Náboženstvo prestupovalo celý život antického človeka. Bolo pevne späté so životom gréckej a rímskej spoločnosti a neodmysliteľnou súčasťou antickej kultúry v období približne od 8. storočia pred Kr. až do konca 4. storočia po Kr. Antické náboženstvo spájalo ľudské spoločenstvo do jedného celku a zaručovalo dodržiavanie právneho a morálneho poriadku. Bohovia boli stelesnením súdobých ideálov i všeobecných ľudských hodnôt. Chránili právo a spravodlivosť, lásku a priateľstvo, manželstvo a rodinu. Dávali ľuďom slobodu, zdravie, úrodu a radosť zo života. Nedovoľovali utláčať bezbranných a starých, spravovali život celej spoločnosti a každého jednotlivca. Napriek racionálnej kritike filozofov a všetkým peripetiám, ktorými antické náboženstvo prešlo, Gréci a Rimania nikdy celkom nestratili vieru v bohov či božstvo, ktoré stojí nad človekom.

Každá obec mala svoje ochranné božstvo, ale kult nikdy nebol poplatný len jednému bohu. Pre antiku je typické veľké množstvo bohov, teda vyhranený polyteizmus. Tento nebol prekonaný ani napriek rozvoju filozofie, ani keď v období synkretizmu všetci bohovia boli vzývaní naraz a strácali svoju individualitu, ani keď sa koncom antiky silne presadzoval henoteizmus (gr. hen - jedno). Henoteizmus je zdôrazňovanie moci jedného, nie však jediného boha. Z toho vyplýva, že jeho ctitelia brali na vedomie aj iných bohov a nepopierali ich existenciu. Ak sa napríklad človek obracal k svojmu obľúbenému bohu, vyberal si ho z mnohých iných. Často sa tiež pýtal veštiarne na radu, ktorému bohu má obetovať, aby dosiahol to, o čo sa usiluje. Podobne, ak jedna obec uctievala svojho boha, ktorého často ani nemenovala, lebo bol jednoducho bohom (theos, deus), tak zároveň uznávala, že iná obec uctieva iného boha. Ten dokonca mohol byť s jej bohom totožný, bol len inak pomenovaný, a preto sa mohol uplatňovať synkretizmus, teda splývanie bohov. Boh inej obce mohol byť aj prevzatý a prijatý do vlastného panteónu. Súčasne sa bohovia diferencovali a ľudia si vytvárali ďalších bohov, keďže ich počet nebol nijako obmedzený.

S pôsobením bohov bolo možné sa všade stretnúť: pri prameňoch a riekach, na poliach, lúkach i v lesoch. Každý z nich mal svoj vlastný okruh pôsobnosti. A tak sa koncom antiky hovorilo o stovkách až tisíckach bohov najrozmanitejšieho pôvodu, charakteru a pôsobenia. Vyhranený monoteizmus prichádza až so židovstvom a kresťanstvom zásluhou výlučnosti ich viery, ktorá nemôže uznať iných bohov okrem jediného pravého Boha ako Stvoriteľa neba i zeme. Kresťanský Boh sa však oficiálne presadil až na sklonku antiky.

Na rozdiel od židovstva, kresťanstva a islamu nie je antické náboženstvo zjaveným náboženstvom. Nemá posvätné knihy, v ktorých by bola zjavená náuka zachytená inšpirovanými autormi, ani nemá všeobecne uznávané dogmy. Tie si do určitej miery vytvárali len zvláštne uzavreté spoločnosti či sekty, ako boli orfici alebo pytagorejci, ktorí sa odvolávali na autoritatívne výroky svojho učiteľa, s ktorými nebolo možné polemizovať (autos efá - on sám, t. j. Majster to povedal).

Kým existovali písané „posvätné zákony" (hieroi logoi), týkali sa len jednotlivých chrámov. Boli to predpisy rituálneho charakteru, upravujúce obetné obrady a rôzne zákazy, napríklad vstupu do chrámu pre tých, ktorí sa nejako rituálne poškvrnili. Patril sem i dotyk mŕtvoly. Poškvrnenie i očistenie bolo chápané len ako čosi vonkajšie. Nešlo o vnútornú očistu. S písanými mravnými príkazmi sa stretávame iba v delfskej veštiarni, ktorá bola svojím spôsobom výnimočná. Pretože náboženstvo nebolo usporiadané do systému, zostával priestor pre rôzne filozofické a mystické špekulácie. Hlavnou zásadou bolo dodržiavať zvyky zdedené po predkoch.

Oproti kresťanstvu v antickom náboženstve neexistoval ani pojem cirkvi ako spoločenstva veriacich s pevne vymedzenou vierou, organizáciou a hierarchiou. Môžeme teda hovoriť o štátnom náboženstve, ale nie o štátnej cirkvi. Keďže bohov bolo veľké množstvo, bola nevyhnutná vzájomná tolerancia medzi ich ctiteľmi. Podobne tolerantné bolo v zásade aj štátne náboženstvo, pokiaľ sa neodopierala povinná úcta k štátom uznávaným božstvám a pokiaľ nové božstvá boli oficiálne prijaté do štátneho panteónu. Nešlo teda o náboženskú neznášanlivosť, ale o požiadavku lojality voči štátnemu kultu.

To však nevylučovalo možnosť veľmi prísnych postihov skutočných i domnelých previnilcov. S kresťanstvom prišiel rímsky štát a rímske náboženstvo do konfliktu kvôli kultu cisárov, ktorým kresťania odmietali vzdávať božské pocty. Podľa kresťanskej viery takáto úcta mohla patriť len Kristovi.

V štátnom kulte i v ľudovom náboženstve, ktoré zvlášť v staršej ére splývali, lebo ich vyznávalo v podstate to isté spoločenstvo ľudí, sa prejavuje značný tradicionalizmus. Ten nám umožňuje poznávať rôzne zážitky jestvujúce len svojou zotrvačnosťou, pričom ich zmysel unikal nielen ctiteľom božstiev, ale i kňazom, ktorí ich sami praktizovali. Sú to napríklad rôzne magické prvky, ktoré podobne ako mágia nepatria do pojmu náboženstvo, ale napriek tomu prežívali i v oficiálnom kulte. Ešte pevnejšie než grécke náboženstvo bolo tradíciou preniknuté štátne náboženstvo rímske, v ktorom ďalej žili rozličné magické a poverčivé praktiky, prejavujúce sa dokonca aj pri rokovaniach snemu a senátu. Ako príklad uvedieme aspoň padúcnicu (morbus comitialis, doslova nemoc snemu), ktorá mohla prerušiť a zmariť celé úradné rokovanie. Epileptický záchvat bol porušením rituálnej čistoty a znamením, že bohovia si neprajú pokračovať v rokovaní.

To boli však len zvyšky posvätnej tradície. Mnohé z nich sa potom postupne vytrácali a často pretrvávali len v ľudovom náboženstve, kde je dosť ťažké rozlišovať medzi náboženstvom a mágiou, uvedomelou vierou a nevedomou poverou. Ľudové náboženstvo si však vždy uchovávalo pevnú vieru v moc bohov. Mágiu a poveru Gréci i Rimania veľmi skoro vylučovali zo štátneho náboženstva a zvlášť v Ríme bola mágia prísne stíhaná.

Antické náboženstvo rozhodne nebolo náboženstvom primitívnym. Už v jeho historicky postihnuteľných začiatkoch ide o zložitý systém, typický pre vysoký kultúrny stupeň dosiahnutý dlhým vývojom. Preto v antickom náboženstve nenachádzame primitívne náboženské predstavy. Ťažko tu nájsť animizmus, šamanizmus, totemizmus a iné rozmanité -izmy v ich čistej podobe. Objavujú sa len sporadicky ako zážitok z dávnejších pomerov, ktorých výklad je navyše sporný.

Tak napríklad totemizmus, teda uctievanie totemového zvieraťa kmeňa, ktoré je ako tabu chránené a ktoré len pri určitých príležitostiach celý kmeň spoločne zabije a na spoločnej hostine zje, aby získal jeho silu, nemožno v historickej dobe u Grékov a Rimanov dokázať. Aj keď sú niekde náznaky teriomorfných predstáv, t. j. uctievania bohov vo zvieracej podobe - ako je napríklad spájanie Poseidona s koňom -, nie je to totemizmus. Antické náboženstvo, zvlášť u Grékov, je typicky antropomorfné, lebo všetkých bohov si predstavovali v ľudskej podobe. Bohovia boli len väčší, urastenejší, mali väčšiu moc a na rozdiel od ľudí boli nesmrteľní. Teriomorfizmus bol Grékom v zásade cudzí, a preto sa Gréci i Rimania často posmievali zvieracím podobám egyptských bohov, i keď si Egypťanov pre ich starobylú kultúru vážili. U Grékov sa boh len niekedy premenil na zviera, napríklad, keď Zeus v podobe labute  chcel zviesť Lédu. Podobne Pallas Aténa na seba brala rôzne podoby, keď sa zjavovala Odyseovi a jeho synovi Telemachovi. Ale to sú iba rôzne formy, v ktorých sa boh prejavoval, aby mohol komunikovať s ľuďmi, pretože len ťažko mohol hovoriť s človekom vo svojej vlastnej podobe.

Doc. ThDr. Peter Gažík (* 1952) – absolvent Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave (1975). V rokoch 1981 až 1985 študoval klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Na doktora teológie promoval roku 1989. Od r. 1996 pôsobí na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK ako docent a vedúci katedry filozofie a religionistiky, od r. 2001 aj ako prodekan fakulty. Zaoberá sa najmä ranokresťanským myslením vo vzťahu k antickej filozofii a kultúre.