Stopy na zranenej duši

Medzi najčastejšie následky, ktoré sa pri dlhšom pobyte v sekte začnú prejavovať, patrí narušenie integrity osobnosti, strata pôvodnej identity, autentického prejavu  a prežívania, ubité sebavedomie, neschopnosť a nechuť vnímať a hodnotiť realitu, riešiť konkrétne praktické záležitosti a samostatne sa rozhodovať, resp. preberať na seba zodpovednosť za svoje činy, paranoická myseľ obávajúca sa vštepených chorobných predstáv zdémonizovaného sveta, z toho prameniaca nedôvera k okolitému svetu a ľuďom, ako aj nezáujem o veci verejné. To sú iba niektoré zo všeobecne postrehnuteľných príznakov. Okrem toho angažovaný člen sekty trpí aj inými príznakmi: duševnou a telesnou vyčerpanosťou, rôznymi stavmi depresie a úzkosti, neurotickými a psychotickými poruchami atď.

Život v kulte takmer vždy sprevádza aj naštrbenie osobných sociálnych vzťahov, predovšetkým v rodine, škole či v zamestnaní. Nezriedka sa stáva, že jedinec sa postupne prestane stretávať so svojimi priateľmi, preruší štúdium či jednoducho nepochopiteľne zanevrie na všetko, čo ho predtým nadchýnalo a čomu venoval toľko voľného času. Minulosťou sú jeho ambície, sny sa preňho stávajú cudzie. Jediným kritériom a motorom jeho záujmu sú vízie a ciele spoločenstva, ktoré v mnohom prevzalo na seba funkciu rodiny, školy a zamestnávateľa zároveň. Za tým všetkým však treba hľadať práve závislosť od kultu či jeho vodcu, bez ktorej by sme si len ťažko mohli vysvetliť mnohé anomálie či patologické javy, pozorovateľné v takýchto pseudonáboženských zoskupeniach.

Nebudem sa na tomto mieste podrobnejšie zmieňovať o extrémnych prejavoch a kriminálnych praktikách kultov, ktoré za sebou zanechávajú nevyčísliteľné škody na ľudských osudoch. Spomeniem iba, že v spojitosti s náboženskými kultmi sa čoraz častejšie začína písať o spolupráci s organizovaným zločinom, hromadných samovraždách členov, pašovaní drog, praní špinavých peňazí a rôznych iných pochybných ekonomických aktivitách, o vyvíjaní značného hospodárskeho a politického vplyvu, ale aj o militantnom vyzbrojovaní, týraní či sexuálnom zneužívaní žien a - čo je ešte horšie - i detí, ohrozovaní zdravia svojich členov odmietaním transfúzie krvi, zanedbávaním spánku, životom v nevyhovujúcich hygienických a materiálnych podmienkach či neplatením nemocenského poistenia a pod. O tom však - ak takéto informácie vôbec preniknú za prísne strážené hranice sekty - s obľubou a emotívnym podfarbením píše i denná či bulvárna tlač. Rovnako nie je priestor na to, aby som sa dotkol všetkých tráum a následkov prameniacich z každodenného, možno oveľa všednejšieho a skrytejšieho, ale o to zákernejšieho kultového života, pretože je ich naozaj mnoho. Avšak nedá mi nezmieniť sa o obzvlášť boľavom probléme, ktorý je potenciálnym ohniskom mnohých ľudských tragédií - o rodine a výchove detí žijúcich v pseudonáboženskej komunite.

Život v komunitách je často nalinkovaný presnými pravidlami, ktoré jej členovia aj striktne dodržujú. To by však nebolo to najhoršie. Problém nastáva, keď sa záujmy rodiny, jej interné vzťahy a prirodzené funkcie, ktoré má rodina plniť, podriaďujú záujmom sekty, neraz aj ich vodcu či úzkeho komunitného vedenia. Emócie, ktoré dieťa od rodiča za normálnych okolností očakáva, sa potláčajú, dokonca sekta ich v niektorých prípadoch vníma ako nežiaducu príťaž odvádzajúcu pozornosť rodiča a oberajúcu ho o čas, ktorý by mal „normálne" venovať sekte. Intimita vzťahov medzi rodičom a dieťaťom sa tu považuje za slabosť, priestor na ich napĺňanie je z jednoduchého dôvodu nedostatočný - niet kedy. O nič lepšie na tom nie je ani výchova. Často je jednostranná, vzdelanie nezodpovedá súčasným potrebám. Vlastne ani nemôže, lebo ciele a hodnoty komunity sú iné ako v normálnej spoločnosti.

V komunitách sa často prejavuje nechuť rodičov posielať deti do „svetskej" školy a tak sa stáva, že deti roky nepoznajú iné prostredie ako komunitné. To zapríčiňuje, že im chýba množstvo podnetov a zážitkov, ktoré bežne prežívajú deti mimo komunity. Okrem toho sekta v rámci vlastného výchovného a vzdelávacieho „procesu" zámerne a vedome v deťoch prehlbuje kultúrny a civilizačný rozpor medzi komunitou a okolitým svetom a tak sa stáva, že dieťa býva pri komunikácii so svetom mimo komunity dezorientované a nezriedka zažíva neistotu, nedôveru až strach. Keď dieťa navštevuje civilnú školu, tu zase hrozí stres z dvojkoľajnosti výchovy, z konfrontácie s úplne odlišným svetom a predstavami, ku ktorým ho v komunite vedú, ale predovšetkým so spolužiakmi, ktorí ako deti bezprostredne reagujú na každú inakosť a nie vždy majú pochopenie pre špecifický svet cudzorodého kultu, čo dávajú niekedy jasne, inokedy až trpko najavo.

Podobne i manželské spolužitie partnerov žijúcich v komunite je ochudobnené o bezprostredné prejavy lásky a nehy. Navyše, poznačené je neprirodzeným pohľadom na sexualitu, čo sa v mnohých prípadoch prejaví napätím a vzťah končí rozvodom. Manželia sú vedení k tomu, aby uprednostňovali citový vzťah k božstvu, prípadne k vodcovi, čo v značnej miere okliešťuje ich vzájomný vzťah, ktorý sa postupne zbavuje svojej autenticity. Vzťah je ovplyvňovaný, ba v niektorých prípadoch až podriadený ideológii a každodennému neúprosnému životu komunity. Pre totalitné kulty je typické, že pre svojich členov často určujú pravidlá sexuálneho správania, čím stupňujú a vyhrocujú ich závislosť od kultu a zdôrazňujú ich podriadenosť. Tieto pravidlá sú rozmanité: od absolútne neprirodzenej sexuálnej zdržanlivosti (a to aj v manželskom zväzku), až po nespútané sexuálne súloženie; od „posvätnej" prostitúcie, až po kontrolovaný výber partnera.

 

Čo robiť?

Túto otázku si už aj na Slovensku kladie čoraz viac zaskočených rodičov práve v okamihu, keď zistia, že syn či dcéra začína akosi čudne reagovať na ich podnety, ba už v konkrétnych rysoch uvažuje o vstupe do niektorej sekty. Avšak málokedy je ich analýza situácie triezva a oni, žiaľ, často reagujú necitlivo až panicky.

Prvou chybou je, že rodičia sa o svoje dieťa väčšinou začnú zaujímať až vtedy, keď je už neskoro. Nepoznajú jeho názory, nevedia, s kým sa stýka, nevenujú pozornosť jeho predstavám a túžbam. Ak zistia, že sa im vzďaľuje a že mu prestávajú rozumieť, nezriedka reagujú prchko až vyhrotene. Pritom si neuvedomujú, že niekedy práve oni, ich autoritatívnosť, ako aj nesloboda, ktorú dieťa v rodine pociťuje, sú hlavnou príčinou, prečo si hľadá náhradný svet. Nezáleží na tom, že on je - paradoxne - omnoho autoritatívnejší! V danej chvíli to dieťa nevníma, skôr je ním očarené a nazdáva sa, že je pre neho jediným riešením. Preto je dobré, aby sa rodičia s deťmi častejšie zhovárali aj o vážnych veciach, aby poznali ich názory a predstavy a aby vytvorili potrebný priestor na ich autentické vyjadrenie a napĺňanie.

Keď už dieťa prejavilo záujem o konkrétny kult, prípadne uvažuje o živote v komunite, je potrebné obrátiť sa na odborníka (kňaza, psychológa, špecialistu na problematiku siekt a kultov a i.) a prekonzultovať s ním ďalší postup. Dôležité je postupne si o kulte zadovážiť čo najviac presných informácií. Odporúča sa zapisovať si mená, adresy a telefónne čísla členov kultu, s ktorými dieťa komunikuje, oboznámiť sa s literatúrou a názormi, na ktoré sa dieťa odvoláva, zaujímať sa o aktivity dieťaťa súvisiace s kultom, zhromažďovať výstrižky z novín a časopisov opisujúce minulosť a súčasnosť kultu a pod.

Všetky tieto informácie, najmä v počiatočnom štádiu indoktrinácie, môžu zohrať v procese prinavrátenia pozitívnu úlohu, zvlášť vtedy, ak je dieťa zaskočené ich reálnou výpoveďou. Sekta z pochopiteľných dôvodov nemá záujem, aby sa jej potenciálny člen o nej dozvedel skutočnosti, ktoré by ju mohli kompromitovať a postaviť do negatívneho svetla, a preto sa o objektívne informovanie dieťaťa musí pričiniť aj rodič. Nie je však dobré, ak pritom vystupuje autoritatívne a konfrontačne, to často spôsobí opačný efekt, než zamýšľa. Dieťa sa ešte väčšmi uzavrie a stratí záujem o ďalšiu komunikáciu, čo môže iba urýchliť jeho odchod z domu. Rodič by mal preto reagovať primerane a pokojne, nikdy by sa nemal uchýliť k vyhrážkam a psychickému nátlaku. Z jeho postoja musí vyžarovať dôvera a láska, na druhej strane však istota prameniaca z konkrétnych a overených informácií o deštruktívnom kulte.

Často sa totiž stáva, že rodič, ktorý má iba veľmi povrchné, neucelené, ba takmer žiadne informácie, tento hendikep kompenzuje vyhrotenými emocionálnymi prejavmi bez toho, aby dieťaťu logicky vysvetlil, v čom vlastne spočíva nebezpečenstvo a možné nástrahy jeho počínania. Takýto postup je veľmi nepresvedčivý, a ako som už spomenul, v dieťati to naopak iba posilní jeho rozhodnutie skorého odchodu.

Skutočne je ťažké dosiahnuť rovnováhu medzi priznaním a rešpektovaním autonómie dieťaťa, nevyhnutnej vzhľadom na jeho osobné a spoločenské dozrievanie, a medzi transparentným, nekompromisným a jasne zdôvodniteľným postojom voči danému kultu, a to tak, aby dieťa cítilo náš skutočný záujem oň a naopak našu snahu pomôcť mu nepociťovalo ako konfrontáciu či dokonca násilie. Ak aj dieťa odíde do sekty, vzťah budovaný na dôvere a porozumení je veľkou devízou pri ďalšej komunikácii. Tú treba udržiavať pokiaľ možno za každých okolností, aby dieťa v sebe „neodpísalo" myšlienku na možný návrat.

Iná situácia nastane, ak hovoríme o odchode zo sekty. Považuje sa to za jeden z najtraumatickejších zážitkov. Väčšinou sa človek k tomuto kroku odhodláva dlhodobejšie, aj keď sa niekedy stáva, že jeho rozhodnutie padne v jedinom okamihu. Aj po vystúpení zo sekty však ešte zápasí s vnútorným strachom a obavami, ktoré sa prelínajú s hnevom zameraným na sektu, najmä pri myšlienke na premárnené roky a často i majetku, o ktorý ho obrala. Steven Hassan vo svojej knihe Jak čelit psychické manipulaci zhoubných kultů píše: „Mnoho ľudí, s ktorými som sa stretol, opisovalo tento stav ako keď sa človek hlboko zamiluje, plne sa angažuje a venuje svojej láske všetok cit a dôveru, a potom zistí, že to bol len klam a tá osoba ho iba využívala. Sklamanie, bolesť a pocit zrady sú obrovské."

Takýto človek je nielen vnútorne zranený, ale má sklon k depresiám, ako aj problémy nadväzovať nové kontakty, nedokáže riešiť triviálne praktické veci a pociťuje hlbokú prázdnotu, pretože sekta bola preňho jediným zmyslom života. Preto je potrebné navrátiť ho do reality a obnoviť jeho predkultovú identitu, napríklad aj tým, že sa pokúsime oživiť v ňom jeho pôvodné ambície, túžby, sny či záujem o aktivity, ktorými sa pred vstupom do sekty zaoberal. S. Hassan k tomu poznamenáva: „Pomáhal som ľuďom, ktorí nevedeli, čo si majú objednať v reštaurácii, aké šaty si majú obliecť, akú knihu čítať, na aký film sa ísť pozrieť alebo čo majú robiť v škole či v zamestnaní. Pre tých, čo boli zvyknutí vyžadovať súhlas vedúceho pre absolútne normálne veci, je návrat do sveta osobnej zodpovednosti niečím nepredstaviteľným. (...) Ako väčšina zručností aj rozhodovanie potrebuje prax. Ľudia sa postupne naučia preberať zodpovednosť za svoj život. Možno to urýchliť tým, že príbuzní a priatelia budú nenápadne, ale dôsledne kultistu nútiť konať nezávisle. Podporou sebaúcty a sebadôvery sa závislosť zvyčajne prekoná."

Najdôležitejšie zo všetkého je, aby sme sa človekovi, ktorý prekonal takúto negatívnu životnú skúsenosť, dostatočne venovali. Treba, aby znova získal prirodzenú autonómiu myslenia a priame, nesprostredkované emocionálne prežívanie. Na druhej strane nie je dobré, aby sme mu pripomínali jeho sektársku minulosť a dávali mu najavo jeho „životný omyl" či dokonca „zlyhanie". Naopak, treba v ňom posilňovať jeho zdravé sebavedomie, ktoré bolo pošliapavané niekoľkoročným podriaďovaním sa totalitnému systému sekty a jej autokratívnemu vodcovi. Iba tak môžeme mať nádej, že sa časom zahoja jeho rany, postaví sa na vlastné nohy a čo je najdôležitejšie, že strach, nedôvera vo vlastné sily a negatívny pohľad na život, ktorý v ňom sekta za tie roky živila, ale i nenávisť voči sekte a hnev z myšlienky na premárnené roky vystrieda pokoj, nádej a pozitívny prístup a úcta k životu. A o to tu vlastne ide.

 

Záver

Svoj príspevok zakončím myšlienkou: Sekty často kritizujú tradičné cirkvi z ich autoritatívnosti a dogmatickosti a tvrdia, že sú už za svojím historickým zenitom, sú skostnatené a duchovne prehnité. Tragédiou však je, že v zrkadle, ktoré cirkvám nastavili, sa odráža ich vlastná tvár.