Psychológia a pravé alebo falošné posadnutia

Tvárou v tvár takým prejavom ako sú fyzické ťažkosti, pustošenie domov, predmetov, týranie zvierat, posadnutosť a osobné vnútorné impulzy, až po pokus o samovraždu, týranie a sužovanie až po stratu vedomia, poľutovaniahodné činy alebo vyslovenie nenávistných a rúhačských výpovedí voči Bohu a posvätnu sa pýtame, či osoba je ovládaná diablom, alebo trpí psychickou odlúčenosťou či hystériou. Stáva sa, že správanie, ktoré sa pripisuje démonickému vplyvu, býva interpretované ako patologické, v iných prípadoch sa ukazuje ako antitéza k plánu spásy, čo znamená, že nemáme dostatočné a presvedčivé vysvetlenie z pohľadu psychológie ani psychiatrie.

Hranice medzi psychotickými situáciami a skutočným satanistickým konaním sú len veľmi ťažko rozpoznateľné a tiež ťažko rozpoznávateľné. Pomerne často sa stáva, že problém sa ľahkovážne odloží s jednoduchým označením, že ide o posadnutosť diablom. V skutočnosti však ide o vážnu psychickú poruchu. Stáva sa i to, že sa umelo zveličuje počet príslušníkov satanistických skupín so zámerom vytvoriť istý druh paniky alebo „hon na čarodejnice".

Problém, v ktorom ani psychologický ani psychiatrický výskum zatiaľ nedospeli k pevnému východiskovému bodu (zrejme ťažko niekedy aj dospejú), spočíva v správnom rozlíšení medzi patologickým správaním psychického pôvodu a démonickým ovládnutím, ktoré sa vyskytuje v dvoch-troch prípadoch z tisíca. Pravé posadnutie diablom rozpozná len skúsený odborník, ktorý má myseľ otvorenú a je schopný prekonať hranice svojich kompetencií.

 

Svet motivácií Satanových obdivovateľov

Najrozpracovanejšia je kapitola sveta motivácií tých, ktorí sa otvorene hlásia k satanizmu a svoje presvedčenie premietajú do skutkov mnohokrát prestupujúcich zákony (ničenie náhrobníkov a demolovanie hrobov, pohrebné rituály spojené so zabíjaním zvierat, znásilňovanie dievčat - panien).

Ako interpretačné kritérium nám v tomto prípade poslúži prístup známeho psychológa Ericha Fromma. Pristavíme sa pri vzťahu človek a rôzne typy náboženstiev, kde Fromm hovorí, že niektorí sa vo vzťahu s božstvom dostali do postoja absolútnej závislosti, slepej poslušnosti a iracionálnosti, pasívneho prijímania akýchkoľvek noriem, čo má za následok prijímanie a chápanie seba samého ako neschopného a biedneho stvorenia, schopného získať istú vnútornú hodnotu a uplatnenie iba v tej miere, v akej najvyššia moc im príde v ústrety na pomoc. Takýto autoritatívny a neľudský vzťah s božstvom vidíme aj v prípade satanizmu. Strata nezávislosti a morálnej integrity ponúka výhodu cítiť sa pod ochranou ohromnej sily, s ktorou sa nejakým spôsobom dá byť v kontakte a ktorej časťou sa stávate. Okrem toho napomáha vytvárať obraz najvyššieho despotického a hrôzostrašného bytia, žiarlivého na svoju nadradennosť, arogantného a ničiaceho akýkoľvek vzťah založený na solidárnosti a povýšení morálnych hodnôt.

 

Aká je charakteristika osobností, ktoré sa hlásia k satanizmu?

Predovšetkým majú masochistické sklony, ktoré sú dôsledkom slabého charakteru osobnosti, so sklonom k vlastnému očierňovaniu a podhodnocovaniu. K satanizmu sa hlásia preto, lebo sa potrebujú cítiť slabí a bezmocní, alebo preto, že sa dobrovoľne zriekajú káždého pocitu slobody a osobnej zodpovednosti. Šéfov poslúchajú bez diskusií a doslova. Základným smerovaním je sebazničenie.

Druhou charakteristikou je hlboký pocit viny. Fromm hovorí, že „v autoritatívnej oblasti uznanie vlastných hriechov vyvoláva strach, pretože sa vie, že nebola poslúchnutá mocná autorita, ktorá (...) si šetrí tresty. Absencia morálky je aktom rebelstva, vzbury, jediný spôsob odčinenia, je to roztopašnosť z vlastného pokorovania sa. Hriešnik sa cíti byť deprimovaný a bezmocný, odovzdá sa do milosrdenstva autority a verí v odpustenie."

 

Kajať sa znamená triasť sa

Tretia charakteristika je spojená s vnútornou projekciou a neúspechom vyplývajúcim z požiadaviek prostredia, čo má za následok chápanie sveta zákonov v rovine tyranských termínov. Vo všeobecnosti to platí pre svet kultúry, rodiny i sociálnej sféry. Na jednej strane je tu strach z osobného zničenia, zrútenia sa a na druhej strane - a to je paradoxné - nezastaviteľná pohnútka reagovať negatívnymi a sebazničujúcimi spôsobmi.

Štvrtým a posledným faktorom je orientácia na smrť a posmrtné veci a javy - dalo by sa to veľmi tvrdo vyjadriť ako snaha premeniť seba i svoje okolie na cintorín. Používanie čiernej látky a pohrebných kaplniek ako zhromažďovacie sály, prítomnosť lebiek a hrôzostrašných zobrazení, používanie kapucní počas rituálov, obetovanie zvierat a, žiaľ, niekedy i ľudí, sú súčasťou skúšky príslušníkov satanistických skupín.

Obdivovateľ Satana predstavuje pre psychológa naliehavé a často tragické bubnovanie na poplach. Takýto člen spoločnosti v nijakom prípade nie je orientovaný na osobnostný rast, nezaujíma ho budovanie úprimného a autentického vzťahu s druhými, nezaujíma ho nasadenie sa do služby pre iných. Naopak, prejavuje silné a znepokojujúce tendencie k sebazničeniu - útekom a skrývaním sa pred realitou alebo slobodným zrieknutím sa vlastnej slobody v prospech autority, ktorú poslúcha slepou poslušnosťou a prísnym dodržiavaním formúl a magických rítov.

 

Eugenio Fizzotti – docent psychológie náboženstva na Pedagogickej fakulte Saleziánskej univerzity v Ríme.