Priemerný adept jogy v Európe či Amerike nemá zvyčajne ani poňatia o tom, že joga tvorí jeden zo stupňov hinduizmu, ba ani to, že „kupujúc si zdravie" krok za krokom - bez toho, aby to pôvodne zamýšľal - sa angažuje v hinduizme. Mnohí, siahajúc po „vzdelávacích metódach na dosiahnutie plného potenciálu", sa nechajú nevedome vtiahnuť do učení a praktík náboženského charakteru.

Na stránkach Bhagavadgíty (Pieseň Vznešeného, 6. časť knihy Mahábhárata pochádzajúca pravdepodobne z obdobia prvých storočí po Kr.) jogu objasňuje Ardžunovi samotný boh Krišna ako spoľahlivý spôsob vstúpenia do hinduistického neba. Šiva (Ničiteľ), jeden z najmocnejších a najstrašnejších hinduistických božstiev, je nazývaný aj ako Jogešvara - Pán jogy.

Joga praktizovaná na pôde západnej kultúry je veľmi často „vyrozprávaná" jazykom blízkym kresťanskému poňatiu. Werner Erhard, jeden z popredných predstaviteľov hnutia New Age, poukazujúc na jogu povedal: „Človek je vynárajúci sa boh. (...) Mojím úmyslom a mojou povinnosťou je ukázať vám novú cestu, ktorá dovolí zaskvieť sa tomu, čo je v človeku božské." Mahariši Maheš
Jogi, tvorca Transcendentálnej meditácie, učí, že ľudia sa majú pomocou meditácie „zastaviť a v sebe samom uznať boha". Avšak nemnohí z guru dodávajú, že slovo „Boh" tu označuje Kozmos, Brahmu či JA v hinduistickom poňatí a že má iba máločo spoločné s Bohom zjavujúcim sa v Biblii.

Psychológ Carl Gustav Jung, ktorý sa zaoberal záhadami psychológie východnej meditácie, postrehol mnohé rozdiely medzi kresťanskou a východnou meditáciou. V knihe s názvom Cesta na východ (Podróż na Wschód, vyd. Pusty Obłok, Varšava 1989, s. 166) konštatuje: „Kresťan pohrúžený do kontemplácie nikdy nepovie: »Ja som Kristom«, ale spolu so sv. Pavlom vyzná: »Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus« (Gal 2, 20). (...) Naproti tomu sútra (budhistické Písmo) hovorí: »Poznáš, že ty si Budha«".

Sv. Peter, poukazujúc na kresťanov, konštatuje, že „sa stali účastníkmi božskej prirodzenosti" (2 Pt 1, 4). To však znamená len toľko, že hriešnikovi sa udelia atribúty dobra a svätosti, ktoré pôvodne vlastnil vo svojej prirodzenosti zhodnej s Božou, no pre hriech ich stratil. Nemožno to však chápať ako zotrenie hranice medzi ľudskou a božskou prirodzenosťou. Spasenie nie je zbožštenie a vykúpenú ľudskosť si nemožno mýliť s božskosťou. Boh je Stvoriteľ a podstata našej individuality. Sme stvorení na Boží obraz (por. 1 M 1, 26) ako jedinečné bytosti. Ľudská individualita je darom od Boha a nie akousi prekážkou na ceste k osvieteniu. Kresťanstvo odmieta egocentrizmus, nie však samotné ego...

Už starobylé texty o joge obsahujú množstvo výstrah. Napríklad taká hathajoga - čiže tzv. joga čisto fyzická - je nebezpečný nástroj. Dokonca i niektorí indickí mudrci svojich žiakov upozorňujú na riziká možných psychických porúch, ba až šialenstva. M. Leon-Noel, predstaviteľ laického apoštolátu propagujúci používanie jogy na kresťanskej pôde, ktorý začal samostatne  používať systém jogových cvičení a to neúmerným spôsobom, bezmála sa sám pripravil o zmysly.

U pokročilých v meditácii sa často vyskytujú javy, ktoré kresťanská tradícia pokladá za známky démonického posadnutia. Samotní učitelia jogy tvrdia, že majú moc odovzdávať ľuďom okultné sily, medzi iným jasnovidectvo, levitáciu, astrálne putovanie atď. Všeobecne je známe - už roku 1936 o tom písal A. C. Gleic -, „že s jogou sa vždy nepochybne spája špekulovanie s okultnými vecami" (Glosár okultizmu, Lotos, Krakov 1936, s. 62). Už za čias Patandžaliho, autora Jogasútry, bolo toto spojenie úplne otvorene potvrdené. V tretej časti svojho diela sa zaoberá okultistickými schopnosťami jogínov (siddhami), ktoré sú zákonitým výsledkom aplikácie šiesteho, siedmeho a ôsmeho stupňa radžajogy (kráľovskej jogy).

Doug Glover, jeden z popredných praktikov rebirthingu (znovuzrodenia), okultnej techniky zvanej aj joga pre Západ, ktorú zanechal roku 1987, spomínajúc na minulosť hovorí: „Po piatich rokoch môjho odchodu z hnutia stále bojujem za prinavrátenie jasného myslenia a zbavenie sa strachu. Poznám aj takých, ktorí sú ako ja už roky úplne „vypálení" a majú zatemnenú myseľ, hoci sa už rebirthingu nevenujú. Už dlhší čas pozorujem hnutie New Age a som presvedčený, že techniky, aké používa (rebirthing, joga, Transcendentálna meditácia, vizualizácia duchovných vodcov atď.) majú špecifickú moc. Spôsobujú následky, lebo sú vymyslené špeciálne na to, aby silou vyrážali dvere a borili bariéry, ktoré Boh umiestnil do duše človeka, aby tým zabránil jeho ovládaniu démonickými bytosťami, ktoré - ako som stihol zistiť - sú reálne a živia v sebe úmysel ničenia."

Veľa bývalých jogínov potvrdzuje, že energie, ktoré joga podnecuje, majú prirodzený charakter, ale od určitého momentu nemožno vylúčiť prítomnosť nečistých síl. Ba ak nedôjde k „osvieteniu", tak cvičenia neostanú bez vplyvu na metabolizmus a psychickú rovnováhu cvičiteľa. Ani jeden druh jogy, bez ohľadu na deklarovaný cieľ, nie je nikdy neutrálny. Takisto v joge, v ktorej sa opakujú mantry, je vyvolaný určitý druh autohypnózy, ktorej cieľom je priviesť zmysly a myseľ k odpútaniu sa od reality, aby sa zjednotili s kozmickým „Ja". Mnohé z mantier sú založené na opakovaní mien či na vzdávaní úcty rôznym hinduistickým božstvám.

Páter Jaques Verlinde, ktorý niekoľko rokov praktizoval Transcendentálnu meditáciu, spomína: „Keď som začal praktizovať TM, bol som nadšený toleranciou guru Maharišiho, ktorý opakoval: »Nech každý vyznáva svoje náboženstvo«. Z našej skupiny však nikto pri kresťanstve neostal. Strom súdime podľa jeho ovocia..."

Emillie Gailiotová, bývalá ateistka „poučená praktizovaním jogy", upozorňuje: „život alebo bude v súlade s Božím slovom, alebo sa duchovnosť človeka obmedzí na skúsenosť zvodných parapsychických pocitov, dynamizmu prírody, prenášajúceho svoj výraz do duše".

Niektorí myslitelia sa nazdávajú, že stavy mysle, dosiahnuté pomocou jogovej meditácie, nie sú v skutočnosti vyššími, ale naopak nižšími stavmi v porovnaní s normálnym ľudským vedomím, lebo schopnosť rozoznávať pojmy a predmety je v nej zredukovaná na všeobecnú zásadu jednorodovosti a existencie.

O skúsenosti „stavu jedného prvotného bytia, ktorému neodporuje žiadny iný stav", písal okrem iných aj židovský filozof Martin Buber (Ja a ty; vyd. Pax, Varšava 1992, s. 231 - 232). Opierajúc sa o svoj nezabudnuteľný zážitok sa pokúšal pochopiť „stavy, ktoré nás zbavujú pút našej osobnosti a prežívame nerozlučnú jednotu". Buber svoj zážitok klasifikoval do nižšej, nie vyššej kategórie radosti z dialógu a zodpovednosti zaň (stretnutie dvoch osôb) považujúc ho skôr za vzdialenejší ako bližší Bohu. Stretol sa s takouto jednotou a obvinil ju z klamstva.

G. K. Chesterton v knihe Orthodoxy (vyd. Image Books, Garden´s City, New York 1959, s. 131) hovorí: „Chcem milovať svojho blížneho nie preto, že ON je JA, ale práve preto, že ON nie je JA. Túžim milovať svet nie ako ten, kto rád hľadí do zrkadla, pretože v ňom vidí seba, vlastné JA, ale ako ten, kto miluje ženu práve preto, lebo je úplne iná. Keď sú duše odlišné, láska je možná, keď duše sú len jedno univerzálne JA, láska sa stáva očividne nemožná. Pokým je svet plný reálnych subjektov, môže byť ona reálnosť neegoistická. No podľa názoru pani Besantovej (Annie Besantová - líderka hnutia New Age - pozn. autora) je celý vesmír iba jednou ohromne egoistickou osobou."

Svätý Otec Ján Pavol II. sa v knihe Prekročiť prah nádeje v odpovedi na otázky Vittoria Messorieho zmieňuje aj o probléme východnej meditácie. Okrem iného povedal: „Karmelitánska mystika sa začína tam, kde sa končia Budhove úvahy a jeho pokyny pre duchovný život. (...) Medzi náboženstvami Ďalekého východu, zvlášť medzi budhizmom a kresťanstvom, existuje zásadný rozdiel v chápaní sveta. (...) Ukazuje sa, že treba varovať kresťanov, ktorí sa s entuziazmom otvárajú rozmanitým ponukám pochádzajúcim z náboženských tradícií Ďalekého východu či súvisiacim napríklad s technikami a metódami meditácie a askézy. V určitých strediskách sa to stalo až istým druhom módy, ktorá sa nekriticky preberá. Je potrebné najskôr dobre poznať vlastné duchovné dedičstvo, aby sme tak mohli zvážiť, či sa ho možno s pokojným svedomím vzdať."

Stručný dokument Kongregácie pre vieroučné otázky O niektorých aspektoch kresťanskej meditácie z 15. októbra 1989 poukázal okrem iného aj na problém rozširovania východných meditácií v kresťanskom svete. Ako poznamenáva: „Ponuky tohto druhu sú početné a viac či menej radikálne - jedni považujú východné metódy iba za psychologickú prípravu na opravdivú kresťanskú kontempláciu, iní zachádzajú ešte ďalej a pomocou rôznych techník sa pokúšajú dosiahnuť duchovné zážitky podobné zážitkom známym z opisov niektorých katolíckych mystikov. Sú aj takí, ktorí neváhajú klásť Absolútno, prezentované v budhistickej teórii bez obrazov a pojmov, na tú istú rovinu ako majestát Boha zjaveného v Kristovi, ktorý je väčší než všetko obsahujúca realita. (...) Takéto metódy navádzajú nielen na zanechanie meditácií nad spasiteľskými dielami Boha Starého a Nového zákona, ktoré sa udiali v histórii, ale taktiež odvádzajú od samej idey Trojjediného Boha, ktorý je láskou, k „ponoreniu sa do neurčitej priepasti božskosti." Ak nemajú takéto a im podobné metódy spájania kresťanskej meditácie s východnými technikami viesť k zhubnému synkretizmu, musia sa ustavične podrobovať kontrole, v ktorej sa bude samotná metóda dôkladne odlišovať od jej obsahu."

Kongregácia ďalej varuje, že „niektoré fyzické cvičenia vyvolávajú pocity pokoja a uvoľnenia, pocity krásy či dokonca svetla a tepla pripomínajúce duchovnú radosť. Považovať ich však za akési autentické útechy Ducha Svätého by znamenalo úplne nesprávne pochopenie duchovnej cesty. Prisudzovanie im symbolických významov typických pre mystické zážitky, ak tomu nezodpovedá morálny postoj zainteresovaného, by sa javilo ako určitá myšlienková schizofrénia, ktorá dokonca môže viesť k psychickým poruchám a niekedy aj k morálnym deviáciám. (...) V skutočnosti autentická modlitba - ako to tvrdia veľkí majstri duchovného života - vzbudzuje v modliacich vrelú lásku, ktorá ich povzbudzuje zúčastniť sa na misijnej práci Cirkvi a do služby bratom na väčšiu chválu Boha."

Okrem toho sa v liste kardinála Josepha Ratzingera, predsedu Kongregácie, priloženom k spomenutému dokumentu, dočítame: „Možno prijať všetko, ale iba to, čo je zlučiteľné so základnou štruktúrou kresťanskej modlitby: s jej osobnostným a historickým charakterom, s jej spoločenským rozmerom, to znamená s jej základným nasmerovaním na lásku a každodennú kresťanskú službu vo svete. Predovšetkým to však znamená zamedziť vplyvu každého druhu psychotechník: žiadna technika nie je schopná nahradiť túžby slobody, ktoré sa rodia pri smerovaní k Bohu."