V satanizme je to vcelku jednoduché. Ukazuje sa, že jeho základnou motiváciou je „vzbura". Keď sa satanizmus búri proti pozitívnym hodnotám kresťanstva, potom jeho výstupom je škandalózne a zväčša kriminálne správanie. Keď sa búri proti negatívnemu správaniu niektorých kresťanov, potom jeho výstupom môže byť i „pozitívny" obraz, nie nepodobný tomu, ktorý nám vykresľujú kresťanskí svätci. Práve satanizmus však predhadzuje otázky psychologických motivácií náboženskej viery veľmi naliehavo. Jeho hlbšie štúdium poukazuje na mnohovrstevnosť ľudskej psychiky a mnohovrstevnosť je skutočnosťou, ktorá privádza človeka k náboženstvu.

Je zrejmé, že náboženstvo ovplyvňuje tri základné oblasti ľudskej psychiky - oblasť porozumenia, oblasť citu a oblasť správania. Vzťah medzi náboženstvom a ľudskou psychikou je však dvojsmerný.

Náboženská viera nielenže formuje človeka a určuje jeho správanie, ale sýti aj potreby, ktoré sú v ňom už vopred obsiahnuté. Či už v dôsledku genetických dispozícií alebo neskorších psychologických skúseností. Dá sa to povedať aj tak, že človek si vyberá to náboženstvo (prípadne tú formu ateizmu), ktoré pre seba zažíva ako „najvyhovujúcejšie". Alebo ešte inak: Každý človek sa rozhoduje pre to náboženstvo, ktoré z tých či oných dôvodov najlepšie vyhovuje jeho vopred daným dispozíciám.

Existujú tri roviny motivácií, ktoré človeka privádzajú k náboženskej viere: Primárnu rovinu predstavujú motivácie „transcendentné", pre ktoré neexistuje nenáboženská alternatíva. Tieto motivácie sú výrazom existenciálnej a intelektuálnej citlivosti človeka a privádzajú ho k náboženskej viere vôbec. Sekundárnu rovinu predstavujú „psychologické" motivácie, vypovedajúce o základných potrebách človeka a tým špecifikujú príklon k celkom určitej forme náboženstva. Terciárnu rovinu predstavujú motivácie „sociologické", ktoré hovoria o miere prežívania osamotenosti a stratenosti človeka vo svete a sú rozhodujúce pre vstup do konkrétnej náboženskej skupiny a konkrétnych medziľudských väzieb.

 

Primárne motivácie

V rokoch 1984 - 1986 prebehol v Českej republike sociopsychologický prieskum, ktorý sa zameriaval na základné motivačné faktory konverzie na katolicizmus. Prieskum sa konal v rámci podzemných cirkevných štruktúr a jeho výsledky boli publikované len v zahraničnej tlači. Z výsledkov vyplývalo, že pre náboženskú konverziu vôbec sú určujúce tri základné existenciálne faktory: a) otázka zmyslu vecí (respektíve zmyslu ľudského života), b) otázka o podstate morálnych hodnôt (respektíve ich absolútnosti či relatívnosti) a c) otázka konečnosti ľudského života (teda smrti).

a) Ako kľúčové v otázke zmyslu života sa ukázalo hľadanie odpovede na otázku, či život má zmysel (nie len jednoducho čo je zmyslom života). Ukázalo sa, že z psychologického hľadiska je zážitok zmysluplnosti vždy spojený s pocitom „úlohy", ktorá sa má splniť a ktorá k človeku prichádza zvonka. Konvertiti na to reflektovali tak, že bez predpokladu existencie Boha, ktorý človeku „dáva" zmysel, nemožno dospieť k zážitkovej kvalite jeho „hľadania", prípadne ani „nachádzania". Samotný zážitok zmyslu by sa tak celkom rozpadol;

b) V otázke hodnôt znela dilema nasledovne: Sú morálne hodnoty záležitosťou konvencie, alebo je to „niečo", čo je dané ľudstvu objektívne a vopred? Inými slovami, závisia etické normy dobra a zla od hlasovania ľudí, alebo je to niečo, čo ľudia len lepšie či horšie poznávajú? Na vedomej rovine sa často predpokladá, že normy vychádzajú zo spoločenského vedomia a sú vecou čírej konvencie. Pri hlbšej reflexii však vedie tento predpoklad k ťažkým rozporom. Neexistujú morálne súdy, ktoré by - z psychologického hľadiska - nevychádzali z „danosti" dobra a zla. A práve táto „danosť", ktorá nie je empiricky vyargumentovateľná, viedla u väčšiny účastníkov prieskumu k predpokladu existencie vyššieho Zákonodarcu, teda Boha;

c) V otázke úzkosti zo smrti bol zo všetkých existenciálnych faktorov vzťah k náboženstvu najpriamejší. Podľa I. D. Yaloma predstavuje úzkosť zo smrti jednu zo základných konštánt ľudskej psychiky a religionistická teória hovorí, že náboženská viera od predstavy osobnej neexistencie vždy nejakým spôsobom „oslobodzuje". V zhode s tým sa podľa toho istého autora u veriacich ľudí s vedomou úzkosťou zo smrti stretávame menej často než u ľudí neveriacich a taktiež v uvedenom prieskume väčšina konvertitov referovala, že sa „nebojí smrti, lebo..." a nasledoval vieroučný článok, ktorý absolútnosť smrti vždy nejakým spôsobom popieral.

 

Sekundárne motivácie

Podľa Karen Horneyovej si človek v zdravých medziľudských vzťahoch môže vybrať jednu z troch základných možností, aký vzťah si vytvorí k ostatným ľuďom: Buď robiť kroky „k" nim, alebo „od" nich, alebo „proti" nim. Podľa uvedenej autorky platí, že podľa svojich prevládajúcich postojov si človek dodatočne vytvára i príslušné životné hodnoty, ktorými svoje postoje spätne ospravedlňuje. Tieto hodnoty možno zhrnúť pod tri odlíšiteľné etické maximy - lásku, slobodu a moc.

Z psychologického hľadiska je prijatie niektorej z týchto troch pozícií pre človeka veľmi dôležité. Dáva mu možnosť nájsť v svojom živote poriadok a ponúka mu úľavu od trýznivých a neznesiteľných pocitov stratenosti, úzkosti a menejcennosti, s ktorými sa stretáva v kontakte s ostatnými ľuďmi. Ak vychádzame z predpokladu, že ľudia si vyberajú tú reprezentáciu reality, ktorá im z najrôznejších dôvodov „vyhovuje", je tu z religionistického hľadiska ešte problém: Do akej miery tieto hodnoty korešpondujú s ponukami rôznych náboženských systémov? Či inak povedané: Do akej miery korešpondujú tieto základné vzťahové pozície s hodnotami, ktoré človek nachádza v rôznych svetových náboženstvách?

 

Náboženské ponuky

Už z letmého pohľadu je zrejmé, že s ponukou lásky ako najvyššej hodnoty ľudského života prichádza na súčasný svetonázorový „trh" najmä kresťanstvo. A to predovšetkým v svojom tradičnom poňatí. Svet sa v tomto náboženstve vníma ako príťažlivé miesto na prebývanie (...len si uvedomme, koľko „kresťanov" sa síce nelogicky, avšak veľmi rado stotožňuje s hinduistickou predstavou reinkarnácie a teší sa na následné životy na tejto Zemi) a ako „láska" sa tu vníma predovšetkým zážitok, že je „hodný milovania". Možnosť „byť milovaný" je základnou hodnotou, s ktorou kresťanstvo prichádza na súčasný svetonázorový trh. V propagandistickej podobe sa s ňou stretávame pri náborových sloganoch typu Boh ťa miluje, Ježiš ťa má rád a pod. Až druhotne (a menej špecificky) sa v kresťanstve pod hodnotu lásky zahrnuje i aktívum „milovať", teda empatické a altruistické nachádzanie vzťahu k ostatným ľuďom, živým bytostiam a svetu ako celku.

S hodnotou slobody sa stretávame predovšetkým v náboženských systémoch Indie, teda v hinduizme a budhizme. Tieto náboženstvá hovoria o svete ako o mieste utrpenia a strasti, prípadne ako o ilúzii, z ktorej sa človek musí „oslobodiť". Tým sa často myslí stiahnutie do vnútorného sveta človeka. Myšlienka nekonečného kolobehu životov na tejto Zemi je čímsi negatívnym a vníma sa skôr ako kliatba. Hoci tieto náboženstvá v niektorých svojich smeroch oceňujú medziľudskú vzájomnosť, charitu a pomoc, i v týchto prípadoch nachádzania vzťahu k iným ľuďom sú skôr nástrojom na dosiahnutie základnej ponúkanej hodnoty - oslobodenie od sveta. Len indickí svätci - bódhisatvovia - sa zriekajú vyvanutia zo sveta, ale nie kvôli tomuto svetu, ale pre ostatných ľudí, aby aj im pomohli vyslobodiť sa zo sveta. Pripomínajú tak akýchsi hrdinských náboženských záchranárov, ktorí rezignujú na vlastné pohodlie a ktorých odhodlanie žiť pozemský život sa nepovažuje za prejav hedonizmu, ale mimoriadnej osobnej askézy.

Konečne s ponukou moci (a prosperity) ako univerzálnej vzťahovej hodnoty ľudského života prichádza na našu náboženskú scénu najmä hnutie Nového veku (New Age). V jeho rámci sú to napríklad najrôznejší alternatívni liečitelia a psychoterapeuti, astrológovia, čarodejníci, homeopati, prípadne „mimozemšťania" (na rozdiel od zážitkových skupín, ktoré inklinujú skôr k hodnote slobody a sťahovania sa do sveta ľudského vnútra). Recept Nového veku reaguje na pocit dnešných ľudí „ako málo mám život vo svojej moci". Typické je, že ľudská agresivita sa tu nepotláča, ale sociálne prijateľným spôsobom uvoľňuje a životná energie je zameraná na výkon a úspech.

Okrem hnutia Nového veku sem patria aj niektoré misijné kresťanské skupiny typu charizmatického hnutia a hnutia viery, práve tak ako niektoré agresívne sekty typu Svedkov Jehovových a súčasný sebavedomý islam. (Samozrejme, že medzi miliardou moslimov celého sveta sa nájdu ľudia najrôznejšieho charakteru. Dôležité však je, či možno zovšeobecňovať ich psychologické charakteristiky v situáciách, keď sa títo ľudia zažívajú ako moslimi. Bez toho, aby som to chcel obsahovo porovnávať, ide o otázku analogickú otázke „Aký je skutočný komunizmus?", prípadne „Aký je skutočný nacizmus?". Ani tu nemožno vziať do úvahy situácie, keď sa jednotliví komunisti či nacisti prejavujú ako priateľskí ľudia, dobrí otcovia rodín, ľudia s umeleckými záujmami atď. Dôležité sú situácie, keď sa títo ľudia zažívajú ako nositelia komunistickej či nacistickej ideológie - pozn. autora.)

Zaujímavý je v tomto ohľade satanizmus, ktorý v rôznych svojich prejavoch kolísa medzi ponukou moci (= reálna viera v Satana ako démona zla) a ponukou slobody (= Satan ako symbol neviazaného užívania, predovšetkým užívania si viac či menej deviantnej sexuality).

 

Osobnostné vzorce

Akí ľudia sa rozhodujú pre hodnoty lásky, slobody a moci? Ak vychádzame z postrehov Karen Horneyovej, môžeme príslušné osobnostné typológie nielen opísať, ale vysledovať ich aj v rýdzo svetských postojoch:

a) S preferovanou hodnotou lásky sa môžeme stretnúť v životnej pozícii Nie som OK - Si OK. (V zásade o tom istom, o čom píše Karen Horneyová, hovorí i Thomas Harris, keď tvrdí, že každý človek sa v ranom detstve rozhoduje pre jeden z troch základných životných postojov: Nie som OK - Si OK, Nie som OK - Nie si OK a Som OK - Nie si OK. Trochu vágne slovo „OK" používa Harris v zmysle základnej oceneniahodnosti seba samého a vonkajšieho sveta, zhruba v zmysle: Som či nie som „hodný milovania", prípadne: Svet je či nie je „super". Podľa K. Frielingsdorfa sa Harrisove životné postoje formujú ako odpoveď na základné rodičovské príkazy. Pozícia Nie som OK - Si OK sa formuje ako odpoveď na rodičovský príkaz „Smieš žiť, len keď budeš dobrý", pozícia Nie som OK - Nie si OK ako reakcia na nariadenie „Smieš žiť, len keď potlačíš svoje pocity", a pozícia Som OK - Nie si OK sa vytvára ako odpoveď na posolstvo „Smieš žiť, len keď budeš úspešný" - pozn. autora).

Očakávaným postojom je tu poddajnosť a skôr než o vládnutie tu ide o tendenciu pomáhať a podriaďovať sa druhým. Životným heslom je trochu zamindrákované „Keby som len bol ako ty... (úžasný ideál)" a prevažujúcou emóciou úzkosť a pocity viny. Ide o prevažujúci postoj celej západnej (predovšetkým európskej) civilizácie a s jeho výraznými prejavmi sa môžeme stretnúť v rôznych pomáhajúcich profesiách, humanistov a aktivistov najrôznejších pacifistických a charitatívnych hnutí. Tu podobne ako v etablovanom kresťanstve vyvolávajú prejavy agresívnych síl v človeku pocity viny a akýkoľvek zážitok nadradenosti nad druhými sa vedome odmieta. Sklony k pocitom menejcennosti a opovrhnutiahodnosti (= nie som OK), ku ktorým majú ľudia západnej civilizácie blízko, vysvetľujú i vznik politických a spoločenských hnutí sebatrestajúco zavrhujúcich Západ ako celok, ustavične sa za niečo ospravedlňujúcich (od krížových výprav, cez kolonizáciu Ameriky, až po súčasnú globalizáciu) a nostalgicky glorifikujúcich všetko, čo sa vníma ako prírodné, neskazené a nedotknuté;

b) Vysoko postavenú hodnotu slobody môžeme očakávať v postoji Nie som OK - Nie si OK. V profánnej oblasti sa s ním stretávame najmä u najrôznejších skeptikov a sklamaných „pozorovateľov" cudzieho a vlastného života (psychológovia, historici a filozofujúci intelektuáli všeobecne), ale tiež u príslušníkov drogovej a protestnej subkultúry, nadšencov za zmenené stavy vedomia, konzumných materialistov typu divákov „mydlových" telenoviel a zapálených fanúšikov sveta počítačov a internetu. Spoločným emočným menovateľom všetkých týchto postojov je depresia a životné motto „Nič nemá zmysel". Pod slovom „nič" sa myslí reálny svet, reálni ľudia a reálne komunikačné vzťahy. V snahe otupiť bolesť vedie sloboda, po ktorej títo ľudia túžia, k maximálnemu odstupu od sveta a k životu na veľmi nízkej úrovni. K životu bez bolesti a hádok, ale takisto bez chuti a zápachu. Čo sa u týchto ľudí vníma ako životná múdrosť, tolerancia, nelipnutie a schopnosť vystačiť si sám;

c) Čo sa týka hodnoty moci a prosperity, tie by sme mohli spájať s narcistickým presvedčením „Ja som Boh". Možno očakávať, že by sme sa s týmto postojom (variant Som OK - Nie si OK) stretávali predovšetkým u najrôznejších životných víťazov a ambicióznych hviezd, a to v oblasti politických, ekonomických, ale aj spoločenských štruktúr. Teda u mužov a žien, ktorí sa cítia neporovnateľne lepší, než sú „oni", svoj život chcú zvládnuť pomocou inteligencie, vôle, prípadne krásy, majú sklony k arogancii, nadradenosti a často sú pyšní na svoju schopnosť zvládnuť „všetky" problémy (často absolventi psychoanalýzy, geštaltu a iných módnych psychoterapií). Prevládajúcou emóciou je hnev.

Patrili by sem tiež vyznávači najrôznejších mesiášskych ideológií typu komunizmu, liberalizmu, islamu či fašizmu. Ako som sa už zmienil, špecifikom by v tomto ohľade bol satanizmus, ktorý nie je v pravom zmysle slova náboženstvom, lebo väčšina satanistov uznáva Satana iba ako symbol (symbol emancipácie), a ktorý - ako sme už povedali - sa svojím životným mottom „Všetci ste ,debili‘" kolísa medzi protestnou hodnotou vzbury (ktorú vníma ako „oslobodenie") na jednej strane a hodnotou moci a prosperity na strane druhej. Práve tieto základné vzorce postoja k životu, k svetu a k sebe samému vysvetľujú i onú „spriaznenosť" ducha, ktorou medzi satanizmom a niektorými kresťanskými svätcami vnímalo auditórium prednášky na začiatku tohto rozprávania.

 

Terciárne motivácie

Uvádzané porovnania s ateistickými paralelami slúžia na priblíženie osobnostných štruktúr, ktoré stoja „za" rôznymi formami náboženského presvedčenia. Podstatný je vzťah človeka k základným hodnotám lásky, slobody a moci, a nie náboženské vyznanie ako také. To slúži na racionálne ukotvenie týchto hodnôt, ale nie je ich dôvodom. Aby sa situácia ešte väčšmi skomplikovala, hrá v náboženskej konverzii významnú úlohu i ďalšia motivačná vrstva - terciárne motivácie, ktoré vychádzajú z potreby človeka nebyť sám a stať sa časťou vyššieho spoločenského celku.

Terciárne motivácie vedú k postojom, ktorými jednotlivec plní požiadavky, kladené na neho jeho okolím. S významnosťou tejto sféry sa stretávame najmä v tradičných cirkvách, ktorých príslušníci prijímajú svoje náboženské presvedčenie zväčša nereflektovane podľa tlaku, ktorý na nich vyvíja sociálne prostredie, kam sa rodia. Pri konverziách v dospelom veku sa s dôležitosťou tejto stránky stretávame predovšetkým v sektách. Jednak v rámci tzv. love-bombing (bombardovanie láskou), akéhosi druhu správania, ktoré imituje vzájomnú sociálnu blízkosť a intenzívne interakcie, jednak v rámci s úľavou zažívaného spoliehania sa na otcovskú autoritu vedenia či „vodcu", ktorý človeka miluje a ochráni.

Pravda však je, že terciárne motivácie (ktoré vychádzajú zo sociálnej „úlohy") sa len ťažko odlišujú od motivácií sekundárnych (ktoré sú výrazom autentickej osobnosti). Každá skupina tlačí na svojich členov, aby prijali skupinový ideál, a tak príťažlivosť konkrétnych jednotlivcov do značnej miery splýva s príťažlivosťou skupinových hodnôt, ktoré tieto osoby svojím vystupovaním manifestujú. Často vôbec nie je jasné, či sa príťažlivosť týka ich autentického či maskovaného vyjadrenia.

 

Islam a kresťanstvo

Nuž, ale čo z toho? V súvislosti s teroristickým útokom na Svetové obchodné centrum v New Yorku sa môžeme stretávať s diskusiami o strete civilizácií, čím sa myslí stret našej kresťanskej a postkresťanskej civilizácie Západu s východnou civilizáciou militantného islamu. Aké sú však špecifiká tohto náboženstva? Možno sa na podklade vyššie uvedenej klasifikácie k tejto otázke bližšie vyjadriť? Či ešte inak: Možno vskutku v súčasnom islame očakávať väčšiu tendenciu k expanzívnym a sebapresadzujúcim postojom než napríklad u vyznávačov kresťanstva či iných svetových náboženstiev?

Samozrejme, je to tak. Ale aby to bolo celkom jasné, ukážme si to na protiklade súčasného kresťanstva: Ako sme už hovorili, v súčasnom kresťanstve rieši všetky problémy láska. Posledné odkazy ľudí, ktorí sa z New Yorku pred smrťou dovolali svojim blízkym, boli „milujem ťa". Tí ľudia nežiadali posmrtnú pomstu ani nehovorili o nádeji v konečné víťazstvo „Boha" nad „Satanom". Hovorili o láske. Je to dôsledok toho, že v súčasnej západnej kultúre celkom zreteľne prevažujú tendencie k sebazapieraniu a túžbe byť milovaný. Mať pocity nadradenosti voči ostatným ľuďom sa nepovažuje za vhodné a za najväčšiu chybu verejne činných osôb sa považuje arogancia. Láska, dobrota, veľkodušnosť, prípadne citlivé svedomie (= pocity viny), to sú hodnoty, ktoré sa v kresťanskom kultúrnom prostredí najväčšmi cenia.

Na tomto mieste by som urobil malú poznámku. Tento postoj nemusí byť v krajných polohách ničím obdivuhodným. „Defenzívnosť" má svoje tienisté stránky: Vedie k pocitom viny, menejcennosti, zlyhania a opovrhnutiahodnosti, teda k vlastnostiam, ktoré by sme u Ježiša nenašli. Ježiš netrpel pocitmi viny, menejcennosti ani sebanenávisti a boli časy, keď ani kresťanstvo nehlásalo tieto postoje s takou samozrejmosťou ako to robí dnes. Keď pápež Urban II. vyhlasoval prvú krížovú výpravu, udelil všetkým bojovníkom generálne rozhrešenie minulých, súčasných i budúcich hriechov. Nám to dnes znie neuveriteľne a škandalózne, ale to vypovedá predovšetkým o nás a o našej súčasnosti, nie však o kresťanstve. Keby sme sa sami seba pýtali, či sa považujeme za „lepších" kresťanov, než boli tí stredovekí križiaci, ukáže sa to v plnej nahote: odrazu nevieme, čo odpovedať. Na jednej strane si myslíme, že lepšími kresťanmi skutočne sme (inak by sme sa nad tými križiakmi nepohoršovali), no na druhej strane sa to bojíme priznať, lebo máme v svojej mysli príkaz byť pokorní a nepozerať sa s dešpektom na ľudí okolo seba.

Tu sa západné kresťanské myslenie dostáva do pasce, ktorá sa ozrejmí, keď si uvedomíme, ako smiešne a absurdne znejú jeho dilemy pre väčšinu dnešných moslimov. Na rozdiel od európskeho „zamindrákovaného" kresťanstva (koľko ľudí, ktorí u nás chodia do kostola, sa hanbia dať verejne najavo, že sú kresťania) cíti väčšina z nich jasné oprávnenie na realizovanie svojich ambícií. Chcú islamizovať svet, vôbec sa za to nehanbia a základné posolstvo, ktoré prijímajú zo svojho náboženstva, znie: Najlepšie prežiješ svoj život, keď islam bude úspešný. Predstavitelia islamu sa za nič neospravedlňujú, tým menej „zástupne", napríklad za útok v New Yorku. Má to jednoduché vysvetlenie - u väčšiny moslimov prevažuje v hĺbke duše pocit, že sú morálne lepší ako obyvatelia Západu. Ich životnou hodnotou je presadenie islamu, teda z hľadiska psychológie ich vlastné presadenie a z neho plynúci nárok osobnej moci. Vedome či nevedome sa pýšia svojou nenávisťou voči „zlu" (ktoré však podľa potreby môže zahrnovať i Židov, USA, demokraciu či západnú civilizáciu ako celok) a potreba presadenia môže pre niektorých z nich znamenať i prepadnutie neskrývanej súťaživosti na život a na smrť.

Ani to nie je nič obdivuhodné. Súčasný islam disponuje rovnakou mierou pýchy na svoju vyvolenosť ako mnohí súčasní kresťania na svoju pokoru. Napriek tomu je tu rozdiel, ktorý z hľadiska civilizačného stretu môže nahrávať islamu: Expanzívny životný modus, ktorý je islamu vlastný, je obdarovaný veľkou silou presadzovať sa. Dokáže efektívne viesť svojich nasledovníkov k tomu, že pre rozmach svojej viery sú ochotní obetovať život. Nebezpečenstvo, aké z toho vyplýva pre našu (post)kresťanskú civilizáciu, sa potom môže ozrejmiť, keď sa pozrieme, ako je život nás kresťanov ovplyvňovaný naším náboženstvom, teda kresťanstvom, a ako je život moslimov ovplyvňovaný ich náboženstvom - islamom.

Samozrejme platí, že islam nerovná sa terorizmus. Expanzivita nemusí znamenať agresivitu, expanzivita je o vôli presadiť sa, nie o krutosti. Napriek tomu platí, že túžba po presadení vlastných ideí sa v hlavách súčasných vyznávačov islamu spája s týmto náboženstvom oveľa ľahšie a častejšie, než u nás kresťanov s naším poňatím kresťanstva. A preto tiež platí, že islam v súčasnosti predstavuje najprogresívnejšie rastúce náboženstvo na svete.

 

Záver

Uvedené analýzy možno ľahko overovať pozorovaním. Ak ich ďalšie správanie nepotvrdí, potom boli chybné. Uvedomujú si však, že naznačené väzby môžu vyvolávať skepsu i z „druhej strany": Sme všetci tak ľahko zaraditeľní? Znamená to, že každé náboženstvo, každý životný spôsob predstavuje ideologickú „barličku", ktorej povaha je determinovaná našou osobnostnou štruktúrou? Azda nijaká psychologická teória či poznanie, náboženstvo ani životný postoj nedokáže človeka doviesť k vyriešeniu hádanky jeho života?

Neodvažujem sa vynášať súd. Skutočnosťou je, že z religionistického hľadiska existujú náboženstvá, ktoré nestavajú na myšlienkových systémoch. Napríklad práve teológia Ježišovho kresťanstva. Ježišov postoj ku schopnosti človeka zachrániť seba samého vlastnými silami a prostredníctvom vlastných ideových konštrukcií („náboženstva") je nanajvýš skeptický. Čo podľa neho zachraňuje, nie je to, čo si človek myslí, ani to, čo robí, ale to, aký má vzťah k Bohu. Konkrétne - aký je jeho vzťah k zásadnej udalosti dejín, ktorú predstavuje Ježišovo zmŕtvychvstanie. Tu nejde o užitočnosť nejakého myšlienkového systému, ale o jeho vzťah k pravde.

Neodvažujem sa posudzovať, do akej miery možno tento životný postoj prirovnávať k štvrtému životnému variantu, ktorý ponúka T. Harris Som OK - Si OK (= „Som hodný milovania a ty, svet, si super"). Podľa Harrisa tento postoj nie je výsledkom pocitu, ale rozhodnutia a azda by ho bolo možné charakterizovať sloganom „Žiť je úžasné". Paralely s prvotným kresťanstvom sa priam ponúkajú, ale hovoriť o tom podrobnejšie... to by bolo na oveľa dlhšiu debatu.