Na ďalších stránkach sa uvádza, že z antropozofie sú odvodené, ako už bolo naznačené, mnohé špecifiká waldorfskej školy. O niektorých aspektoch výchovy, vzhľadom na vývojové etapy dospievania žiaka, sme sa zmienili už v predchádzajúcom čísle. Spoločne i v tomto článku budeme vidieť, že jednotlivé pedagogické metódy môžu efektívnym spôsobom sprostredkovať adeptovi waldorfskej školy Steinerovu duchovnú vedu o človeku - antropozofiu.

 

Waldorfská škola – antropozofia v praxi

Vieme, že antropozofia vyrástla na autorových od detstva dlhodobo praktizovaných jasnozrivých schopnostiach. Sám sa o ich počiatkoch zmieňuje na jednej zo svojich prednášok v Berlíne roku 1913. Uviedol, že akýmsi zasvätením do sveta okultných (skrytých a duchovných) síl bola pre neho udalosť, ktorá sa odohrala r. 1868 v mestečku Pottschach. Jedného dňa sedel v čakárni staničnej budovy. Zrazu sa otvorili dvere a dovnútra vstúpila ženská postava. Vošla doprostred miestnosti a robila posunky, pri ktorých vyslovovala nasledujúce slová: „Pokús sa teraz aj neskôr urobiť pre mňa, čo len môžeš." Potom bola ešte chvíľu prítomná, avšak pohyby, ktoré robila (ako sám Steiner hovorí), nemohli vymiznúť z jeho duše. Vtedy už ako dieťa (mal iba 8 rokov) vedel, že nejde o telesného človeka.

V prednáškach ďalej uvádzal, že vďaka tejto schopnosti „jasnozrivosti" nadväzoval kontakty s obyvateľmi duchovného sveta. Avšak dlho o nich musel mlčať, pretože by mu údajne nikto nerozumel. Časom pochopil: „Vtedy som sa cítil byť zaviazaný hľadať pravdu prostredníctvom filozofie (...) sprevádzal som mŕtvych na ich cestách do duchovného sveta." Ako 19-ročný stretol „neznámeho majstra" a tiež rad ďalších duchovných postáv, ktoré boli širším kruhom neznáme. A práve tie ho podľa jeho slov správne nasmerovali. Po týchto skúsenostiach si veľmi jasne uvedomil svoje poslanie: „opätovné zlúčenie vedy a náboženstva; vovedenie Boha do vedy a prírody do náboženstva."

Vieme, že v histórii náboženstiev sa vyskytovali rôzne varianty filozofickej špekulácie, prostredníctvom ktorej mal človek dosiahnuť spásu. Podobne i vovedenie božstva do prírody nám potvrdzujú takmer v každom období sa vyskytujúce panteistické, či panenteistické náboženské prúdy. Z hľadiska kresťanstva však Steinerov takto infiltrovaný „boh" nemá nič spoločné s Bohom Biblie.

 

Je antropozofia vedou

Rudolf Steiner i jeho nasledovníci zdôrazňujú, že antropozofia je veda - duchovná veda. Na margo tohto tvrdenia uvádza John W. Morehead: „Zaujímavé je, že aj zakladateľ a tvorca Transcendentálnej meditácie, Mahariši Maheš Jogi, zaznamenal na Západe veľký úspech s hinduistickou meditáciou vtedy, keď ju premenoval na „vedu tvorivej inteligencie" - The science of creative intelligence." Preto použijeme dve kritériá (akceptované i Steinerom), ktoré nám dovoľujú posúdiť, či antropozofia je alebo nie je vedou v klasickom zmysle slova: 1. intersubjektivita; 2. potvrdenie empirickou vedou.

V prvom rade objasnime antropozofickú cestu poznania. Zo slov Rudolfa Steinera vieme, že antropozofia je náuka o skrytých duchovných skutočnostiach. Keďže je založená výlučne na učení zakladateľa, neboli jeho vyhlásenia nikdy, dokonca ani po jeho smrti, spochybňované. Steinerovu cestu k poznaniu možno podrobiť kritike predovšetkým v dvoch bodoch: a) jeho metóda odporuje intersubjektivite; b) výsledky odporujú poznatkom konvenčných vied.

 

Intersubjektivita

Steiner nielenže bol presvedčený, že skutoční jasnovidci musia vo svojom okultne konanom poznaní dospieť k rovnakým záverom, ale taktiež tieto výsledky budú postupne potvrdené konvenčnými vedami. Intersubjektivita by tak bola potvrdená, môžeme povedať z dvoch strán. Záver tohto tvrdenia by znel: Všetky okultné školy učia rovnakej histórii, prehistórii, rovnakým pravdám. Toto stanovisko vyzerá zjavne prekvapujúce, pretože v každej historickej epoche sa vyskytovali rôznorodé okultné praktiky, ktoré chceli získať ľudské duše práve na svoju stranu. Steiner taktiež vníma túto rôznorodosť a rozlišuje medzi pravdivým a nepravdivým poznaním v tejto oblasti. Nepravdivé poznanie pramení z mylných a svojvoľných ciest poznávajúcich jasnovidcov. Preto sa snažil vyvarovať takýchto chýb nasledujúcou radou: „Jedine váš učiteľ nech vás poučuje, aké poznanie pre ľudstvo získali inšpirovaní predchodcovia." Povedané inými slovami, profesionálny antropozofický vedec musí porovnať svoje vízie s tými, ktoré mu odovzdáva jeho učiteľ a ďalší „inšpirovaní predchodcovia". Platí, že jeho vlastné vízie sú pravdivé výlučne vtedy, keď sa zhodujú s víziami predchodcov.

Táto zásada nielenže sa stáva podstatnou v procese antropozofického poznania, ale nepriamo upúšťa od požiadavky intersubjektivity. Steiner ďalej uvádza, že bezpečné vedenie skúseného okultného učiteľa sa nemôže žiadnym spôsobom nahradiť. Predkladaná autoritatívna forma „intersubjektivity" sa v tomto prípade odvíja od jeho osoby, vyššej autority, ktorej sa umožnilo preniknúť do najvyššieho zdroja poznania.

V antropozofickej praxi sa tak stretávame s nasledujúcim paradoxom: od smrti Rudolfa Steinera roku 1925 sa už nikto nepriblížil k jeho jasnozrivým schopnostiam. Vieme, že i napriek snahám stoviek antropozofov nebolo nikoho - okrem zakladateľa -, čo by bol schopný čítať v kronike ľudstva Akashi.

Mohli by sme očakávať, že antropozofia, tak ako sa dnes praktizuje, sa zakladá na jasnozrivých schopnostiach Rudolfa Steinera a zároveň na víziách minulých i súčasných odborníkov, protagonistov waldorfského školstva. Avšak vieme, že hlavný zdroj antropozofickej náuky, z ktorej čerpá uvedená pedagogika, sú Steinerove knihy a početné stenografické prednášky. Tento fakt však neodporuje Steinerovej metodológii, podľa ktorej nemať vízie neznamená neprijať učenie predchodcov, v tomto prípade jeho učenie. Autor sám poskytuje nasledujúcu radu pre tých, ktorí nie sú schopní alebo si neprajú stúpať po ceste k nadzmyslovému svetu. Pre nich platí pravidlo predchodcovo učenie jednoducho prebrať.

V tejto súvislosti môžeme hovoriť o jasnej paralele medzi touto stránkou antropozofického učenia sa a bežnou cestou osvojovania si poznatkov konvenčných vied na školách a univerzitách. Napríklad preberáme poznatky, ku ktorým dospel Gregor Mendel svojimi dlhoročnými pokusmi bez toho, aby sme ich sami opakovali. Podobne sa preberajú kapitoly z egyptskej histórie a taktiež tu nie je podmienka vedieť lúštiť hieroglyfy. Vidíme, že i pri osvojovaní si poznatkov konvenčných vied sa opierame o predchodcov, ktorých znalosti sú zaznamenané v školských učebniciach. Existuje však zásadný rozdiel pri osvojovaní si informácií, ktoré pochádzajú z odlišných zdrojov. Znalosti, ktoré sú odvodené z konvenčných vied, sa totiž žiakovi podávajú pri jeho plnom nasadení kritického myslenia. Apel na tento aspekt je nevyhnutnou podmienkou efektívnosti vzdelávacieho procesu.

Naopak v antropozofii je snaha kritické myslenie detského recipienta potlačiť. To sa týka nielen prehĺbenia jasnozrivosti, ale aj postupného nadobúdania okultných praktík. Rudolf Steiner o tom píše: „Pokiaľ sú vám takého pravdy oznámené, potom ony samy vlastnou silou vzbudzujú inšpiráciu vo vašej duši. Pokiaľ sa však na takejto inšpirácii hodláte podieľať, nesmiete sa pokúsiť získať toto poznanie triezvou a zrozumiteľnou cestou, ale musíte pripustiť, aby vás ku všetkým možným citovým skúsenostiam priviedla exaltácia myšlienok."

Podstatný rozdiel spočíva i v prístupe k vedomostiam pomocou antropozofickej a konvenčnej metódy. V rámci konvenčných vied sa učiteľ bude usilovať povzbudzovať i menej chápavé deti, aby sa naučili čo najviac z daného odboru. Je „bezpečné", ak sa napríklad začínajúci fyzici pokúšajú pochopiť zákonitosti kvantovej fyziky, alebo ak sa začínajúci lingvista pokúša študovať iba sčasti vylúštené hexagramy z čínskej Knihy premien. Avšak podľa antropozofie fyzické zmysly pred človekom „skrývajú veci, ktoré ho vrhnú do úplného zmätku, ak nebude pripravený, ich prosté videnie bude pre neho niečo viac, než je schopný zniesť. Musí byť dopredu jasné, že adept je pripravený zniesť tento pohľad. Medzi všetkými iniciovanými je prirodzený zákon nepresadzovať žiadne informácie tým, ktorí na to ešte nie sú pripravení."

V tomto prípade informáciám z jednotlivých predmetov vo vyučovacom procese musí nutne predchádzať duchovná príprava žiaka. Na nej sa podieľajú špecifické metódy waldorfskej pedagogiky. Podrobnejšie sa im budeme venovať v jednej z nasledujúcich kapitol. Dodajme však, že táto duchovná propedeutika je podmienená vývojovými štádiami dospievania - formovania fyzického, éterického a astrálneho tela.

 

Potvrdenie empirickou vedou

Podľa Rudolfa Steinera neexistuje rozpor medzi poznatkami získanými antropozofickou a exaktne vedeckou cestou. Výsledky duchovnej vedy v žiadnom prípade neprotirečia vecnému skúmaniu exaktných vied. Dokonca platí, že postupne získavané poznatky z nich po čase dospejú k úplnej harmónii s tým, čo predtým duchovná veda získala z tzv. nadzmyslových zdrojov. Podľa tohto tvrdenia transcendentálne zdroje preniknuté Steinerovou jasnozrivosťou obsahujú pravdy, ku ktorým konvenčné vedy ešte len postupne prichádzajú.

Falzifikujme toto tvrdenie na nasledujúcom príklade. V roku 1917 Steiner tvrdil: „Materialisti, tak ich budeme stručne volať, si predstavujú, že svet sa skladá z atómov. A čo nám ukazuje duchovná veda? Zaiste, prírodné vedy nás privádzajú k atómom. Čo však sú atómy? Podľa materialistov je priestor prázdny a v ňom sa zmietajú atómy. Sú tým, čo je v priestore najpevnejšie. Ale nie je to tak. Všetko je len mámenie. Atómy sú bubliny vymysleného poznania a skutočnosť je tam, kde je prázdny priestor. Atómy sa nachádzajú práve tam, kde sú nafúknuté bubliny. Vnútri bublín, na rozdiel od ich okolia, nie je vôbec nič. Poznáte perličky vo fľaši minerálky, kde sú tieto perličky, tam nie je vo vode vôbec nič, ale my tieto perličky vidíme. A rovnako sú atómy púhe bubliny. Priestor v týchto miestach je prázdny. Nie je v ňom vôbec nič." Podľa Steinerových predpovedí sa tieto názory mali postupne potvrdzovať exaktnými vedami. V tomto konkrétnom prípade mala kvantová fyzika dospieť k poznaniu, že atómy nie sú nič viac ako prázdne bubliny.

Validita Steinerovho tvrdenia je spochybnená a rovnako možno konštatovať, že jeho okultné poznanie nie je neomylné. Kritik S. O. Hanson k danej problematike dodáva, že hoci antropozofia nespĺňa podmienky fungovania ako vedy, presne sa na ňu vzťahuje popis iného spoločenského fenoménu:

 

Antropozofia je náboženstvo!

Antropozofia počas svojho vývoja, ktorý predznamenala Teozofická spoločnosť, nevytvorila žiadnu cirkev či denomináciu v pravom zmysle slova. Ako istú alternatívu k týmto sociologickým organizáciám možno uviesť Spoločnosť kresťanov, ktorá bola založená samotným Steinerom. Tá sa po jeho smrti pretransformovala do tzv. Jánskej cirkvi.

Širokospektrálny záber náboženstiev, ktorý antropozofia eklekticky začleňuje do svojho „učenia", ju posúva do oblasti hnutí náboženského synkretizmu. Ako také ho chápal i samotný Steiner. Na jednej zo svojich prednášok pre učiteľov waldorfských škôl povedal: „Vy, ktorí pracujete vo waldorfskom školstve, musíte pomáhať podporiť celé hnutie. Waldorfská škola musí byť vybudovaná na širokej báze a stať sa pilierom celého antropozofického hnutia." O tom, že tento názor je aktuálny dodnes, hovorí súčasný antropozofický spisovateľ Gilbert Childs: „Waldorfskí učitelia musia byť v prvom rade antropozofmi a až potom učiteľmi. Nikdy nesmieme zabudnúť, a to je potrebné ustavične zdôrazňovať, že zmyslom všetkej učebnej látky a Steinerových škôl je rozvinúť v každom dieťati vedomie, že duch preniká všetkým vo svete."

Taktiež historický vývoj nie je nič iné ako postupný proces inkarnácií ľudského ducha. Pedagogika tým, že akceptuje religiózny pojem reinkarnácie, ovplyvňuje i samotnú metódu vyučovacieho procesu. „Vracajme sa k Platónovi, definoval Steiner úlohu výchovy, skôr ako prebudenie toho, čo už je v dieťati, než vštepovanie faktov či pojmov do mysle žiaka".

Pravdivo zodpovedať na otázku, či je antropozofia náboženstvo, znamená objasniť jeho podstatu. Významný slovenský religionista, prof. Ján Komorovský, uvádza nasledujúcu definíciu: „Náboženstvo je psychický, spoločensko-kultúrny a ontický jav." Každé náboženstvo má vo svojom obsahu pojem sacrum - posvätno. Taktiež v každej religiozite vystupuje tzv. sensus numinus, ktorý je zmyslom pre posvätné, božské. Sacrum sa však v kvázireligióznych útvaroch presúva z roviny transcendentnej do roviny imanentnej. Antropozofiu možno zaradiť medzi ne, lebo tento vzťah vykazuje napríklad voči nižším bytostiam (salamandry, sylfy, undiny...), bez ktorých je utváranie éterického tela nemysliteľné. Podobne divinizácia ľudského ja až na piedestál najvyššieho a jediného božstva (antropoteizmus) jednoznačne potvrdzuje religióznu podstatu antropozofie.

Napokon i v diele Výchova k slobode sa waldorfská pedagogika hlási k náboženskému základu slovami: „Pre deti, ktoré sa zúčastňujú na slobodnom vyučovaní náboženstva, sa raz za týždeň koná náboženský obrad stanovený Rudolfom Steinerom."

Jeden z bývalých učiteľov waldorfskej školy hodnotí náboženskú výchovu takto: „Možno povedať, že waldorfská škola má skrytú agendu, hoci jej osnovy sú písané tak ako v iných školách. Vyučuje sa aritmetika, písanie, čítanie, dejepis, biológia... Podľa Steinera sú však dimenzie týchto predmetov trojaké: umelecké, kognitívne a náboženské." Tento výrok nám umožňuje prejsť k nasledujúcej téme, ktorou je:

 

Antropozofia v študijnom pláne

Vo waldorfskej pedagogike registrujeme dva spôsoby prenikania antropozofie do učebného plánu. Prvý spočíva v priamom vyučovaní originálnej doktríny. Tento postup ilustrujeme na príklade učenia o dvanástich zmysloch človeka. V časopise Človek a výchova (časopis pre pedagogiku Rudolfa Steinera) je uvedených 12 zmyslov: „zmysly pre hmat, pohyb, rovnováhu a životný zmysel patria medzi základné a rozvíjajú sa hlavne v prvých troch rokoch života dieťaťa. Ďalšiu skupinu tvoria čuch, chuť, zmysel pre svetlo a tmu, zmysel pre teplo a chlad. Do najvyššej skupiny patrí zmysel sluchový, zmysel pre ja, pre myslenie a pre reč."

Druhý spôsob spočíva vo vynechaní informácií, ktoré sa nezhodujú s doktrínou. Stáva sa, že cestou ignorovania skutočností žiaci postupne prijímajú antropozofický názor na svet, pretože nemôžu objektívne posúdiť, resp. zistiť, že zvyšok sveta myslí úplne inak (pozri učenie o 12 zmysloch). Povedané slovami Rudolfa Steinera: „Je vašou úlohou, aby si deti uvedomili, že ich vyučujeme objektívnej pravde. A hoci antropozofia nie je nanič, ale musí sa tak javiť, pretože sama podstata (pravda) vedie k nej, lebo je antropozofická."

Implicitne všetky poznatky, ktoré deti dostávajú v procese vyučovania, by mali byť kompatibilné s jeho duchovnou vedou. Z predchádzajúceho vyplýva, že na tento súlad sa vo waldorfskej pedagogike kladie dôraz. Často však spôsob odovzdávania poznatkov podlieha značnej dávke subjektivizácie, ktorá sa i pre samotného učiteľa javí ako mystická nadstavba konvenčných vied. Zároveň práve ona tlmí kritickosť recipienta a dostáva ho vzhľadom na predmet na irelevantnú pôdu. V tejto súvislosti uveďme aspoň niektoré metódy waldorfskej pedagogiky, s ktorými sa stretávame pri vyučovaní predmetov zemepis, maľovanie, eurytmia.

Špecifickou organizačnou jednotkou je na waldorfských školách tzv. epocha. Napríklad výučba botaniky a matematiky prebieha v troch až štyroch týždňoch. Po tomto časovom úseku sa predmety striedajú. Účelom je zamerať žiakovu pozornosť na jeden predmet počas epochy a zároveň mu umožniť lepšie sa koncentrovať a pochopiť látku.

Epochálne vyučovanie zahŕňa i hodiny zemepisu. Pre pedagóga nie je ľahké splniť zámer, ktorý plynie z výučby predmetu. Úlohou učiteľa je preniesť žiaka do
celkovej kultúrnej atmosféry tej-ktorej krajiny. Isteže, každý predmet má omnoho širšie dimenzie, ako určuje jeho vzdelávací rámec. Avšak vo waldorfských školách pri ich výučbe sa práve tieto nadstavbové dimenzie zvýrazňujú na úkor samotného predmetu. Konkretizujme naše tvrdenie na nasledujúcom prípade. V spomínanom diele Výchova k slobode sa píše: „Človek, ktorému sa zemepis podáva rozumne, je voči blízkym omnoho láskavejší než taký, čo sa žitiu v priestore neučil. Avšak v rámci zemepisu sa pred uvádzaním zemepisných faktov uprednostňuje uvedenie do kultúrnej tradície a duchovného života. Preto je potrebné hľadať vhodné charakteristiky a pútavé skutočnosti, ktoré dokážu vrhnúť svetlo na kultúrne ovzdušie celej zemskej oblasti."

Takouto skutočnosťou môže byť uvedený zážitok cestovateľa Marca Ribouda, ktorý opísal v diele The three banners of China: „Raz vošiel do obchodu a vzápätí počul od predavača nasledujúcu vetu: »Milý pane, myslím si, že hľadáte dizajn pre vykurovacie tyčinky z nefritu.« Podobne skoro denne som mal v Ázii rovnaké skúsenosti ako tú, ktorú som práve opísal. Záver - pre Čínu platí nasledujúca charakteristika - čítanie myšlienok."

Vidíme, že výučba zemepisu opúšťa predkladanie dokázateľných faktov a dostáva sa do roviny subjektívnych zážitkov, ktoré sa interpretujú ako objektívne skutočnosti. V niektorých prípadoch uvádzanie týchto skutočností môže vzbudiť i pocit nesympatie u žiaka, ktorý si môže odniesť i do ďalšieho života. Napríklad o Novoangličanoch sa v danej publikácii píše: „Ak nie sú ich nohy v pohybe, musia mať ich prsty niečo, čím sa môžu zaoberať, musia vyrezávať kus dreva, robiť zárezy na operadlách stoličiek, alebo robiť vrypy na hrane stola." Spomínané subjektívne skutočnosti evidentne potláčajú empirické fakty a zanechávajú v podvedomí základy pre ďalšie postoje.

Medzi predmetmi waldorfského školstva dominujú dva, ktoré samotná antropozofia považuje za „duchovné cvičenia". Sú nimi maľovanie a eurytmia. Vyučovanie maľovania prebieha kontinuálne v každom ročníku. V rámci tohto predmetu sa využíva iba jedna technika - maľovanie na vlhkom podklade. Ostatné techniky žiaci používajú na ilustrovanie v iných predmetoch, avšak akvarel má výnimočné postavenie. Skrytým zámerom tejto metódy je ovplyvniť podvedomie žiaka meditáciou o „čistej farbe" a symbolických obrázkoch. Dosvedčuje to i nasledujúci text: „Kto používa farby iba na to, aby sa v nich vyžíval, neoslobodí sa nikdy od zakliatia vlastného ja. Kto sa však vžíva do farby nesebecky, vstupuje do nového neobmedzeného sveta. Jeho vnútro sa rozšíri a zmení."

V tejto meditácii dochádza k akejsi personifikácii farieb. „Tak sa stáva každá farba pre deti akousi osobnosťou, bytosťou so špecifickými gestami a vlastnosťami." V prednáške, ktorá odznela roku 1920 na jednej waldorfskej konferencii, sa R. Steiner vyjadril jednoznačne: „Môžete hovoriť s deťmi rečou farieb. Pomyslite si, ako ich inšpirujete, keď umožníte deťom pochopiť, tu je koketná fialová a za krkom jej sedí drzá červeň. Všetko však závisí od pokornej modrej. Musíte ich urobiť predmetnými a iba potom pôsobia tvorivo na dušu."

Steiner bol skutočne geniálny, pretože jeho zdanlivo nevinná metóda akvarelu vovádza deti do duchovných skutočností, na ktorých antropozofia vyrástla.

 

Eurytmia

Podobne ako maľovanie i eurytmia je podľa antropozofie duchovným, čiže terapeutickým cvičením. V minulom čísle sme ju vymedzili ako synestetické počúvanie a počúvajúce videnie.

Eurytmiu majú žiaci dvakrát do týždňa. Jednotlivé gestá eurytmie reprezentujú spoluhlásky a samohlásky (hnevlivé F, oslobodzujúce A, chápajúce B). V eurytmii tak „hlásky a zvuky slov majú vlastnú hodnotu, ktorá žije mimo intelektuálne uchopiteľného obsahu a obracia sa na skrytú vrstvu v našom vnútri pod prahom vedomia." Podľa antropozofie metóda eurytmie efektívne pôsobí na duševné sily človeka, môže vyvolať takú vôľu, že zostáva v človeku po celý život, zatiaľ čo iná voľná kultúra má tú vlastnosť, že sa vôľa počas života oslabuje (Výchova k slobode).

V úvode tejto kapitoly sme uviedli, že eurytmia je niečo viac ako telesné cvičenie. Dodajme však, že nie je iba terapeutickým cvičením, ale obsahuje prvky samospasiteľnosti človeka. Antropozofia jej priznáva schopnosť darovať nový život a nové sily tým, ktorí ju praktizujú. Podľa antropozofie pôsobí ako nevyčerpateľný prameň. Vidíme, že pripisovanie duchovného obsahu tejto metóde nevychádza iba z kritického pohľadu, ale že ten je taktiež deklarovaný samotným autorom Rudolfom Steinerom. Preto by bolo chybou nevidieť ho, alebo ho dokonca ignorovať.

Waldorfské školstvo, podobne ako ďalšie typy alternatívneho školstva, má v demokratickej spoločnosti právo konkurovať klasickému spôsobu výchovy a vzdelávania. Preverí a vyhodnotí ho čas a študijné výsledky žiakov. Rovnako však do pluralitnej demokracie patrí zásada zodpovedne informovať rodičov o cieľoch, metódach a duchovných základoch výchovno-vzdelávacieho systému, do ktorého v dobrej viere dieťa umiestňujú. V prípade waldorfského školstva sa na túto zásadu zvykne pozabudnúť.

Paradoxne sa rodičom počas dní otvorených dverí argumentuje, že ide o kresťansky orientovanú školu. Opak je pravda, pretože vyššie uvedené heretické prehrešky voči kresťanstvu robia z neho okrajovú záležitosť Steinerovej okultnej náuky.

Prorocké slovo zaznieva i z varovania pápeža Benedikta XV. z roku 1919, v ktorom učenie antropozofie označil za nesprávne a protikresťanské.