané náboženské a ideologické východiská, ktoré nemožno označiť inak, než ako fundamentalistické. Tvrdosť mnohých konštelárov, ich manipulatívne a terapeuticky úplne necitlivé správanie nemožno vysvetliť inak, než ich nezrelou vierou, ktorá vytrháva jednotlivé prvky „vierouky" z kontextu a uprednostňuje tieto zásady pred obyčajným ľudským citom. Často sa napríklad stretneme s vynucovaním až nábožnej „úcty k predkom", úplne necitlivo zasadeným do kontextu problematických rodinných vzťahov klienta. Účastník je tak vohnaný do pasce, kde sa mu ponúka len konanie a výklad jeho situácie, ktorá je pre jeho dôstojnosť neprijateľná, a akákoľvek iná alternatíva sa nepripúšťa (pripomeňme, že konštelári riadia dianie v konštelácii na základe priamej duchovnej inšpirácie a spätnej väzby ostatných účastníkov, často úplne emocionálne rozjatrených). Keď sa figurant vyzve, aby urobil symbolické gesto (napr. niekoho objal) alebo sa mu do úst vložia „liečebné slová" od terapeuta, často neexistuje možnosť povedať prosto „ja sa na to necítim".

Kombinácia týchto rizikových faktorov, dobre opísaných odborníkmi na problematiku sektárstva, môže v tom správnom prostredí viesť ku vzniku regulárnej sekty v zmysle deštruktívneho náboženského spoločenstva. (Spoločenstvá okolo konštelácií sú typicky premenlivé a voľné.) Medzi dobre opísané prípady psychoterapeutického kultu patrí história jednej z odnoží Janovovej primárnej terapie. Zavretie psychoterapeutického centra v južnej Kalifornii na konci 70. rokov, v ktorom žilo niekoľko stoviek pacientov, sprevádzalo odobratie lekárskych licencií a vysoké pokuty. Niektorí z pacientov si odniesli trvalé zdravotné následky. Centrum pre terapiu cítením sa postupne vyvinulo na sektárske prostredie, v ktorom sa telesne, sexuálne a finančne zneužívali pacienti.

 

Zlyhanie vedeckých profesionálov

Z hľadiska férovosti je potrebné povedať, že s týmito sektárskymi rysmi sa možno stretnúť i v regulárnej skupinovej terapii. Dôvodom, prečo také prostredie spontánne vzniká, je pocit výlučnosti voči ľuďom mimo skupiny a spoločné silné emocionálne zážitky. Školený profesionál by však takéto riziká mal byť schopný správne vyhodnotiť a zvládnuť.

Preto ma obzvlášť znepokojujú listy profesionálov z lekárskej a psychologickej praxe, čo som v poslednom čase dostala od ľudí z celého sveta, z ktorých často vyplýva totálna absencia sebareflexie. Títo ľudia, ktorí prejdú na sedení konštelácie silnou náboženskou skúsenosťou, sú metódou úplne unesení a ako profesionáli zlyhávajú v tom, že si nekladú základné otázky o vedeckej validite tejto praxe. Navyše metóde prepožičiavajú zdanie vedeckosti, čím vnášajú chaos do ponuky rozličných psychoterapií, ktorá je už aj tak dosť neprehľadná.

Tak som sa napríklad stretla so situáciou v Austrálii, kde veľmi uznávaný psychiater pôsobí ako hlavný propagátor konštelácií, ktorým svojou vedeckou autoritou zabezpečuje značný kredit. Z listu tamojšej zdravotnej sestry, ktorá sa zúčastnila na konšteláciách v rámci oficiálneho výcviku v poradenstve, som vyčítala značnú (oprávnenú) nedôveru k tejto metóde, lebo bola prezentovaná spôsobom, ktorý v nej vzbudzoval značné pochybnosti - napríklad keď boli figuranti ponechaní bez akejkoľvek pomoci v mdlobách a pri zjavnom panickom ataku. Táto zdravotná sestra bola presvedčená, že pocity na omdletie, ktoré pri sedení sama zakúsila, „boli spôsobené dlhým núteným státím, ako sa to stáva vojakom pri prehliadkach alebo keď ľudia dostávajú injekcie. Lekársky termín je vazovagálna funkcia nervovej sústavy, ktorá spôsobuje omdletie v emocionálne vypätých situáciách. Tvrdím, že akákoľvek iná interpretácia, ktorá to dáva do súvislosti s ‚dušou‘ alebo ‚energetickým poľom‘, je nebezpečná manipulácia. Prirodzene, bola som obvinená z toho, že odsudzujem, racionalizujem a skrátka tomu procesu nerozumiem."

V liste sa objavuje hneď niekoľko problematických miest konštelácií: manipulatívne predkladanie ezoterických interpretácií klientom, zanedbanie starostlivosti o psychické a fyzické zdravie pacienta a znevažovanie kritického rozumu spojené s výraznou skupinovou konformitou, ktorá vedie k očierňovaniu a vytlačovaniu na okraj tých, čo jednoznačný výklad diania v konštelácii neprijímajú. Toto všetko sú typické symptómy nezdravého náboženského spoločenstva poznamenaného fundamentalizmom a sektárskym zmýšľaním. O sektárskom prostredí môžno hovoriť najmä vtedy, keď pribúda k tomuto obrazu ešte vysoko autoritatívna postava terapeuta, ktorý si vynucuje bezvýhradnú poslušnosť a robí si de facto nárok na pozíciu jediného vykladača vôle vyšších síl.

 

Konštelácie a kresťan

Na záver by som chcela zodpovedať otázku, ako sa k fenoménu rodinných konštelácií má postaviť súčasný kresťan. Napriek tomu, že na vyslovovanie nejakých definitívnych súdov nemám patričnú autoritu ani teologické vzdelanie, môžem ponúknuť pohľad aplikovanej religionistiky, ktorá sa okrem iného zaoberá otázkou zdravej a nezdravej spirituality.

Navzdory všetkému, čo som doposiaľ uviedla si myslím, že rodinné konštelácie nemusia byť nevyhnutne deštruktívne a nie je dôvod, prečo by sa ich mal veriaci kresťan obávať. Ide napokon iba o súbor určitých praktík, ktorý nie je jednoznačne viazaný na nejakú vieru a často je praktizujúcimi adaptovaný do konkrétneho vieroučného rámca. Stretla som sa pri svojom bádaní napríklad s pomerne úspešným využívaním konštelácií v židovskom prostredí pri spracúvaní traumy holokaustu.

Vzhľadom na to, že najväčšie riziká rodinných konštelácií pramenia práve z nepriznaných náboženských rysov a z nezdravých foriem náboženstva, ktoré ich prax sprevádzajú, pokladám za vôbec najdôležitejšiu prevenciu rozvíjanie zdravej, životaschopnej viery, postavenej na solídnych mravných základoch. Človek, ktorý je pevne zakotvený vo svojom náboženskom presvedčení a praxi, je schopný kriticky racionálne reflektovať aj problematické miesta vlastnej viery a je dobre oboznámený s vieroukou, ktorú má zažitú a zvnútornenú, je veľmi málo ohrozený rôznymi negatívnymi javmi, ktoré sprevádzajú súčasnú alternatívnu spiritualitu. Taký veriaci nepotrebuje zoznamy „zakázanej literatúry" ani zoznamy spoločenstiev a praktík, ktoré sú „pre jeho vieru nebezpečné".

Čo treba ďalej rozvíjať? Odborníci na problematiku siekt a totalitných spoločností zhodne tvrdia, že je potrebné podporovať schopnosť racionálneho, kritického zhodnotenia a umožňovať účastníkom konštelácií vždy si urobiť odstup a objektívne zhodnotiť vlastné zapojenie sa v skupine, ako sa to deje pri serióznych psychoterapeutických výcvikoch. Kresťania sa tu môžu oprieť o bohatú tradíciu západnej teológie a kresťanskej filozofie. Pápežská encyklika Fides et ratio z roku 1998, adresovaná biskupom, sa podrobne zaoberá vzťahom rozumu a viery, ktoré v kresťanskej tradícii nie sú v rozpore. Ako píše apoštol Pavol: „Všetko skúmajte, dobrého sa držte."

 

Poznámky:

1 Z lat. catharsis - očistenie, najmä rituálne, v kontexte starovekých mysterióznych kultov. Tento pojem prebral Freud pre akt vyjadrenia, či presnejšie prežívania skúsenosti hlbinných emócií často spätých s minulosťou osoby, ktoré boli potlačené. Freud však poznamenal, že „samo opakované prežívanie situácie pred lekárom nemá terapeutický účinok, ak sa náhodou neposunie v prežívaní emócií." – http://en.wikipedia.org/wiki/Catharsis#Medical_uses

2 Z verejného vyhlásenia štyridsiatich konštelárov zverejneného vo februári na internete – http://www.jcfstatement.com

 

Anna Marie Dostálová (1987) – študuje religionistiku na Karlovej univerzite v Prahe. Zaoberá sa hraničnými fenoménmi súčasnej náboženskej scény. Pravidelne prispieva do českého religionistického časopisu Dingir. Medzi jej hlavné odborné záujmy patrí popri alternatívnych psychoterapiách i novopohanské hnutie.