Ideový prameň – Teozofická spoločnosť

Uvedená skutočnosť je charakteristická pre waldorfské školstvo, ktoré vykazuje jednoznačnú súvislosť s náboženským svetonázorom antropozofie. Nevidieť túto skutočnosť znamená ignorovať citát z abecedy waldorfskej školy zachytenej v diele Výchova k slobode: „Učitelia by spravidla nemohli plniť svoje povinnosti bez ustavičného štúdia náuky Rudolfa Steinera (zakladateľa antropozofie - pozn. autora) o človeku a ani bez ustavičného vnútorného úsilia o antropozofický spôsob vzdelávania."

V tejto súvislosti je dôležité objasniť vývoj a obsah antropozofie. Rudimenty siahajú do Teozofickej spoločnosti (TS), ktorá bola založená roku 1875 v Amerike. Pri jej zrode stála ruská mystička Helena P. Blavatská. Jej snahou bolo „zjednotiť milovníkov spirituálnej pravdy". K tomuto zámeru vo svojom diele Klíč k teosofii dodáva, že teozofia nie je náboženstvo - je to božská múdrosť, božská náuka. Mottom spoločnosti sa stala veta: „Niet vyššieho náboženstva ako pravda".

Emergenciu teozofických ideí taktiež spôsobila významná misia indických náboženských mysliteľov Rámakrišnu a Vivékanandu, ktorí roku 1883 na Svetovom náboženskom kongrese v Chicagu atraktívnym spôsobom predstavili východnú spiritualitu. Tézy nového náboženstva TS majú synkretický charakter, podliehajúci však zjavnej asymetrii, ktorá sa pri hľadaní Božej múdrosti prejavuje v uprednostnení hinduistických a budhistických praktík a meditácií. Metafyzickým základom teozofie sa stáva východný akozmický monizmus.

Poslaním TS bolo premostenie náboženstiev Východu a Západu. Preto účelovo pôsobila v Severnej Amerike a v indickom Madráse. V tomto centre hinduistickej duchovnosti Blavatská ezotericky komunikovala s mahátmami. Na základe danej spirituálnej komunikácie sa formujú ďalšie pôsobivé „pravdy" a ciele učenia TS. Iným zdrojom - databankou - pre túto ruskú emigrantku je Akasha. Autorka ju definuje slovami: „Veľmi jemná, duchovná, supercitlivá esencia, ktorá preniká všetkým priestorom; je to pralátka."

Ďalšiu transformáciu teofozofických názorov podmienila Anna Besantová a Alica Bayleová. Obe zachovávajú hegemóniu východnej spirituality v TS. Alica Bayleová neskôr vytvorila nové zoskupenie - Školu tajomstiev -, ktorá sa venovala praktikám osvojenia si okultných a získavania parapsychologických schopností.

Anna Besantová originálnou pečaťou poznačila ďalší smer vývoja teozofického učenia tým, že vehementnejšie uprednostňovala hinduizmus na úkor kresťanstva. Vyhlásila indického chlapca Krišnamurtiho za spasiteľa sveta. Deklarácia novovekého mesiáša vyvolala odpor nemeckej sekcie TS. Na jej čele stál charizmatický predstaviteľ Rudolf Steiner, ktorý protest spečatil vyhlásením Antropozofickej spoločnosti (AS). Nazýva ju „slobodnou univerzitou duchovných vied„. Jej stredisko sa do dnešných čias nachádza vo švajčiarskom Dornachu, tzv. Goetheanum (na obrázku vľavo).

Tak ako teozofia i antropozofia chce človeku sprostredkovať duchovný zážitok, mystickú skúsenosť všejednoty. Rudolf Steiner (1861 - 1925) toto úsilie vyjadruje slovami: „Antropozofia je cesta poznania, ktorá chce doviesť to duchovné v človeku k vesmírnej duchovnosti." Autor tvrdí, že človek sa má na tejto ceste pridŕžať kresťanstva a Krista, ktorý je podľa evanjelia cesta, pravda a život. Jeho netradičná kristológia sa kondenzuje v knihe, ktorú nazval Piate evanjelium.

Antropozofické učenie sa snaží byť „verné" kresťanstvu, pochádzajúcemu nie však z biblických, ale z nekanonických zdrojov. Apokryfné evanjeliá, súkromné zjavenia, komunikácia s duchovnými majstrami a tiež ezoterický výskum kroniky Akashi vytvárajú plató pre neognostickú kristológiu. Svojrázna interpretácia základných kresťanských právd doplnená piliermi východnej spirituality predstavuje žriedlo neognostických úvah. Výsledný synkretický novotvar sa očividne vzďaľuje od základných vieroučných právd, alebo prináša ich novú extrapoláciu. Napríklad akceptovaním reinkarnácie sa zásadne mení pozícia kresťanského Boha (ustavične zainteresované a aktívne osobné bytie) na Deus otiotus (odpočívajúci Boh). V niektorých neognostických smeroch pojem boha dokonca zaniká. Všetky jeho aktivity vo svete preberá „nižšie" bytie, božstvo - človek.

Steinerova antropozofia chce zohľadniť vedúce postavenie kresťanstva v európskej kultúre. Zároveň však aktualizuje mentalitu západného človeka, ktorý chce nekonečne existovať v dokonalejšom bytí. Učenie AS odmieta pasívnu anihiláciu subjektu (na rozdiel od východných náuk), hoci i do posvätnej esencie - základu všetkého bytia. Táto pôvodne kresťanská myšlienka nekonečného pretrvávania sa evidentne prijíma i v dnešnom hnutí New Age. V Steinerovom evanjeliu mysteriózna smrť Ježiša Krista zapaľuje Božiu iskru v nás. Z nej vychádza energia a inšpirácia pre ďalšiu evolúciu, ktorá sa spája s procesom reinkarnácií. Podobne i v hnutí New Age sa táto soteriologická misia pripisuje „osvieteným" osobám jednotlivých kultov.

 

„Doktrína" teozofie a antropozofie

Jedným z cieľov tohto príspevku je objasnenie vzájomnej nadväznosti a prepojenosti doktrín teozofickej a antropozofickej spoločnosti. Vieme, že antropozofia predstavuje gradáciu teozofie. Všimnime si preto základy učenia oboch spoločností, ktoré môžeme rozdeliť do nasledujúcich oblastí: teológia, antropológia, kristológia, reinkarnácia.

 

Teológia

Teozofická (gr. theo - boh; sofia - božia múdrosť) pravda o Bohu sa v konečnom dôsledku týka podstaty človeka. Metafyzickým základom teológie pre H. P. Blavatskú je viera v univerzálny kozmický princíp, ktorý je identický s vesmírnou mysľou alebo dušou, ale nie antropomorficky, mimokozmicky, a nie je taktiež osobným Bohom, v ktorého verí toľko teistov. Paralelne s popretím existencie osobného Boha odmieta TS „creatio ex nihilo" (stvorenie z ničoho) a prikláňa sa k emanačnej teórii novoplatonikov.

V biografickom diele Ch. Lindenberga nachádzame výrok R. Steinera, pre ktorého imanentný kozmos predstavuje jeho názor na svet. Klasifikujeme ho ako spirituálny monizmus - panenteizmus (nábožensko-filozofické učenie o jednote Boha a sveta, na rozdiel od panteizmu bez identity obidvoch), ktorý hlásal Spolok Gordana Bruna pre jednotný svetonázor. Heslo zoskupenia, v ktorom aktívne pôsobil i zakladateľ antropozofie, znelo: „Hmota nikdy bez ducha". Už vyššie sme uviedli, že Steinerov kresťanský Boh sa v konečnom dôsledku stáva Deus otiotus.

Obidve zoskupenia na zdôvodnenie svojich metafyzických tvrdení hľadajú podporu i v západnej tradícii. Varianty panenteizmu nachádzajú jednak v učení antických filozofov - Pytagora, Anaxagora, Platóna, novoplatonikov, ale taktiež v gnostických evanjeliách (Tomášovo evanjelium, Evanjelium Hebrejom a i.). Nezanedbateľné sú i filozofické koncepcie panteizmu v dielach J. G. Fichteho (Vedoslovie); F. W. J. Schellinga (Filozofia mytológie a zjavenia) a G. W. F. Hegela (Fenomenológia ducha, Encyklopédia filozofických vied). Uvedené myšlienkové zdroje evidujeme i v nasledujúcich častiach doktríny.

 

Antropológia

Mystička H. P. Blavatská pri pojednaní o človeku vychádzala zo starovédskych spisov, tzv. antahkarany (doslova vnútorný orgán, vnútorný nástroj). Z týchto spisov vyvodzuje 7-úrovňovú štruktúru človeka. Z komparácie teozofického a antropozofického štrukturálno-funkcionálneho členenia človeka vyplýva nasledovná evidentná analógia:

 

Teozofia

Antropozofia

rupa - fyzické telo

fyzické telo

(minerálne látky)

prána - životná energia

éterické, živočíšne telo

linga šurira - astrálne telo

pocitové telo duševné,

tzv. astrál

káma rupa - miesto animálnych potrieb a chcenia

duša rozumová

(JA - jadro duše)

manas - dvojitý princíp

(pudový, mysliaci)

duchom naplnená duša vedomá

buddhi - spirituálna duša

životný duch

átman - duch

duchovný človek

 

Sféry vyššej triády sa v oboch prípadoch aktívne podieľajú na ďalšej inkarnácii. Na piedestáli členenia spočíva átman. H. P. Blavatská účelovo uvádza, že podľa hinduistického chápania skutočnosti je nesmrteľné JA človeka v západnej tradícii označované ako duša. Átman nepatrí k vlastníctvu človeka, ale skrze neho sa mu dostáva najvyššie osvietenie. Svoj vplyv na jedinca uskutočňuje v rovine buddhi, ktorá predstavuje voz pre ducha. Aktivizáciu perspektív pre ďalšiu reinkarnáciu uskutočňuje manas (mysliaci princíp v človeku). Týmto učením chce Blavatská umožniť západnému človeku pretrvávať v čoraz dokonalejších štruktúrach bytia. Klasické chápanie hinduistickej nirvány sa daným krokom potiera.

Steinerova triáda pozostávajúca z ducha, duše a tela umiestňuje človeka do troch svetov. Presnejšie v Abecede antropozofie od A. Baumanna sa píše: „Svojím telom patrí k svetu, ktorý tiež svojím telom vníma. Svojou dušou si stavia svoj vlastný svet. Jeho duchom sa mu zjavuje svet, ktorý je nad oba ostatné povznesený." Podľa autora triadický variant človeka sa nachádza nielen v idealistickom učení orfizmu u Platóna, ale i v kresťanských textoch. Vieme, že všeobecný koncil v Konštantinopole roku 533 odmietol učenie Origenesa o preexistencii duše. Tento jeho názor nikdy nebol vyhlásený za článok viery. Dogmatické učenie cirkvi o človeku ho chápe ako substanciálnu jednotu tela a duchovnej - nesmrteľnej duše.

Pre Steinera oblasťou pravého bytia je bytie ducha. V tejto rovine sa odohráva sebapoznanie klasifikované ako spojenie s božským duchom. Konklúzia je možná v tzv. ríši Akasha, ktorá je dostupná jednak po smrti človeka, ale i počas života a to účelným zameraním meditatívnych postupov.

 

Kristológia

Uviedli sme, že antropozofia na rozdiel od teozofie považuje Ježiša Krista za jediného Spasiteľa sveta. Kým je však Mesiáš podľa Rudolfa Steinera? Rozhodne to nie je Kristus radostnej zvesti. Pre antropozofov je Kristus veľký slnečný duch a zároveň vládca v kráľovstve Slnka, ktorý usmerňuje i celé ľudstvo.

Ľudská podstata Ježiša Krista prešla dvoma inkarnáciami. Prvou bola Zarathustrova a po nej nasledovala už inkarnácia Krista-Krišnu. Prvá inkarnácia trvala od udalostí v jeruzalemskom chráme, kde sa 12-ročný Ježiš pred staršími Izraelitmi predstavil ako neobyčajne múdry a znalý Tóry. Neskôr pri krste v rieke Jordán bola vystriedaná vtelením Krista-Krišnu. K tomu Steiner v diele Bhagavadgíta a Pavlove listy uvádza: „Pavol v Damašku vidí Krista. Svetelná žiara, do ktorej sa Kristus halí, je Krišna."

Daným synkretickým obchvatom chcel Steiner objať jednak kresťanstvo, hinduizmus, ale i perzské náboženstvo mazdaizmu. Heretické posuny, ktoré si tento zámer vyžiadal, ho jednoznačne odviedli od radostnej zvesti.

Podobne ako pre kresťanstvo i pre antropozofiu vrcholnou udalosťou všetkého diania boli udalosti na Golgote. V ich interpretácii sa však tieto dva smery zásadne rozchádzajú. Podľa Steinera Ježišovo telo následkom zemetrasenia zmizlo v zemskej pukline a Kristova podstata sa opäť oddelila. Kristus ďalej prebýva ako univerzálny duch nepatriaci žiadnemu náboženstvu.

Antropozofia tézou o vtelení (Kristovho) ducha do hmotného tela (pozemského Ježiša) prekročila i rámec gnosticizmu tým, že nielen vyslobodzuje ľudského ducha zo zajatia hmoty, ale necháva Kristovho ducha preniknúť všetkou hmotou. Pre Steinera spojenie Kristovým dotykom so zemou je vlastnou podstatou zmŕtvychvstania.

 

Reinkarnácia

Teozofická a Antropozofická spoločnosť akceptujú hinduistickú reinkarnačnú náuku, v ktorej však vládne nemilosrdný, ale výsostne spravodlivý osud - karma. Už v teozofickej náuke sa mení jej pôvodné poslanie. Východný mysticizmus predkladá antropologický cieľ bytia - nirvánu, anihiláciu bytia, neperspektívu, ktorá jediná znamená absolútne vyslobodenie z bolestnej sansáry. Nirvána v oboch učeniach stráca svoje tradičné určenie a dostáva charakter nekonečného bytia modifikovaného ľudským vedomím. Projekciu ďalších reinkarnácií uskutočňuje manas - osobné ego po purifikačnom pobyte v kámalóke, v ktorej sa oslobodzuje od zlých vlastností (skandhas). Odtiaľ smeruje do devachánu, kde nachádza rozmanitý repertoár ľudskej múdrosti, skutkov a životných alternatív.

Viera v reinkarnáciu (gr. metempsychosis) nie je neznáma ani západnej tradícii. Objavuje sa už v predsokratickom období gréckej filozofie, v orficko-pytagorejskej tradícii. Pozná ju i židovská kabala a šiítska vetva islamu - sufizmus.

Steinerove reinkarnačné učenie nachádza podporu jednak u filozofov Lessinga, Goetheho, ale údajne i v kanonických textoch Nového zákona. Ortodoxný výklad pasáží Nového zákona (napr. Mk 9, 13; Lk 1, 17; Jn 9, 2) pojednávajúcich o návrate proroka Eliáša či dedičstve hriechov nemá jediný dôvod, aby súhlasil s gnostickou a skreslenou Steinerovou interpretáciou.

 

Aplikácia antropozofie vo waldorfskom školstve

Dnes môžeme konštatovať, že i napriek mnohým „priestupkom" voči kresťanstvu si náuka Rudolfa Steinera zachováva široký vplyv v postmodernej religiozite. Konkrétne ovocie antropozofie nachádzame napríklad v týchto oblastiach: umelecký žáner eurytmia aplikovaný v psychológii a psychiatrii, logoterapeutická metóda chirofonetiky, biodynamické hospodárstvo, liečebná firma Weleda zahŕňajúca i homeopatiu. Na záver, ale rozhodne nie na poslednom mieste, uveďme waldorfské školstvo. Pomenovanie dostalo podľa hlavného sponzora, antropozofa Emila Holta majiteľa továrne na výrobu cigariet Waldorf - Astoria.

Vo waldorfskom školstve môžeme sledovať vzájomné prepojenie teórie - duchovnej vedy a praxe - samotného výchovno-vzdelávacieho systému. Slová zakladateľa dané úsilie potvrdzujú: „Snažíme sa o to, aby to, čím sme sa stali vďaka duchovnej vede, sa stalo živým výchovným činom." Waldorfská pedagogika vychádza z antropozofie, ktorej úlohou je podať praktické poňatie sveta a zároveň odkryť podstatu ľudského života. Správna interpretácia antropozofie (antropos - človek, sofia - múdrosť) je podľa Steinera tzv. „vedomie svojho ľudstva".

Tento výchovno-vzdelávací systém predovšetkým preberá antropozofický pohľad na človeka predstavujúceho 7-úrovňový organizmus. Z predtým uvedeného vieme, že v rámci duchovnej vedy sa vymedzujú nasledujúce oblasti: fyzické, čiže minerálne telo tvorí jedinú oblasť človeka, ktorá je bezprostredne vnímateľná zmyslami. Rudolf Steiner podľa rozenkruciánskej teozofie, ktorej bol sám stúpencom, túto sféru človeka v diele Bhagavadgíta a Pavlove listy nazýva „imaginárnym svetom". V poradí druhé je éterické-životné telo. Vlastní ho nielen človek, ale i celá rastlinná ríša. Je nositeľom životnej sily a energie. Vyššou rovinou je astrálne telo, ktoré je zároveň zdrojom bolestí, žiadostivostí a pudov. Astrálne - pocitové telo nie je bezprostredne vnímateľné zmyslami. Predstavuje akúsi siluetu človeka, pozostávajúcu z pohyblivých, farebných a svetelných obrazcov.

Uvedené tri vrstvy spájajú ľudskú bytosť s okolitým minerálnym, rastlinným a živočíšnym svetom. Štvrtou rovinou je duša rozumová, vlastné „JA". Táto oblasť umožňuje človeku prekročiť obmedzenia spomínaných svetov a zároveň ho posudzovať ako individualitu. Vlastné „JA" predstavuje najvyššiu ľudskú dušu, ktorá zároveň pôsobí ako silný stimulátor v životných peripetiách a procesoch. Steiner je presvedčený, že „pod vlyvom ‚JA‘ sa mení fyziognómia, menia sa gestá a pohyby, celý výraz fyzického tela". Ono je schopné využívať zdroj okultných síl a pracovať na astrálnom i éterickom tele.

Vyššiu triádu 7-úrovňového ľudského organizmu tvoria: duchovné „JA" - vedomá duša, životný duch a duchovný človek.

Pedagogika waldorfského školstva sa cieľavedome sústreďuje na prvé štyri oblasti človeka. Proces vývoja uvedených rovín začína narodením jedinca, avšak postupne sa realizuje a ukončuje v jednotlivých vekových kategóriách. Metódy a ciele výchovnovzdelávacieho procesu sa prispôsobujú príslušným etapám dozrievania dieťaťa. Voľba metód má účinne napomôcť rozvoj jednotlivých sfér ľudského organizmu. V tomto kontexte môžeme zároveň chápať výchovný proces ako účinnú propedeutiku k postupnému celkovému prijatiu duchovnej vedy Rudolfa Steinera, o ktorú bývalý odchovanec waldorfskej školy v neskoršom životnom období prejaví záujem.

Nosným pilierom waldorfskej pedagogiky je akceptácia východnej náboženskej koncepcie reinkarnácie. Steiner jej význam zdôrazňuje vo svojich prednáškach slovami: „Človek prichádza so silami, ktoré si prináša zo svojich predchádzajúcich pozemských životov." A tak učiteľ „niekedy môže mať dojem, že sa v jeho triede prejavujú individuality, ktoré sú nápadne staré a múdre".

Akceptácia reinkarnácie predstavuje v konečnom dôsledku nevyhnutný predpoklad na dôsledné plnenie odkazu zakladateľa. Tento predpoklad zahŕňa vnútorné úsilie nadobudnúť náboženské presvedčenie a svetonázor antropozofie. Presvedčenie, ktoré implicitne obsahuje nielen vieru v reinkarnáciu, ale i ďalšie kresťanstvu značne vzdialené reinterpretácie jeho základných právd.

 

Proces vzdelávania

Vzdelávací proces waldorfskej školy je rozdelený do nasledujúcich troch etáp, ktoré zahŕňajú špecifické metódy výchovy a vzdelávania:

Prvé obdobie trvá od narodenia dieťaťa do siedmeho roka života. Podľa antropozofie sa v tomto časovom úseku formujú tvary jednotlivých fyzických orgánov. Ich štruktúra musí nadobudnúť určité smery a tendencie. Ideálne je v tomto období pôsobiť na dieťa jednak vzormi, napodobeniami, ale taktiež mentálnymi a farebnými podnetmi. Preto je mimoriadne dôležité využívať metódu hudby, tanca a slova. Požadovanú synchronizáciu týchto prvkov predstavuje vyššie uvedená eurytmia. Antropozofia ju vymedzuje ako synestetické počúvanie a počúvajúce videnie. Na ozrejmenie dodajme, že grécky výraz synestézia môžeme dešifrovať ako psychickú predstavu sprevádzanú vnútornými vnemami z iných nadzmyslových oblastí (napr. farebné predstavy pri počúvaní určitých tónov). Rudolf Steiner charakterizuje čas medzi narodením a výmenou zubov ako obdobie, v ktorom bojujú dedičné sily, patriace fyzickému vývojovému prúdu ľudstva, so silami, ktoré si individualita každého jednotlivého človeka priniesla zo života pred narodením ako výsledok svojich predchádzajúcich pozemských životov.

Druhé obdobie zahŕňa vek od 7. do 14. roku života. V tejto etape pohlavného dospievania sa buduje éterické, čiže pocitové telo. V rámci vývoja uvedenej oblasti sa u jednotlivca formujú sklony, zvyky, charakter, pamäť a temperament. Pre ich upevnenie pedagogika volí predovšetkým metódy obrazov a príkladov. Dôležité je, aby výchovný proces prebiehal neautoritatívnym spôsobom. Žiaci si v tomto čase vytvárajú idoly, stanovujú si životné méty, s ktorými sa jednak vnútorne identifikujú a nechávajú sa nimi viesť. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrávajú hodiny dejepisu, v ktorých sa stretávame s tzv. epochálnym vyučovaním. Úloha učiteľa tu nespočíva v podaní historických faktov, ale predovšetkým na základe hermeneutiky preniesť žiakov do daného obdobia. Aktualizácia doby a chápanie historických súvislostí vytvárajú značné nároky na prácu učiteľa. Taktiež však môžu vytvárať akýsi precedens subjektivizácie dejinných epoch.

Ak v prvom období vo výchove dominovali rozprávky, tak v čase pohlavného dospievania prvoradá úloha pripadá podobenstvám. Podľa waldorfskej pedagogiky ich efektivita spočíva v tom, že nezasahujú iba racionálnu zložku, ale i oblasť duše. Učiteľ, aby bol pri používaní týchto metód úspešný, im musí veriť, pretože nepresviedčajú slová, ale tzv. jemný duchovný prúd vyvierajúci z jeho podania.

Pri formovaní pocitov a predstáv napomáhajú i náboženské zážitky. Vzhľadom na synkretický základ antropozofie nie sú konfesionálne limitované. Jediná požiadavka je tu lojalita k rôznym náboženstvám a, samozrejme, disponovanosť učiteľa k možnému prijatiu duchovnej vedy R. Steinera. Autor antropozofie spresňuje vývoj pertraktovanej úrovne ľudského organizmu nasledujúcim výrokom: „V éterickom tele pôsobia bytosti, ktoré žijú v rastlinnej ríši. K nižším druhom týchto bytostí patrí všetko, čo ľudia vnímajúci duchovný svet popisujú ako salamandry, sylfy, undiny..." a gnómy (tieto sa taktiež okultne vzývajú v spomínanom biodynamickom hospodárstve - poznámka autora). Zakladateľ totiž rozlišoval veci a procesy, ktoré človek vidí a tie, ktoré síce nevidí, ale môže ich využiť v spomínanej okultnej komunikácii. Dodajme, že vo svojej duchovnej vede sa k týmto skutočnostiam spirituálne a špiritisticky vzťahoval.

V poslednom období od l4. roku života sa súbežne s pohlavnou zrelosťou rodí i astrálne telo. Adolescent je pripravený a schopný vytvárať si vlastné úsudky a názory na súvislosti, s ktorými sa zoznámil v predchádzajúcich obdobiach. Prebratá látka, ale i mimoškolsky získané poznanie, predstavujú materiál, ktorý hodnotí, posudzuje a tým mu dáva svoju vlastnú pečať. Zároveň si zachováva úctu k názorom iných. Obdobie prehodnocovania sa spája s nástupom rozumu, pretože už všetky životné sily prehovorili. Doposiaľ rozum iba triedil materiál poznania.

Waldorfská škola je 12-ročná. Prvých osem ročníkov predstavuje nižší stupeň a 9. až 12. ročník vyšší stupeň. V triedach sa spolu učia deti mimoriadne nadané s priemerne prosperujúcimi, niet tu selekcie. Taktiež spolu s týmito žiakmi chodia do triedy i mentálne postihnuté deti, ktoré podľa názoru Rudofa Steinera boli v minulom živote géniovia a teraz ich duch odpočíva. Snaha o integritu sa týka aj sociálnej roviny. Školu navštevujú deti z rôznych sociálnych vrstiev. Tento aspekt má vyvolať u žiakov empatiu, ktorú si odnesú do ďalšieho života.

Vyhotovenie vysvedčenia vo waldorfskej škole je pre učiteľa pomerne zložitá záležitosť. Skladá sa z dvoch častí. Prvá zahŕňa báseň, ktorú zložil učiteľ o dieťati a pre dieťa, preto ho musí dokonale poznať a mať s ním blízky kontakt. Druhá časť je slovná formulácia vyhodnotenia celoročnej práce žiaka pre rodičov a obsahuje prípadné rady do budúcnosti.

 

V pozadí antropozofia

Waldorfská škola je určite dokonale prepracovaný výchovno-vzdelávací systém, ktorý oslovil mnohých rodičov a, samozrejme, i žiakov. Taktiež pozadie waldorfskej pedagogiky - antropozofie je ucelenou nábožensko-svetonázorovou koncepciou, ktorá však už nemusí konvenovať s religióznym presvedčením rodičov.

Na ilustráciu uveďme prípad Dana Dugana, ktorý navštívil deň otvorených dverí vo waldorfskej škole v San Franciscu (San Francisco Waldorf School). Zdalo sa mu, že našiel najúžasnejšiu školu na svete. Takých zanietených učiteľov ako tu ešte v živote nestretol, azda s výnimkou rehoľných sestričiek, ktoré poznal ešte z katolíckej školy. Vyučovacie metódy vyzerali byť veľmi progresívne. Deti tu študovali každý predmet v dvojtýždňových blokoch a písali a ilustrovali si svoje učebnice. Umenie bolo zakomponované do každého predmetu. Niekoľko zbežných pohľadov do podivných spisov zakladateľa vyvolávali v ňom síce pochybnosti, ale učitelia ho uistili, že Steinerova antropozofia sa v rozvrhu vôbec nenachádza. Hovorili, že používajú jedine jeho učebné metódy. Zapísal teda svoje dieťa do šiestej triedy a po celý rok bolo všetko v poriadku.

Problémy začali, keď Dugan naďabil na jednu zo Steinerových kníh, ktoré sa v škole predávali. Autor v nej píše: „Keď blond a modrookí ľudia vymrú, ľudstvo začne postupne hlúpnuť, až kým ľudia nedôjdu k takej forme inteligencie, ktorá je nezávislá od blondovosti." Položil si otázku: Ako môžu inteligentní a citliví ľudia publikovať takúto hlúposť v osemdesiatych rokoch nášho storočia? Nie sú zaslepení kultickou indoktrináciou?

Po čase sa jeho syn začal sťažovať, že učitelia ich učia iba rozprávky. Napríklad špecializovaný učiteľ v šiestom ročníku hovoril: „Prvky sveta sú zem, vzduch, oheň a voda." Postupne Dugan prelistoval niektoré učebnice, v ktorých nachádzal mnohé prekvapenia. Vo fyziológii sa učilo, že ľudské telo sa skladá z nervovo-zmyslového, metabolicko-svalového a rytmického systému. Oveľa horšie, než občasné prvky kultovej pseudovedeckosti bolo to, čo vo vyučovaní chýbalo: vyučovanie odborných predmetov bolo založené výhradne na pozorovaní. Teórie, ktoré tvoria kostru vedeckého poznávania, boli takmer úplne vypustené. Deti vraj netreba učiť „predsudkom" a „materialistickým dogmám, ale treba ich viesť k tomu, aby si budovali svoje vlastné názory a pohľady. Jedine vlastné pozorovanie im môže objasniť, ako svet skutočne funguje."

Dugan na základe týchto zistení navrhol na rodičovskom združení reformu odborného vyučovania, avšak nestretol sa s pochopením. Požiadal preto o rozhovor tzv. kolégium učiteľov, ktoré riadilo školu. Odmietlo ho a delegácia učiteľov ho informovala, že jeho rodina bude zo školy vykázaná, ak neprestane robiť problémy. Porazený opustil školu.

Pýtal sa sám seba, či všetci rodičia skutočne prijali za svoj Steinerov svetonázor. Spomenul si, že keď ich deti prijímali do školy, nikto sa nezmieňoval o požiadavke veriť v pseudovedu. Preto rozposlal rodičom prieskumný dotazník, v ktorom sa pýtal na ich názory na učenie Rudolfa Steinera. Z 270 opýtaných sa mu vrátilo iba 32 odpovedí. V odpovediach respondentov sa v prevahe nachádzal kladný postoj k hlavným bodom Steinerovho učenia. Niektorí nevedeli nič o okultnom pozadí waldorfského školstva. Pravdepodobne vo väčšine prípadov boli ich deti postupne vo vyučovacom procese indoktrinované podivnou vedou bez ich vedomia.

Vtedy Dan Dugan začal systematický pátrať po rodičoch, ktorí mali svoje skúsenosti s waldorfským školstvom a zachovali si pri jeho posudzovaní kritický rozum. Z tejto iniciatívy vzišla organizácia PLANS (People for Legal And Nonsectarian School), ktorá sa zaoberá šírením pravdivých informácií o vplyve New Age na štátne školstvo v USA. Organizácia upozorňuje rodičov-neantropozofov, že ak posielajú deti do waldorfských škôl, mali by najskôr poznať Steinerove nezvyčajné idey.

Waldorfské školy ponúkajú síce dni otvorených dverí, ale podivný vieroučný systém antropozofie ostáva neviditeľný pre toho, kto nevie, kam sa má pozrieť. Návštevník je očarený nádherou a oddanosťou personálu. Preto neprekvapuje, že fyzická krása a výchovná atmosféra škôl a idealizmus učiteľov je tou najlepšou páskou na zrak rodičov, ktorí vďaka nej prehliadnu to najpodstatnejšie - manipuláciu s duchovnou orientáciou svojich detí.

 

PhDr. Eva Orbanová (1958) – absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983) a diaľkového štúdia teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Je doktorandkou na Katedre etnológie, oddelenia religionistiky. Témou jej dizertačnej práce je náboženský synkretizmus v hnutí New Age.