Na propagáciu slúži aj celý rad psychokultov, ktoré na rozdiel od siekt nevytvárajú fyzicky uzavreté spoločenstvo medzi autoritatívnym vedením a radovým členom. Jednotlivec si vzťah buduje sám, jednostranne a nezáväzne na základe svojej aktuálnej religióznej potreby. Psychokulty dávajú jedincovi návod, ako sa slobodne vydať na cestu k iluzórnemu božstvu bez asistencie akéhokoľvek hierarchicky organizovaného náboženstva. Kult tým, že nemá vytvorenú byrokratickú štruktúru (na rozdiel od sekty) poskytuje adeptovi väčší pocit slobody a nezávislosti. Jeho vstup a zotrvávanie v kulte zdanlivo stojí na sympatiách. Avšak skryté putá, ktoré v ňom jednotlivca efektívne uväzňujú, bývajú ťažko odstraňované.

Dodajme, že cesta do kultu je otvorená i ateistom, pretože človek sa na ňu môže vydať bez akejkoľvek viery. Stačí, aby v ňom prebýval cit pre bližšie nešpecifikovanú spiritualitu. K psychokultom je možné zaradiť napríklad Silvovu metódu, reiki, kineziológiu, autogénny tréning, floatáciu, holotropné dýchanie, cocooming (doslova znamená pobyt v uzavretej miestnosti, kde človek za pomoci AVS - audiovizuálnej stimulácie, psychowalkmanu so slúchadlami a špeciálnymi okuliarami Orion obsahujúcimi audiovizuálne programy dosahuje zmenený stav vedomia).

K najznámejším svetovým organizáciám, ktoré v súčasnosti propagujú náboženský synkretizmus, najviac skloňovaný pod označením hnutie New Age, jednoznačne patrí americký Easalen, škótsky Findhorn (zaoberajúci sa i biodynamickým hospodárstvom R. Steinera) a Svetový étos suspendovaného švajčiarskeho katolíckeho teológa Hansa Künga.

 

Synkretizmus helenizmu a postmoderny

Z histórie náboženstiev vieme, že synkretizmus je charakteristickým javom obdobia helenizmu. Hoci pôvodne bol odvodený z politického modelu usporiadania častí sveta, ktoré vzišlo z Alexandrových výbojov. Výstižnejšie je Plutarchovo chápanie synkretizmu ako koherentného systému vzťahov, určeného podobnosťou a organizovaného hrou. Ako také vyjadruje náboženskú situáciu helenistického sveta lepšie než situáciu politickú (H. M. Luther: Helenistická náboženství, Brno 1997, s. 137).

Túto etapu vývinu ľudských dejín chápeme ako obdobie stretu rozdielnych kultúrnych, náboženských a filozofických systémov. Konfrontácia jednotlivých myšlienkových sústav vzápätí predpokladala aktuálnu potrebu ich vzájomného premostenia a zosúladenia. Otázkami inkulturácie a adopcie cudzích náboženských kultov v prostredí sa v dejinách religionistiky zaoberal Alexander Nikolajevič Veselovský. Podľa autora v synkretických systémoch splývajú rôzne metafyzicky a historicky vzdialené náboženské sústavy, božstvá. Konklúzia božstiev, tzv. teokrasia, vytvára v novovzniknutých systémoch jeden sémantický rad.

Metódou analýzy a komparácie helenizmu a postmoderného obdobia môžeme pozorovať jednotlivé paralely vedúce k vzniku synkretických náboženstiev. Obidve historické obdobia majú svoje podobné politické, interkulturálne a ideovo univerzálne aspekty. V religionistickej rovine sa v helenistickom období objavovali sympatie k neznámym božstvám. Helenizmus prijíma egyptské kulty Osirisa, Harpokrata, Serafis a Issis. Zaznamenávame tu i frýgske božstvá, napríklad bohyňa Kybelé so svojím orgiazmom. Zo Sýrie do synkretického panteónu helenizmu vstupuje kult bohyne Adonis, Atargatis a boha Mitru. Všetky kulty spájalo spoľahlivé „lepidlo" - mystika a mágia.

Vtedajší svet západnej civilizácie sa stretával v geografickom priestore rozľahlej Rímskej ríše. Dnešný svet operuje a komunikuje najčastejšie na veľmi malom priestore televíznej obrazovky či internetu. Nielen médiá (tlačové, audiovizuálne), ale i kultúrne a školské zariadenia (Joga v dennom živote, Waldorfské školstvo, Scientologická cirkev, Cirkev zjednotenia, kineziológia, reiki a pod.) sa mnohokrát stávajú najúčinnejšími dílermi v oblasti postmodernej spirituality.

V prípade médií ide o priestor v podstate virtuálny, no cielene zasahujúci do ľudskej psychiky. Názory, ktoré si človek z neho pre život odnáša, nie sú fikciou, ale reálnym presvedčením. V súvislosti s týmito tendenciami môžeme hovoriť o nástupe autonáboženstiev, resp. akýchsi „neviditeľných náboženstiev" (T. Luckman). Vyznačujú sa maximálne zvnútornenou religiozitou - spiritualitou. V tejto súvislosti uveďme slová I. Lužného: „Najlepšie môže byť privatizovaná forma náboženstva ilustrovaná na príklade silne synkretických hnutí, akými sú napríklad New Age a nový okultizmus". Postmoderná religiozita nepriamo predkladá diktát plurality náboženského života. Pluralita podlieha iba jednej obmedzenosti: »Môžeš veriť v akéhokoľvek boha alebo v čokoľvek, ale nevyhlasuj, že tvoj boh a tvoja viera sú jediné pravdivé«."

Vidíme, že súčasná éra uprednostňuje variabilitu náboženských prejavov, čím však vytvára nový diktát, ktorý eliminuje slobodné vnútorné presvedčenie človeka, týkajúce sa jeho viery ako jedinej a pravdivej.

 

Religiózny eklekticizmus

Novodobý náboženský synkretizmus (známy ako hnutie New Age) preberá prvky z rôznych náboženských tradícií, ktoré religionistika odhaľuje a identifikuje. Do synkretického panteónu vchádza v prvom rade kresťanstvo vo svojej nedogmatickej podobe. Jeho nekánonické verzie sú zachytené v apokryfnej literatúre Nového zákona pochádzajúcej z 3. - 4. storočia po Kr. Do tohto druhu literatúry patria apokryfné evanjeliá (Hebrejcov, Egypťanov, sv. Petra, Tomášovo, Nikodémovo, Protoevanjelium Jakubovo, Evanjelium o Ježišovom detstve); apokryfné Skutky apoštolov (napr. Andrejove, Jánove, Tomášove a Tadeášove); apokryfné Apoštolské listy (Pavlove listy so Senecom) a apokryfy Apokalypsy (napr. Tomášova apokalypsa). Z novodobých zdrojov uveďme Piate evanjelium Rudolfa Steinera a taktiež medzinárodný bestseller nemeckého religionistu Holgera Kerstera Ježiš žil v Indii (Jesus lebte in Indien). Identifikačným znakom uvedenej literatúry je nesporne jej gnostický charakter.

Apokryfná literatúra rozhodne predstavuje cenné dedičstvo starokresťanskej ľudovej tvorby, hoci jej autorstvo je, ako sme už vyššie uviedli, jednoznačne gnostické. Na ilustráciu uvádzame, že Evanjelium sv. Petra je doketicko-gnostické; Tomášovo evanjelium má gnostický charakter obsahujúci veľa naivných legiend, Evanjelium o Ježišovom detstve má budhistické prifarbenie. Z pera gnostikov pochádzajú i Skutky Andrejove, Jánove, Tomášove a Tadeášove. Podobný charakter má i text Učenie Adeovo, ktorý sa našiel v edeskom archíve. Ním sa nechal inšpirovať i religionista Kerster pri svojich odvážnych hypotetických tvrdeniach. Spoločným zámerom spomínaných prameňov je vytvoriť nekanonický pohľad na poslanie a život Ježiša Krista. Keďže kanonické knihy Nového zákona sa nezmieňujú o Ježišovom živote medzi 14. a 29. rokom (porov. Lk 2, 25) dávajú gnóze široký priestor na voľnú interpretáciu.

 

Ježišove „skryté" roky

Odvážnu neognostickú hypotézu v prospech náboženského synkretizmu predkladá Holger Kerster. Usiluje sa ňou dokázať Ježišovu misiu v Indii počas inkriminovaných (skrytých) rokov. Odvoláva sa na bádateľskú misiu Nikolaja Notowitcha, ktorý sa pokúšal nájsť dôkazy pobytu Ježiša Krista v himalájskom kláštore Himis. Tento ruský vojenský spravodajca roku 1894 publikoval vo francúzštine svoj cestopis Životopis svätého Issu (Le vie inconnue de Jésus Christ). Autor chcel v diele predložiť prevratný objav, podľa ktorého Ježiš - Issa (perzský Juza), žil v Indii „s cieľom zdokonalenia sa v znalostiach Božieho slova a štúdiu zákonov veľkého Budhu" (Životopis svätého Issu, Avatar, 1994, s. 20).

Podľa Notowitcha svedectvom Ježišovej duchovnej prítomnosti v Indii je existencia mystického rádu náthovských jogínov, ktorí uchovávajú svätý text Nátha námaválí: „Táto hinduistická sútra hovorí o veľkom svätcovi Issovi Náthovi, ktorý ako štrnásťročný prišiel do Indie. Keď sa vrátil do svojej rodnej zeme, začal šíriť novozískané učenie, stal sa obeťou sprisahania a bol ukrižovaný. Vďaka svojim jogínskym schopnostiam získaným v Indii popravu prežil a nakoniec pomocou nadprirodzených síl indického učiteľa, náthovského guru, sa vrátil späť do Indie. Tam na úpätí Himalájí založil kláštor" (H. Kerster: Ježiš žil v Indii, Praha 1996, s. 30). Pravdivosť Notowitchovho objavného rozprávania však jednoznačne popierajú významní odborníci ako zakladateľ religionistiky Max Müller, J. Archibald Douglas a Edgard J. Goodspeed (A. O. Pennesi: Kristus podle New Age, Olomouc 2000, s. 24).

V samotnom texte Životopis svätého Issu nachádzame mnohé pasáže, ktoré nekorešpondujú s hinduistickými a budhistickými náboženskými systémami, naopak, javia sa ako protikladné. Z textu uvádzame: Issa poprel védy a purány ako božsky inšpirované, lebo takto učil svojich nasledovníkov: „Je iba jeden zákon daný človeku, aby riadil jeho činy." Bojte sa Pána, svojho Boha. Svoje kolená ohýnajte iba pred ním a iba jemu obetujte to, čo vzišlo z vašich príjmov (s. 21); Veľký Stvoriteľ sa o svoju moc nedelí s inými bytosťami, tým menej s neživými predmetmi, ako vás učia veriť, lebo iba on je všemohúci a všezachraňujúci (s. 22). Neuctievajte modly, lebo vás nemôžu počuť. Nenačúvajte védam, lebo v nich bola pravda zmenená (s. 23); Človek nie je ničím pred večným Sudcom, podobne ako zviera pred človekom (s. 24).

Nielen uvedené tézy z historicky nepotvrdeného diela Nikolaja Notowitcha, ale i novozákonné spisy poukazujú na ucelenosť učenia a misie Ježiša Krista, ku ktorým nemohlo byť už nič pridané, navyše z diametrálne odlišného religiózneho systému.

Kerster popri svojvoľných hypotetických úvahách o Ježišovom putovaní spochybňuje i samotnú smrť Ježiša Krista na kríži. Argumentuje výsledkami výskumu získanými pomocou vapografickej metódy Turínskeho plátna (táto metóda bola pred niekoľkými rokmi odmietnutá ako nespoľahlivá). Popretím zmŕtvychvstania relativizuje ústredný pilier kresťanstva. Dodajme, že sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom píše: „Veď ak nieto zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera" (1Kor 15, 13-14).

Môj osobný pohľad na dielo Holgera Kerstera je spojený s myšlienkou, že dielo vzniklo na objednávku čias. Svedčia o tom i autorove slová v úvode knihy: „Vzniká nový druh synkretického svetového náboženstva budúcnosti, ktoré skrze prostriedky kontemplácie, sebapoznania a meditácie napomáha sebarealizáciu, úsilie o osvietenie a mystický globálny pohľad na kozmické súvislosti vo vzťahu k vlastnej existencii indivídua."

Kerster v tejto citácii uprednostňuje pred tradičnou religionistickou metódou komparácie metódu svojvoľnej hypotetickej extrapolácie, pomocou ktorej sa usiluje legitimizovať nový typ synkretického náboženstva. Samozrejme hypotézy v religionistike majú svoje opodstatnené miesto, avšak keď skutočne zachovávajú a rešpektujú dokumentované pravdy jednotlivých náboženstiev. Kerster napríklad ignoruje nadväznosť Starého a Nového zákona, popiera kánonickosť kníh Nového zákona a dokonca arogantne obviňuje kresťanstvo za úmyselný podvod, ktorý sa pácha na ľuďoch už dvetisíc rokov.

 

Možné vysvetlenia

Religionistický výskum však nemôže ignorovať prítomnosť údajnej duchovnej misie Ježiša - Issu v Indii. Priame dôkazy pobytu však neexistujú a ani nevyplývajú z Apokryfných skutkov Tomášových (ako vieme sv. Tomáš bol misionárom v Indii). Výskum nemôže prehliadať početné miestopisné názvy v Kašmíre, ako napríklad Arya-Issa, Issa-Bari, Juza-dha, Jaza-dhara, I-jes-Issa a pod. Úvahy v tejto rovine poznania, ktoré by vysvetľovali Ježišovu duchovnú misiu v Indii, by sa mohli opierať o nasledujúce historické fakty:

1. Po rozpade Šalamúnovej ríše (9. stor. pred Kr.) jej severná časť - Efraim - bola podrobená a asimilovaná Asýrskou ríšou. Nositelia judaizmu expandujú do vzdialených krajín, nesúc si svoje náboženstvo so sebou;

2. Ďalším prameňom by mohla byť udalosť, ktorú opisujú Skutky apoštolov (kap. 2, 9). Petrovu reč v čase „zoslania Ducha Svätého počúvali a zaznamenali nielen domáci obyvatelia Jeruzalema a Palestíny, ale aj Pártovia, Médovia, Elámčania, obyvatelia Mezopotámie, ktorí si radostnú zvesť zobrali so sebou do svojich domovov" (J. Molnár: Osudy nestoriánskej cirkvi, In: Hieron. Religionistická ročenka č. 3/1998, Bratislava, s. 17). Medzi spomínanými etnikami boli i obyvatelia Ázie;

3. Dôležitý zdroj predstavovalo i nestoriánstvo, ktoré za jeho heretický pohľad na osobu Ježiša Krista všeobecný koncil v Efeze roku 431 odsúdil. Aj napriek tomuto autoritatívnemu zákazu nestoriánstvo expanduje do vzdialených oblastí Číny a Indie.

Ďalším koreňom synkretizmu New Age je helenistická gnóza. Od objavenia apokryfných textov v Nag Hammadi sa kresťanstvo vylučuje ako jej jediný zdroj. Gnostické učenie, ktoré prekvitalo v sýrskej Antiochii (heretická gnóza Bazileidosa, Markióna, Valentinosa a i.) a v egyptskej Alexandrii (kresťanská gnóza Filona Alexandrijského, Šimona Mága a i.), absorbovalo myšlienky kresťanstva, judaizmu, gréckej filozofie, náboženstva orfizmu a perzského dualizmu. Synkretizmus v helenistickej gnóze zahŕňal aj spomínané egyptské kulty Issis, Osirisa, Harpokrata, Serafis, ktoré sa spolu s kultom bohyne zeme Gajou udomácnili na gréckej pôde. Taktiež zo Sýrie do synkretického panteónu vstupuje kult bohyne Adonis a boha Mitru.

Poslaním gnózy bolo priviesť človeka ku spáse cestou intelektuálneho nazerania. Paralelne i v hinduizme sa spása (mókša - vyslobodenie duše z reťazca samsáry, kolobehu života a smrti) dosahuje poznaním, nie rozumovým, ale mystickým a ezoterickým - samyadarcanan.

Výrazné zastúpenie v synkretizme hnutia New Age majú východné náboženstvá taoizmu, hinduizmu, budhizmu a zenbudhizmu. Náboženský eklekticizmus daného fenoménu sa prezentuje v týchto neognostických evanjeliách - Eliane Pagels: The Gnostic Gospel, Levi H. Dowling: The Aquarian Gospel of Jesus the Christ, Joseph Campbell: The Power of Myth. Tieto evanjeliá bližšie analyzoval Douglas Groothuis vo svojom diele Jesus v swietle New Age (Revealing the New Age Jesus).

Spoločný doktrinálny základ súčasných nábožensko-synkretických fenoménov obsahuje:

 

1. Spirituálny monizmus

Boh je Stvoriteľ i stvorenstvo. Je neosobný a prítomný vo všetkom. Je kozmickou jednotou, energetickou silou, univerzálnou mysľou, kozmickým vedomím. Boh nie je osobným bytím, s ktorým človek môže mať vzťah;

 

2. Antropoteizmus

Antropoteizmus zahŕňa idolatriu ľudského rodu. Človek je súčasťou stvorenia, ale aj Stvoriteľa. Človek je bohom, a tak i kreátorom vesmíru a svojho bytia. Podľa Nikolaja Notowitcha človeka zachraňuje nie jeho viera v Ježiša Krista, ale intelektuálne osvietenie;

 

3. Evolucionizmus

Budúcnosť človeka nie je vzkriesenie, ale nekonečný rad reinkarnácií (H. Blavatská);

 

4. Etický relativizmus

Základným problémom človeka nie je hriech, ale nedostatočné poznanie svojho vlastného božstva;

 

5. Guruizmus

Je veľa osvietených osôb, ktoré pomáhajú človeku „vyjsť z temnoty". Tak ako je veľa náboženstiev, je i veľa sprievodcov k tomu istému božstvu. Ježiš Kristus podľa teozofie je iba jednou z alternatív. Steiner v Kristovi vidí ideálny prototyp každého z nás;

 

6. Antikresťanstvo

Kristovo poslanie nespočívalo v tom, aby bol Spasiteľom a Vykupiteľom človeka, ale v tom, aby ukázal ľudstvu cestu. (Kristus podle New Age, s. 60).