Kresťanstvo a psychológia

Začiatkom 20. storočia sa medzi náboženstvom a psychoterapiou náhle objavila priepasť. Bol to Sigmund Freud, ktorý označil náboženstvo iba za súčasť neurotických mechanizmov človeka a predznamenal tak jeden spôsob nazerania na náboženské prežívanie a prax. Je však pravda, že už jeho bezprostrední žiaci C. G. Jung a V. E. Frankl sa opäť začali vracať k pozitívnemu oceneniu náboženstva a začali venovať pozornosť duchovnej dimenzii človeka nielen v rámci obranných mechanizmov proti úzkosti, ale i ako neoddeliteľnej súčasti procesu sebauskutočňovania človeka. Hoci si Jung udržal odstup od inštitucionalizovaného kresťanstva, predpokladal, že za psychickými, sociálnymi i telesnými ťažkosťami väčšiny dospelých je nevyriešený duchovný problém. A bol to Frankl, ktorý po skúsenostiach z koncentračných táborov vniesol do psychoterapie dôraz na vedomie zmyslu života ako nevyhnutnej duchovnej podmienke psychického zdravia.

V ateistickom Československu po celých 40 rokov komunistickej éry prevládala veľká nedôvera voči náboženstvu i cirkevným inštitúciám. Hoci psychoterapia i náboženstvo sa usilujú o premenu osobnosti človeka, bariéra medzi oboma prístupmi bola prehĺbená i tým, že duševné javy opisujú rozdielnymi pojmami. Bohužiaľ sa zdá, že vzdialenosť medzi oboma diškurzmi („jazykmi"), diškurzom psychológie a diškurzom náboženstva, pretrváva dodnes. Dokladom toho je skutočnosť, že v Českej republike neexistuje nijaký akreditovaný výcvik v pastoračnej terapii a náboženské emócie i náboženské hodnotové postoje tvoria len povrchne zmapovanú oblasť bádania psychológie osobnosti. Napriek tomu je do budúcnosti azda na mieste určitý optimizmus, pretože v posledných niekoľkých rokoch sa i vo výrazne ateizovanej Českej republike obe oblasti začali zbližovať, a to jednak v rámci klasických psychoterapeutických smerov (najmä logoterapie), jednak v rámci činnosti Psychoterapeutickej sekcie Českej kresťanskej akadémie, novozaloženej Spoločnosti pre hagioterapiu a pastoračnú medicínu a tiež v rámci činnosti Sekcie psychológie náboženstva pri Českej psychologickej spoločnosti.

Prepojiť obe oblasti - oblasť psychoterapie a oblasť náboženstva - nie je ľahké, pretože každá vychádza z celkom odlišných princípov. Ústredným predpokladom kresťanstva je Ježiš ako druhá osoba zvrchovaného Trojjediného Boha tak, ako sa predstavuje spoločenstvom Cirkvi. Psychológia naproti tomu vychádza z tézy, že človek je najvyššou bytosťou, ústrednou udalosťou v celej histórii sveta a všetko hodnotí podľa toho, aké výhody mu to prináša.

 

Prienik psychoterapie a náboženstva

Na rozdiel od psychológie, ktorá sa snaží opísať psychické javy vrátane náboženských potrieb, pocitov a regulačných mechanizmov v zdravej podobe, psychoterapia je zameraná na liečenie nežiaducich ťažkostí. Za terapeutmi prichádzajú ľudia, ktorí sa cítia nenaplnení a bezmocní, opakujú sa im problémy vo vzťahoch s blízkymi, cítia sa slabí alebo sú telesne či psychosomaticky chorí. Terapeuti sa tak môžu stretávať s náboženskými prejavmi nielen v ich pozitívnej hodnote, ale aj v ich patologickej, nezdravej podobe. Ich skúsenosť nám preto môže vo zvýraznenej forme pomôcť poznať, akým spôsobom sa psychické problémy premietajú do náboženskej oblasti, vrátane toho, ako náboženská prax ovplyvňuje negatívne, ale i pozitívne psychické fungovanie človeka.

Keď som robila všeobecný prieskum medzi svojimi kolegami, ako oni sami prežívajú prácu so svojimi veriacimi klientmi a v čom vnímajú špecifickosť problémov, ktoré ich klientov trápia, priniesli rad konkrétnych postrehov. Pokúsim sa teraz zhrnúť ich výpovede do niekoľkých inšpirujúcich bodov.

 

Falošné predstavy o Bohu

Pomerne známy a už prehľadne opísaný fenomén psychopatológie náboženstva tvoria deformácie našich predstáv o Bohu. Ide o to, že mnohí pacienti či klienti majú výrazné vzťahové problémy k rôznym osobám zo svojho okolia a tieto problémy premietajú do svojich náboženských predstáv. Veľmi podrobne tento jav popisuje nemecký autor Karl Frielingsdorf. Vo svojej knihe Falošné predstavy o Bohu hovorí o skúmaniach, ktoré urobil asi na 600 osobách činných v Cirkvi (kňazoch, rehoľníkoch a rehoľníčkach), pri ktorých zistil, že výpovede o Bohu sú výrazne ovplyvňované osobnou históriou jedinca. Sú teda väčšmi výpoveďami o ľuďoch, ktorí o Bohu hovoria, než o Bohu samom. Odrážajú skôr ľudskú skúsenosť so svetom a s obrazmi sveta v ich mysli, než „skutočnú" podobu Boha.

Frielingsdorf poukazuje na fakt, že u 95 % skúmaných osôb s negatívnou skúsenosťou s vlastnými rodičmi sa už v ranom detstve rozvinul nevedomý (t. j. protikladný k vedome hlásanému) „démonický obraz Boha". Opismi jeho konkrétnych podôb, ako ich tu v krátkosti uvediem, čerpám z práce Obrazy Boha z hľadiska psychológie od rehoľnej sestry Ivany Čihánkovej, ktorá na Pražskej psychoterapeutickej fakulte Frielingsdorfovo chápanie ešte prehĺbila:

Najčastejším deformovaným obrazom Boha je obraz trestajúceho Boha-sudcu. Boh sa tu opisuje ako neúprosný monarcha, ktorý nemilosrdne trestá každý poklesok. Nestrpí žiadny odpor, neexistuje pre neho nijaké milosrdenstvo, ani chápajúca dobrota. Hriešnik musí pykať a byť potrestaný, pokým sa opäť nenastolí poriadok. Tento „sadistický" Boh-sudca je však často i pred človekom samým ukrytý pod fasádou proklamovanej pozitívnej predstavy a prejavuje sa iba v silných úzkostiach, stálych pocitoch viny a v psychosomatických poruchách (často spojených s vierou, že Boh trestá človeka na tej časti, ktorou hrešil).

Iným démonizujúcim obrazom Boha je svojvoľný Boh, ktorý rovnako bezdôvodne zatracuje, ako udeľuje milosť. Človek je mu bezmocne vydaný napospas. Rodičia osôb s týmto obrazom Boha boli väčšinou vo svojich pocitoch rozpoltení a celkom nevyspytateľne, chaoticky a podľa svojej nálady udeľovali pozitívne a negatívne „pohladenia". Z historických osobností by bolo v tomto ohľade zaujímavé skúmať rodinné zázemie Jana Kalvina (ale možno i ostatných kresťanských mysliteľov, ktorí učenie o Božom pôsobení vo svete prežívali väčšmi ako učenie o absolútnej Božej determinácii, než ako o absolútnom Božom milosrdenstve), či za ich chápaním Božej nevyspytateľnej „svojvôle" nie je v skutočnosti raná skúsenosť s ich náladovými a svojvoľnými rodičmi, najmä otcami.

Ďalším patologickým obrazom Boha je démonický Boh smrti, ktorý sa vynára v nevedomí človeka v úzkom spojení s rozhodnutím rodičov, najmä matky, týkajúceho sa neprijatia, nechcenia dieťaťa. Tento smrtonosný démon preberá nepriateľské, hoci väčšinou nevypovedané posolstvá matky voči dieťaťu: „Bolo by lepšie, keby si bol mŕtvy," „Nemá cenu, aby si žil" atď. V živote dospelého človeka sa tieto posolstvá prejavujú postojmi negujúcimi život - prázdnotou zmyslu, depresiami, neschopnosťou sa presadiť, úvahami o smrti, prípadne samovražednými tendenciami.

Štvrtý obraz Boha uvádzaný Frielingsdorfom predstavuje Boh-účtovník, akýsi úradník bez srdca, ktorý automaticky registruje každú chybu a každé previnenie človeka proti zákonu kvôli konečnému zúčtovaniu pri Poslednom súde. Človeku takého obrazu sa kresťanstvo nejaví ako radostná zvesť o prijatí človeka Bohom, ale svoj život zažíva podobne ako Kafkov Josef K., teda ako otročinu v neprehľadnom zmätku príkazov a zákazov, ktoré nikdy nemôžu byť splnené. Vždy ostávajú otvorené nesplatené účty a tie opäť vyvolávajú pocity viny a robia zo života mučenie.

Napokon s piatym démonickým obrazom Boha sa stretávame pod maskou tzv. Boha výkonu, preťažujúceho Boha, ktorý zvádza človeka k nasadeniu, ktoré je samo osebe dobré, ale v nadmernej miere ho môže doviesť k zničeniu a smrti. Za takým výkonnostným myslením stojí často pelagiánska logika trestu a zmierenia. Boh vystupuje ako nositeľ práva, ktorý kvôli sebe samému musí trvať na tom, aby ľudia pre svoju spásu vykonali to, k čomu sú zaviazaní. Ak nie je tento výkon v poslušnosti podaný, potom si ho Boh musí trestom či jeho hrozbou vynútiť, pretože inak by bol porušený jeho spravodlivý poriadok.

Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sú zviazaní takými démonickými obrazmi Boha, radi prijmú akýkoľvek iný výkladový rámec sveta. Najľahšie je odložiť vieru vôbec. Druhou možnosťou je plné stotožnenie sa s týmito obrazmi a ich uplatňovanie v živote a vo vzťahoch k druhým ľuďom. Treťou možnosťou je zažitie korektívnej vzťahovej skúsenosti, ktorá pomôže nahradiť patologický obraz v ich mysli a doviesť ich ku zrelej podobe náboženskej viery.

 

Nevedomé motívy za náboženskými nárokmi

Druhá oblasť ťažkostí veriacich ľudí súvisí s komunikáciou medzi ľuďmi, respektíve s ich sebapresadením voči okoliu. Ide o to, že psychoterapeuti sa u veriacich ľudí častejšie stretávajú s javom, keď ich nevyjadrené osobné potreby sa halia do náboženského výrazu a Boha používajú ako zbraň na zdôvodnenie vlastných nárokov na ostatných. Uvediem skúsenosť z rodinnej terapie, kde sa stáva, že jeden z členov rodiny (často niektorý z rodičov) používa termín „je správne" v zmysle „Boh to tak chce" na uplatňovanie svojich vlastných prianí. S tým sa stretávame zvyčajne tam, kde pedagogická vôľa rodičov nie je schopná sama nastoliť poriadok. Bez toho, aby si to jasne uvedomovali, majú títo ľudia pocit, že ich vôľu, ktorú napriamujú voči svojim deťom, je nevyhnutné posilniť vôľou inou, najlepšie absolútnou vôľou Boha. A to so zrejmým rizikom, že po emancipácii mladého človeka odvrhne tento jedinec nielen autoritu svojich rodičov, ale aj autoritu Boha, ktorú títo rodičia voči nemu používali ako štít.

Podobne a rovnako nevedome si, bohužiaľ, niekedy môžu pomáhať i niektorí predstavitelia cirkevných inštitúcií, keď vydávajú svoje osobné postoje alebo názory, prípadne rôzne interné smernice či poriadky za Božiu vôľu. Kritika a kritici Cirkvi v tomto ohľade predstavujú cennú spätnú väzbu, ktorá môže veriacim ľuďom pomôcť získať väčší náhľad na niektoré javy u seba a uvedomiť si ich. Napríklad: čítala som, ako akýsi duchovný vyhlásil, že „je správne", aby kňaz nosil kolárik, lebo je alter Christus a má reprezentovať Božiu dôstojnosť a zvrchovanosť. „Dôstojný pán!" - dodal autor. „Bol Ježiš dôstojný pán? To nechávam na osobnú úvahu..."

Nepochopiteľné náboženské konanie môže však vychádzať aj z iných nevedomých zdrojov. Môže byť symbolickým vyjadrením potlačovaných potrieb, napríklad prirodzenej separačnej túžby detí, ktoré sa niekedy prejavia sociálne neprijateľným konaním či odchodom do nejakej sekty. Taktiež mesiášske bludy pri psychózach môžu byť u niektorých ľudí čistým výrazom ich nevedomej túžby po sebarealizácii a sebauplatnení, ktorá je v realite výrazne popretá.

 

Zablokovanie autentických pocitov

Častým problémom veriacich ľudí je tiež ich znížená schopnosť rozlišovať prevzaté postoje - tzv. náboženské klišé od ich vlastných autentických zážitkov. Veriaci klienti často v tejto situácii pripomínajú profesionálnych výtvarníkov, ktorí pri arteterapii (t. j. pri terapii pracujúcej so spontánnymi výtvarnými prejavmi človeka) tiež len s veľkými ťažkosťami dokážu nachádzať svoj skutočne „autentický" (výtvarným vzdelaním nedotknutý) výraz.

Napríklad pri stretnutí jednej našej hagioterapeutickej skupiny a čítaní príbehu o obetovaní Izáka nebola väčšina veriacich klientov schopná vystúpiť zo zabehnutých vzorcov pohľadu, ktoré oceňujú Abraháma ako vynikajúceho muža viery. V skupine nastalo silné emocionálne vyhrotenie, pretože neveriaca časť skupiny zažívala Abrahámovo správanie nábožensky „nepoučene", to znamená s výrazne negatívnou rezonanciou. Konflikt medzi veriacou a neveriacou časťou skupiny sa ihneď upokojil, keď padla otázka: „Keby príbeh o Abrahámovi nebol v Biblii, ale v posvätnej knihe hinduistov Bhagavadgíte, ako by ste hodnotili Abrahámovo správanie voči jeho synovi?" V tom okamihu „poučený" výraz u veriacich klientov ustúpil ich autentickému prežívaniu a vo svojom postoji voči Abrahámovi sa veriaci i neveriaci členovia skupiny rýchlo zjednotili.

 

Nenávisť k sebe a zhubné pocity viny

Pri liečbe neurotických ťažkostí vystupuje do popredia rozpor medzi tzv. ideálnym a reálnym ja. Kým vývoj osobnosti prebieha zdravo, človek si je vedomý svojich predností i limitov a pohľad na ideál (vzor) ho motivuje ďalej sa rozvíjať. Pri neurotickej poruche sa naproti tomu rozpor vníma bolestne a spája sa s takými pocitmi menejcennosti a nenávisti k sebe, že môže dosahovať až sebadeštruktívne rysy.

Nielen pri neurózach, ale i v spoločenstve zdravých veriacich ľudí je niekedy akcentovaný tlak na obraz dokonalého človeka („Ako kresťan by som mal..."). Objavuje sa neochota akceptovať svoju reálnu duševnú a duchovnú situáciu. I keď mormonizmus možno sotva označiť za kresťanstvo v pravom zmysle slova, je iste zhoda v tom, že ide o skupinu vychádzajúcu z kresťanstva. A práve v súvislosti s touto skupinou je napríklad známe, že štát Utah, kde 70 % obyvateľstva tvoria mormóni, je súčasne štátom s najvyššou samovražednosťou v celých USA. Predstava, že ide o dôsledok neschopnosti vyrovnať sa s pocitmi viny, ktoré vyplývajú z vysokých nárokov mormónskej morálky, sa zdá byť viac než istá.

Dokázané je, že v oblasti zhubne pôsobiacich nárokov na seba samých pôsobí veľmi silno napodobňovanie rodičov a autorít. Mavis Kleinová vypracovala prehľad piatich stresových scenárov, ktoré sú vyjadrené jednoduchým imperatívom (vetou, posolstvom, oznámením) a ktoré človek prevzal a presadil do regulačného systému svojho správania. Prvý scenár znie „Buď dokonalý". Ľudia, ktorí majú zvnútornený tento scenár, majú pocit, že sa nikdy nesmú zmýliť ani zlyhať, musia všetko zvládnuť svojou silou či inteligenciou. Predstava, že by ich mohli pristihnúť pri omyle či zlyhaní v nich vytvára výraznú úzkosť z možnosti strhnutia obrazu o sebe samom, prípadne zo zavrhnutia ostatnými ľuďmi. Snaha uchrániť sa chyby ich potom vedie k vypätiu bez možnosti najmenšieho oddychu, lebo dokonalosť je nedosiahnuteľným cieľom.

Druhý scenár vyjadruje posolstvo „Buď silný" a ľudia pod jeho vplyvom na seba berú neúnosné množstvo úloh a práce. Podobný dopad má i imperatív „Musíš sa snažiť", ktorý človeku nikdy nedovolí vzdať akékoľvek úsilie, a to ani v situáciách, keď je ďalšia námaha evidentne márna. Štvrtý scenár znie: „Poteš ma" a ľudia pod jeho vplyvom sú stále v pozícii neúnavných záchrancov. Posledný scenár velí „Ponáhľaj sa" a mnohí dodávajú: „Lebo je mnoho práce, ktorú treba vykonať".

Hoci sa tieto scenáre pôvodne mienili ako pozitívne apely, škodia až totálnou sebadeštrukciou, keď naskakujú ako automatické programy „náročnosti" bez kontextu situácie a bez ohľadu na to, ako človek svojím rozumom situáciu posudzuje.

Je dobré vidieť, že i požiadavku nárokovosti Cirkvi niektorí ľudia môžu vnímať obdobne zničujúcim spôsobom. Otcovský princíp, reprezentovaný Cirkvou, je pre zdravý rozvoj človeka nenahraditeľný. Bolo by však dobré, keby sa Cirkvi nestrácali ľudia, ktorí nie sú schopní splniť tento modus nárokovosti v plnej miere. Hoci sa nám to nezdá, celá dnešná západná spoločnosť stojí na princípe dravosti, dokonalosti a nároku na nezlyhávajúci výkon. Prečo by musela Cirkev kopírovať tieto „kapitalistické" postoje? Nie je v nej naopak miesto predovšetkým pre ľudí „na okraji", ktorí prepadajú, zlyhávajú, nemajú dosť síl udržať obraz osobnej dokonalosti a prosperity?

Vybavuje sa mi v mysli situácia z konca tohto leta, keď v ČR prebiehala v kostoloch masívna petičná akcia na protest proti chystanému zákonu o registrovanom partnerstve homosexuálov. Nechcem posudzovať vec samu, ani uvádzané argumenty, ide mi o formu. Pýtala som sa niekoľkých svojich veriacich homosexuálnych klientov, ako oni túto akciu prežívali, a bola som veľmi sklamaná, že z celej akcie cítili neprijatie, ohrozenie a stratu materského domova. Bolelo ma, že sa títo „ľudia na okraji" Cirkvi zase o trošku vzdialili.

 

Sebadeštruktívne životné scenáre

Konečne z troch základných spôsobov, ako prežívať vzťahy k iným ľuďom - ísť „od" týchto ľudí (rezignácia), ísť „proti" nim (expanzivita), ísť „k" nim (podriadenosť) - sa u veriacich kresťanov v prevládajúcej miere prejavuje modus podriadenosti. Ten niekedy vedie k „zaklesnutiu" do tej miery, že sa stáva maladaptívny a niekedy vyslovene sebadeštruktívny. Mám na mysli napríklad situáciu tzv. príliš milujúcich žien, do ktorej sa dostávajú manželky alkoholikov, agresívnych agresorov či kriminálnych psychopatov. Tieto týrané ženy často samy seba nenávidia, že nedokážu svojich agresívnych manželov milovať bezpodmienečne, ustavične ich obhajujú, ich viny vzťahujú na seba, a hoci si svoje správanie často racionalizujú kresťanstvom (nárokom apoštola Pavla na poslušnosť žien voči mužom), v nezávislom pozorovateľovi vyvoláva ich postoj skôr pocit, že Ježišovo prikázanie „Miluj svojho blížneho ako seba samého" nahradzujú vlastným prikázaním „Miluj svojho blížneho, len nie seba samého".

 

Nenahraditeľnosť viery

Po tomto podrobnom výpočte istých problémových oblastí je na mieste položiť si otázku, aké sú uznávané pozitívne a ozdravujúce sily náboženskej viery?

Hoci náboženské učenie neslúži len ako lekárska učebnica o človeku, je zrejmé, že mnohé psychické poruchy sa skladajú z takých problémov, ako je pocit viny, úzkosť, zloba, neovládateľné túžby, nedostatok sebaprijatia, pocit osobnej bezcennosti, nesprávne poradie hodnôt a sebectvo, na ktoré bežná psychoterapia len s ťažkosťami hľadá nástroj pomoci. Psychoterapia nepopiera, že práve náboženská viera, a špeciálne kresťanstvo, môže ponúkať v mnohých týchto oblastiach ideálnu pomoc pre človeka. Pozrime sa na ne trochu podrobnejšie.

 

Zážitok prijatia

Proroci Starého zákona hovorili, že máme milovať Boha, čo je pravda. Ježiš však priniesol radostnú zvesť, že Boh nás miluje. To je liek. Dovoľuje vymaniť sa z nekonečného a zničujúceho kolobehu sebazdokonaľovania a prijať ponuku byť s ním takí, akí sme. Zažiť prijatie hneď teraz bez podmienok, zakúsiť večne odpúšťajúcu lásku. Americký psychoterapeut Larry Crabb hovorí, že vnútorné potreby človeka, jeho potreba významu a bezpečia, môžu byť skutočne a celkom naplnené iba vo vzťahu so živým Ježišom.

Uveďme príklad: Keď sa nejaký človek z času na čas opije a je agresívny ku svojmu okoliu, možno sa pokúsiť zmeniť jeho správanie moralistickým napomenutím a pôsobivým presvedčovaním. Odlišná situácia nastane v okamihu, keď sa ukáže, že dotyčný je „chorý" závislosťou, že je alkoholik. Tu už prostým presvedčovaním nemožno dosiahnuť nič. Problémom tohto človeka nie je pitie alkoholu samo osebe, ale skutočnosť látkovej závislosti. Ustavičným pripomínaním zásad kresťanskej morálky môžeme dosiahnuť pravý opak toho, čo sme chceli dosiahnuť. Nezvládnuteľné pocity viny, ktoré sa budú pri každom ďalšom nevydarenom pokuse o abstinenciu zosilňovať, môžu viesť k odpadu od kresťanského spoločenstva, neskôr od viery a niekedy môžu viesť až k sebazničeniu.

Výstižným príkladom toho, ako v takej situácii lieči zážitok bezpodmienečného prijatia, sú skúsenosti hnutia Anonymných alkoholikov. V ich programe by sme našli vetu: „Pripúšťame, že sme boli voči svojej zviazanosti bezmocní - že sme svoj život nezvládali. Dospeli sme k názoru, že iba Moc vyššia, než sme my, môže naše duševné zdravie obnoviť. Rozhodli sme sa celkom vzdať svojej vôle a odovzdať svoje životy do Božej vôle, podľa toho, ako sme ju pochopili." Skúsenosti práce tohto hnutia ukazujú, že práve rezignácia na úsilie prijatie Bohom či ostatnými ľuďmi si akokoľvek „zaslúžiť" (tým, že sa človek bude snažiť, že bude sľubovať svoju premenu, že bude zapierať svoju vôľu) a súčasné uznanie, že nie som schopný premeny, a napriek tomu môžem ďakovať Bohu, že mi moje viny odpúšťa, vedie často k radikálnej premene človeka.

 

Nádeje a zmysel

Ďalšou významnou hodnotou náboženskej viery je nádej. Podľa I. D. Yaloma predstavuje nádej ozdravujúci terapeutický faktor a my sa s ním stretávame predovšetkým u klientov konfrontovaných s osudovými stratami či faktom konečnosti vlastného života. Podľa empirických výskumov sa s prejavmi paralyzujúcej straty nádeje stretávame u veriacich ľudí menej často než u ateistov. To je dané tým, že úzkosť a beznádej je u veriacich spracúvaná nielen bežnými obrannými mechanizmami (napríklad potlačením, vytesnením či racionalizáciou), ale i mechanizmami, ktoré sú typické iba pre náboženskú vieru: prijatím hypotézy existencie všemohúceho Ochrancu a (prípadne) prijatím viery v existenciu Darcu životného zmyslu. O čo ide?

Pôvodný spôsob, ako sa vyrovnať s vedomím vlastnej konečnosti a smrti, predstavuje viera v nekonečne mocného Ochrancu. Tento typ viery vychádza z detského presvedčenia, že naši rodičia sú nadaní všemohúcnosťou, milujú nás a nevýslovne túžia saturovať všetky naše potreby. V dospelosti si túto zachraňujúcu postavu často premietame do reálne existujúcich osôb, napríklad do politikov, lekárov, známych umelcov a niekedy aj do krásnych ideí (vlasť, národ, strana). Najčastejšie však do viery v osobného Boha. V silne záťažových situáciách (strata blízkej osoby, nečakané nešťastie atď.) sa však ukazuje, že dôvera vo všemocného Ochrancu sa môže prekvapivo rýchlo zrútiť a premeniť na militantný a neskrotný ateizmus.

Omnoho účinnejšie pomáha viera v Boha ako „Darcu zmyslu". Skúsenosti V.  E. Frankla z nacistických koncentračných táborov ukazujú, že čím väčšiu bolesť a utrpenie prináša človeku reálny život, tým väčšiu tendenciu upevňovania má obraz Boha ako Darcu zmyslu v jeho mysli. Životné motto ľudí tohto obrazu akoby znelo: „Svoje utrpenie dokážem prežiť len s predstavou, že Boh všetkému dáva nejaký zmysel".

Vedomie zmyslu je zdrojom neuveriteľnej životnej sily. Skúsenosti z praktickej psychoterapie ľudí v posledných štádiách rakoviny, ktoré zaznamenal Američan John Hinton, ukazujú, že existuje nepriama úmernosť medzi pocitom zmysluplnosti a vzdornými silami ľudskej psychiky. Utrpenie sa znáša lepšie, ak sa život prežíva ako zmysluplný. Nájdenie zmyslu svojho bytia je vždy uzdravujúcim momentom. Slovo „nájdenie" je tu významné. Lebo zmyslom nie je to, čo si ľubovoľne „volíme". Je to niečo, čo prežívame ako účasť na nekonečnej tvorbe dobra a „predkladá" sa nám ako úloha na splnenie. Predkladá kým? Na to existuje jediná zmysluplná odpoveď: Bohom!

 

Zážitok spoločenstva

Napokon významnou okolnosťou v živote človeka je i začlenenie do určitej sociálnej siete. Cirkevné spoločenstvá predstavujú možnosť širokej ponuky blízkych vzťahov, bližších, než ktoré ponúka anonymné spoločenstvo občianskej komunity. Tieto spoločenstvá môžu poskytovať svojim členom na rovine všetkých generácií veľmi zreteľnú sociálnu podporu, čo môže pôsobiť ako význačná prevencia pocitov osamelosti a bezmocnosti. Práve zážitok spoločenstva je často určujúcim faktorom konverzie neveriacich k niektorej forme náboženskej viery. Nielen k renomovaných cirkvám, ale i k novým náboženským spoločenstvám a sektám.

Predstava pretrvávania „viacgeneračnej komunity", ktorá prechádza životom až za hranice smrti, posilňuje pocit bezpečnosti. S týmto faktorom sa spája i psychologické vnímanie svätých patrónov, anjelov strážcov a samotného Krista ako bezvýhradných osobných spojencov.

Zážitok blízkych osôb, ktoré pri človeku stoja vo všetkých zákrutách jeho bytia, sprevádzajú ho v jeho úspechoch i pádoch a umožňujú zážitok, že človek nestojí so svojím osudom pred Bohom celkom sám, je psychologicky spojená s upevnením vlastného Ja. Miera tohto prijatia a bytie „s" sa často zažíva tak intenzívne, že presahuje všetky možnosti „terapie", ktoré ľuďom môžu ponúkať ekonomizované vzťahy našej spoločnosti.

 

Čo povedať na záver?

Moje záverečné posolstvo sa obracia najmä k psychoterapeutom a bolo by azda možné ho vyjadriť metaforou: Ježiš raz prirovnal Kráľovstvo Božie k perle nesmiernej hodnoty. Naši veriaci klienti prichádzajú často s perlou vo vrecku, ale je taká zablatená, že pripomína kameň, ktorý ich len zaťažuje. Pomoc by nemala spočívať v tom, že kameň zahodíme, ale v tom, že ho spoločne očistíme, umyjeme a necháme ho zažiariť.

 

PhDr. Alena Halamová (1963) – pracuje ako psychoterapeutička v Dennom sanatóriu FOCUS v Prahe. Je supervízorkou Společnosti pro studium sekt a nových náboženských směrů.