Antické náboženstvo je vo svojej podstate konkrétne, triezve a racionálne. To však nevylučuje mystické a iracionálne prvky, ktoré síce existovali vždy, ale skôr len na okraji oficiálnych kultov. Ich rozkvet nastal až v poslednom období antiky, keď sa silne tlačili na povrch a spájali do jedného prúdu s mystickými filozofickými špekuláciami. Už oddávna existovali eleuzínske mystériá, prijaté i do štátneho aténskeho kultu, ale zasvätenie, ktoré pôvodne malo iba význam rituálneho očistenia, sa dialo iba raz alebo dvakrát do roka. Okrem tohto času nimi ľudia nežili. Bol to výnimočný bezprostredný styk s božstvom. Rôzne vyslovene mystické sekty (napr. orfici) boli obmedzené iba na úzky okruh ľudí, ktorí sa oddeľovali od ostatného spoločenstva spojeného spoločným kultom obce. Iracionálnym prvkom boli extatické stavy, do ktorých sa ľudia dostávali pôsobením božstva, či už to boli rôzni veštci, alebo bakchantky v kulte boha Dionýza - Bakcha, ktoré sa v tanci dostávali do posvätného šialenstva. Avšak bežné veštenie bolo zvyčajne triezve a aj bakchantské opojenie zostávalo pomerne zriedkavým zjavom. Normálny antický človek nemohol žiť v ustavičnom mystickom vytržení. Niekedy však potreboval nadviazať s božstvom priamy emocionálny kontakt. Toho sa mu dostávalo pri mystériách a vo veštiarňach, niekedy aj pri orgiastických slávnostiach.

Pre Grékov a Rimanov bola úplne samozrejmá predstava duše, ktorá po smrti tela ostáva a žije samostatným životom. Je to predstava vlastná každému náboženstvu, v ktorej niet nič iracionálneho, pokiaľ sa však nezmení v okultizmus alebo špiritizmus. Ten sa však objavuje až v neskorej antike. Mŕtveho bolo treba riadne pochovať a vzdávať mu patričnú úctu aj preto, aby živým pomáhal a neškodil. Úcta k zosnulým predkom bola typická pre Grékov i Rimanov. Prejavovala sa najmä obetami na ich hroboch a u Grékov viedla často až k heroizácii mŕtvych. U Rimanov sa táto úcta prejavovala uctievaním podobizní predkov umiestnených na čelnom mieste v átriu. Predstavy o posmrtnom živote však neboli v starších časoch príliš jasné. Podsvetie bolo len neurčitou ríšou tieňov, ktorá až postupne nadobúdala zreteľnejšie formy posmrtného súdu a odplaty.

Omnoho konkrétnejšie bolo konanie ľudí voči bohom. Z dnešného pohľadu bolo dosť utilitaristické. Ľudia prejavovali bohom úctu tým, že ich vzývali a prinášali im obety a dary. Tieto boli sľúbené za predpokladu, že boh vypočuje príslušnú prosbu. Všetky votívne dary - tzv. exvotá - sú splnením určitého sľubu (ex voto - podľa sľubu). V tomto smere malo antické náboženstvo charakter akéhosi výmenného obchodu. Známe vyjadrenie tejto skutočnosti latinským do ut des (dávam, aby si dal) sa stalo už takmer frázou, ktorá však stále platí. Antické náboženstvo sa nikdy neodpútalo od tohto utilitaristického poňatia, akokoľvek ho filozofi potierali.

Náboženstvo starých Grékov a Rimanov nie je totožné s filozofiou, hoci ho práve grécki filozofi nielen kritizovali, ale i ďalej rozvíjali. Nie je totožné ani s mytológiou či bájoslovím, hoci práve s bájami je späté nespočetnými jemnými nitkami, ktoré treba ustavične trpezlivo rozväzovať. Náboženstvo sa prelína s mytológiou zvlášť u Homéra. Už bolo povedané, že antické náboženstvo nebolo ani primitívne ani mystické. Zostáva však stanoviť, aké vlastne bolo a vôbec, čo je to náboženstvo.