Slovo islam v arabčine znamená dobrovoľne sa „podrobiť Božej vôli". Islam je najmladšie z troch veľkých monoteistických náboženstiev a jediné (okrem manicheizmu zaniknutého v 10. - 13. storočí), ktoré historicky vzniklo po kresťanstve. Pred vznikom islamu arabský spoločenský systém fungoval na kmeňovo-rodových princípoch. Moc nad jednotlivými kmeňmi bola v rukách šejchov (šľachetných), ktorí sa tešili veľkej úcte spoločenstva. Arabi poukazovali na dvoch svojich predkov: Kahtana, ku ktorému sa hlásili arabské rody zo severu, a Izmaela, s ktorým spájali svoj pôvod Arabi z juhu. Po vzniku islamu v 6. storočí sa uprostred horských kočovníkov Hidžazu, zjednotených rodov beduínov, začala formovať ríša, ktorá v čase Mohamedovej smrti (632) už zaberala rozsiahle územie Arabského polostrova.

Z nábožensko-historického hľadiska sa obdobie bezprostredne pred Mohamedovým vystúpením považuje za prelomové. Polyteizmus, ktorý bol v tom čase všeobecne rozšírený, sa začal otriasať v základoch, určite aj pod vplyvom židov a kresťanov žijúcich na týchto územiach. Hlásanie pravdy o jedinom Bohu sa v Koráne (korán - arab. čítanie) spájalo s výzvou konať dobro v mene Boha, lebo v deň súdu každý, „kto vykonal dobro, hoci malé ako zrnko prachu, on ho uvidí" a každý, „kto vykonal zlo, hoci malé ako zrnko prachu, on ho uvidí" (Korán 99, 7 n). V tomto zmysle sa akceptovala všeobecne povinná etika, ak zachovávala kmeňovú morálku, v ktorej očiach bola správa kmeňa vždy korektná, musela sa podporovať, a to nezávisle od toho, čo sa v jednotlivých prípadoch považovalo za správne.

 

Expanzia islamu

Rýchlo sa rozširujúca komunita po Mohamedovej smrti zabrala všetky oblasti Arabského polostrova okrem púšte. V rokoch 639 - 642 si Arabi podmanili Egypt, 640 - 642 Perziu, roku 670 obsadili územie severozápadnej Afriky a roku 711 sa dostali do Španielska; ich vpád do Francúzska sa zastavil roku 732 pri Tours a Poitiers (Karol Mlot). Aj na východe za vlády Umajjovcov a ešte väčšmi pod panstvom abbasidskej dynastie (749 - 1258) sa expanzia islamu rozrastala a siahala až do Indie. Presnejšie možno povedať, že za prvých 700 rokov islamského letopočtu sa islamská nadvláda upevňovala jednak v tzv. pôvodných krajinách (Severná Afrika, Egypt, Blízky východ, čiastočne Turecko, Irak a Irán), jednak sa počas ďalších sedemsto rokov islam rozširoval na nové ázijské a africké územia, ako aj do Indie, Indonézie a čiernej Afriky.

V období kalifatu Abbasidov (750 - 1258), keď sa islamská nadvláda ďalej rozširovala, sa vyznávači v ideovej jednote zároveň rozštiepili na sunnitov, ktorí bránili jednotu arabskej ríše podporovanú zásadami ortodoxného islamu, a šíitov, priaznivcov arabského chalifa Alího (656 - 661), Mohamedovho zaťa, manžela jeho dcéry Fatimy, ktorí - inšpirovaní národnostnými túžbami - chceli rozbiť ich jednotu. Okrem šíitov a sunnitov treba spomenúť ešte skupinu charidžovcov, ktorá sa odtrhla od spoločenstva (umma), lebo podľa nej kalifom mohol ostať alebo byť len ten, kto mal na to schopnosti a zodpovedné morálne a náboženské vlastnosti, hoci by bol i čiernym otrokom.

Po páde Abbasidov, o ktorý sa pričinili aj nájazdy Mongolov, do 16. storočia na arabskom východe pretrvala vláda Mamelukov a na západe malé kráľovstvo španielskej Granady. Dobyvační Mongoli sa usadili v Iráne, kde založili moslimské sídla na čele s dynastiou Ilchanidov (1227 - 1336) a Timuridov (1387 - 1502). Odlišnými cestami sa vyvíjala história islamu v sídlach osmanských Turkov (okolo roku 1300 - 1924), v Indii, ako aj na území suverénneho Afganistanu (1747).

Porážka veľkej osmanskej ríše roku 1683 ukončila expanziu islamu a túžbu o arabskom panovaní vo svete. Devätnáste storočie a začiatok 20. storočia bolo poznačené bojmi, najmä o upevnenie islamu v Turecku, národnooslobodzovacími hnutiami, ktoré viedli k vzniku viacerých nezávislých štátov.

„Apoštolom panislamizmu" sa stal koncom 19. storočia Džamal od-Din al-Afghani. V súlade s jeho požiadavkami moslimovia dodnes usilovne trvajú na obnovení harmónie medzi konzervatívnym islamom a potrebami modernej súčasnosti.

V súvislosti s úpadkom arabskej kultúry sa často poukazuje na vonkajšie príčiny, predovšetkým na nájazdy a vojny, hlavne križiacke výpravy, ako aj na nájazdy Mongolov v 13. storočí. Politické vedomie moslimov sa však nezlomilo ani v tomto období, o čom svedčí dobytie Konštantínopolu roku 1453 Osmanom Mohamedom II., ako aj mnohé výboje tureckých vojsk na Balkán a do západnej Európy. Práve rozvoj novodobej techniky a koloniálna politika Anglicka a Francúzska (koniec 18. a začiatok 19. stor.) spôsobili, že moslimovia islamského sveta si na nasledujúcich početných pádoch uvedomili kultúrny, vedecko-technický a politický úpadok kultúry, ktorá našla - ako je známe - v druhej polovici 20. storočia svoje vyjadrenie v novom sebavedomí. V tomto kontexte je tiež známy optimizmus moslimov týkajúci sa islamskej budúcnosti, opísanej v mnohých arabských a perzských spisoch vydaných vo veľkom náklade v 70. - 80. rokoch 20. storočia. Zaznamenáva sa v nich na jednej strane čoraz väčší počet obrátení na islam v čiernej Afrike, a na druhej strane úpadok tradičného náboženstva v Európe, v čom autori vidia možnosť presadenia islamu na doterajšie miesto kresťanstva.

 

Islam – srdce štátu

V moslimskom svete sa islam považuje za základ organizácie štátu. Jednotlivé štátne inštitúcie sú podriadené Bohu, ktorý je najvyšším vládcom. Armáda, poklad štátu, patrí Alahovi. Kalif - tieň proroka, je zástupcom Boha na zemi. Účasť na náboženskej a štátnej správe je viditeľný v Turecku, Indonézii, Pakistane, Afganistane a v Mauretánii.

Islam sa stal základom pre najrozličnejšie programy a politické systémy. Egyptský prezident Džamal Abd al-Násir (1918 - 1970) tvrdil, že islam nie je v rozpore so socializmom. Súlad socializmu s islamom zdôrazňuje iracká konštitúcia z roku 1964. V centre uvedených štátov sú monarchie (Saudská Arábia, Kuvajt, Maroko, Jordánsko, Irán, Katar), republiky (Irak, Indonézia, Jemen, Pakistan) a štáty odvolávajúce sa na koncepciu arabského socializmu (Egypt, Alžírsko, Sudán, Líbya). Vo všetkých týchto krajinách je najsilnejší tzv. arabský nacionalizmus, čiže pocit silného náboženského spojenia, dominujúceho nad pocitom spoločenstva štátu.

 

Socializmus s islamskou tvárou

Na koncepciu tzv. arabského alebo moslimského socializmu sa odvolával Egypt za čias Násira, a Líbya. Tvorcom najjednotnejšej teórie arabského socializmu bol Mustafa as-Sibai, profesor práva a teológie na univerzite v Damašku. Zdôrazňoval potrebu starostlivosti štátu o spoločné záujmy občanov, priznávajúc jednotlivcom právo na ochranu života a zdravia, slobodu, vzdelanie, prácu, malé súkromné vlastníctvo, obmedzené štátom na ceste k znárodneniu. Násir spájal idey arabského socializmu a islamu s myšlienkou panarabizmu.

Najsilnejšie vplyvy v medzivojnovom období mala Komunistická strana Turecka, ktorá mala nádej, že sa po boľševickej revolúcii rozšíri do celého sveta. V neskoršom období si komunisti zachovali silné vplyvy v rozhodujúcej väčšine arabských štátov. Veľmi často sa skrývajú v politických stranách s rôznymi názvami, napríklad Strana socialistickej avantgardy (PAGS) v Alžírsku, alebo Strana pokroku a socializmu (PPS) v Maroku.

Iným strediskom (okrem Egypta), ktoré má tendenciu zohrávať úlohu v centre moslimského sveta, je Turecko. Turecký svet je obrovský, lebo okrem Turecka ho tvoria bývalé republiky ZSSR, v súčasnosti samostatné štáty Azerbajdžan, Kazachstan, Uzbekistan a Turkménsko. Tureckým jazykom sa hovorí aj na Sibíri a v čínskom Sinkiangu. V súčasnom svete používa turečtinu vyše 100 mil. ľudí. V Turecku prebieha široké veľkorysé obrodenie islamu. Od roku 1949 sa moslimská výučba vrátila do základných a stredných škôl a od roku 1983 sa stala povinná, dokonca i pre židovské a kresťanské deti.

 

Boj o moc

V moslimskom svete v súčasnosti principiálne pretrváva rozdelenie na sunnitov a šíitov. Najväčším vedeckým strediskom sunnitov je univerzita al-Azhar v Káhire, sídlo ortodoxnej islamskej tradície. Hlásajú milenarizmus, kult mučeníkov, utrpenie, puritánstvo a oddanosť násiliu, ktorý sa stal prameňom nepokojov v moslimskom svete. Šíiti pretrvali predovšetkým v Sýrii, Iraku, Iráne a v Libanone.

Pakistanskí šíiti sa usadili v Libanone roku 1949 (300 tis.) a potom roku 1967 (po ich násilnom vytlačení z Jordánska Husajnom v rokoch 1970 - 1971) utvorili vo vnútrozemí enklávu riadenú teroristami Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP). V rokoch 1975 - 1976 bola výsledkom pokračujúcej občianskej vojny medzi šíitmi z OOP, ktorú podporovala intervencia Sýrie (riadená cez alavitov, túžiaca prevziať od Egypta veliteľstvo arabského sveta), legitímnou mocou Libanonu, súkromnými armádami kresťanských siekt a moslimmi, smrť 40 tisíc ľudí. Bejrút bol zničený. Intervencia Izraela roku 1982 odstránila a rozprášila OOP v Libanone.

Šíiti a ostatní mohamedánski fundamentalisti sa usilovali zvrhnúť vládu v Egypte. Roku 1981 sa im podarilo zavraždiť prezidenta Anwara Sadata (1918 - 1981). Roku 1979 mocensky ovládli sanktuárium v Mekke, chceli zničiť saudskú kráľovskú rodinu. Veľmi špekulatívne víťazstvo získali v rokoch 1978 - 1979, keď zhodili z Pávieho trónu iránskeho šacha a zriadili „Islamskú republiku". Šach panoval od roku 1944. V šesťdesiatych rokoch, keď náhle vzrástli zisky z predaja ropy, sa počas revolúcie, ktorú nazval „biela", rozhodol okamžite zmodernizovať štát podľa Stalinovho vzoru. V rokoch 1973 - 1978 preinvestoval približne 70 miliárd dolárov. Táto revolúcia mala spájať „princípy kapitalizmu, socializmu a komunizmu". Šach tvrdil, že „za posledných tritisíc rokov sa neudialo toľko zmien. Celá štruktúra sa obracia naruby". Nadmernými výdavkami spôsobil veľkú infláciu. Aby ju zastavil, organizoval študentské skupiny, ktoré väznili „špekulujúcich" obchodníkov a drobných podnikateľov. Mládež našla záľubu v násilí a obchod sa obrátil proti šachovi.

Vodca šíitskych fundamentalistov, ktorým šach ako prezident odovzdal moc v Iráne, bol ajatolláh Chomejní (1900 - 1989). Konajúc v mene „moslimskej republiky", vytvorenej roku 1979, v prvých dvoch rokoch jej existencie spôsobil, že náboženské súdy odsúdili 8 tisíc ľudí ako „nepriateľov Alaha". Kostoly a synagógy padli do ruín, cintoríny sa zneuctievali, svätyne boli zničené (zdemolované). Prenasledovanie irackej sunnitskej menšiny a reakcie proti perzským šíitom v Iraku viedli k vojne medzi Iránom a Irakom (1980), veľké rafinérie v Abadane boli zničené a iránske naftové polia bombardované. Personál veľvyslanectva USA držali ako rukojemníkov, prepustili ich len za výkupné. Chomejní sa pripájal k medzinárodnému terorizmu. Istý čas dokonca financoval skupiny OOP.

 

Situácia v Afganistane

O obrodu islamu a šachov pád sa pričinilo vypuknutie občianskej vojny v Afganistane. ZSSR podporil knieža Mohameda Dauda, ktorý nebol marxistom, keď roku 1953 zaviedol v Afganistane ústavnú monarchiu. Podobne Dauda urobil o 20 rokov neskôr, keď zvrhol kráľa a udelil si titul prezidenta. Súčasne podporoval jednotnú marxistickú stranu, ktorá v podobe ľudovodemokratickej strany roku 1977 zoskupila tri hlavné revolučné frakcie. Viedli ich: Babrak Karmal, Nur Muhammad Teraki a Hafizullah Amin. Tí však v máji 1978 uskutočnili prevrat, ktorý odstránil Daudu. Moc prevzal najsilnejší z trojice - Amin. Prvým jeho činom bolo zastrelenie tridsiatich členov Daudovej rodiny pred jeho očami, členov vlády a napokon aj jeho samého. Amin, podporovaný bývalým ZSSR, bez súdneho procesu uväznil a dal mučiť 12-tisíc ľudí. Pristúpil tiež na plán, aby v rámci prebudovania štátu zničil celé dediny. Keď Chomejní udelil podporu moslimským povstalcom v Afganistane, Amin zintenzívnil teror, dokonca mal v úmysle celkovo oslabiť islam. Karmala sa zbavil tak, že ho poslal za veľvyslanca do bývalého Československa a Terakiho zastrelil. Dňa 12. augusta 1979 neďaleko moslimského svätostánku v Kandaháre zaživa sťahovali kožu z tela tridsiatim ruským poradcom.

Na Aminovu žiadosť vstúpili koncom roka 1979 do Afganistanu sovietske vojská. Spolu s nimi prišiel Karmal, ktorý prevzal moc. Amina s manželkou, siedmimi deťmi a tridsiatimi členmi osobnej stráže zavraždili. Karmal vládol ako sovietska bábka. Vojaci bývalého ZSSR v mene Karmala viedli boj s partizánmi. Z Afganistanu ušlo približne 2 milióny ľudí (1 a pol milióna do Pakistanu a 500 tisíc do Iránu), čo je osmina obyvateľstva krajiny.

 

Korán verzus Biblia

Kresťania od začiatku bojovali proti nárokom moslimov o uznanie Mohameda ako proroka a dokonca ako predpovedaného Parakleta (por. Korán 61, 6). Moslimovia naproti tomu (na základe tézy o sfalšovaní Písma) sú skeptickí k Biblii, zápasia s náukou o vtelení a taktiež s náukou o Svätej Trojici. Veria v narodenie Ježiša z panny, jeho zázraky, spravidla odmietajú jeho smrť na kríži a popierajú, že je Božím synom.

Po viacročných ťažkých vzájomných vzťahoch, polemike a ozbrojených konfliktoch (napr. krížové výpravy, kolonizácia) v druhej polovici 20. storočia sa ukazoval istý zvrat smerom k dialógu. Zároveň Svetová rada cirkví, ako aj Katolícka cirkev hľadajú príležitosť na dialóg s moslimmi. Cieľom takých stretnutí je lepšie vzájomné spoznanie, aby sa odstránili prekážky, resp. aby sa im predišlo a na spoločnej báze sa podnikli kroky smerom k vzájomnej spolupráci pre dobro ľudí a pokoja vo svete.

V súčasnosti sa vo svete v rôznych prúdoch islamu nachádza približne 900 miliónov moslimov, z toho sunnitov 800 miliónov (89%), šíitov 96 miliónov (11%) a charidžovcov asi 3 milióny (0,4%).