Z novosti a protestného zamerania nového náboženského smeru vyplýva jeho napätie voči vonkajšej spoločnosti. Miera tohto napätia je samozrejme rozličná a záleží na mnohých okolnostiach, napr. na tom, do akej miery je väčšinová spoločnosť vôbec ochotná akceptovať nejakú náboženskú alternatívu, do akej miery a či vôbec je nová cesta spasenia v rozpore so súčasnými spoločenskými normami, aké spoločenské vrstvy táto nová cesta spasenia oslovuje a aké je ich postavenie v rámci spoločnosti, aké je postavenie ideológa novej cesty spasenia v rámci jeho nového náboženského smeru, aké sú jeho osobnostné vlastnosti a na mnohých iných skutočnostiach. Napätie dosahuje niekedy taký stupeň, že sa väčšinová spoločnosť dištancuje od nového náboženského smeru dehonestujúcou nálepkou „sekta".

Nech je miera napätia v počiatkoch nového náboženského smeru akokoľvek vysoká, je isté, že časom bude klesať. Príčiny poklesu napätia predovšetkým v súvislosti s druhou generáciou príslušníkov nového náboženského smeru veľmi zreteľne opísala iná súčasná britská sociologička – Eileen Barkerová.

Rýchlosť znižovania počiatočného napätia opäť závisí od mnohých okolností, ale z dlhodobého hľadiska je nevyhnutná. Takisto ako pri vzniku napätia hral nový náboženský smer hlavnú, ale vôbec nie jedinú úlohu, i na postupnom znižovaní napätia sa podieľajú nielen zmeny v ňom samom, ale i zmeny, ktorými prechádza väčšinová spoločnosť. Vo všeobecnosti možno povedať, že smery vývoja nového náboženského smeru a väčšinovej spoločnosti sú konvergentné a že vedú k minimalizácii napätia. V určitom bode tohto vývoja väčšinová spoločnosť opúšťa označenie „sekta" - spravidla to býva vtedy, keď nový náboženský smer už definitívne rezignuje na svoju jedinečnosť, novosť a protestný postoj. Tým sa zaradí do rámca súčasného náboženského spektra a stane sa jednou zo „starých" ciest spasenia. V pluralitnom prostredí tak prechádza z postavenia nového náboženského smeru do postavenia denominácie. V náboženskom prostredí, ktoré nie je pluralitné, stráca svoju relatívnu samostatnosť - stáva sa napríklad jedným z rádov kresťanskej cirkvi, škôl budhizmu, smerom v rámci hinduizmu alebo islamu a pod.

Mormóni – príklad vývoja

Vyššie uvedenú zákonitosť môžeme ukázať na ilustratívnom prípade mormónov. Je ťažké si predstaviť, že by medzi novým náboženským smerom a väčšinovou spoločnosťou mohlo vzniknúť väčšie napätie, ako to bolo v prípade tejto náboženskej skupiny. Uvážme len pobúrenie, ktoré v protestantskej Severnej Amerike vyvolalo nové zjavenie zakladateľa mormonizmu Josepha Smitha - Kniha Mormon - postavené vyššie ako Biblia. Smithova nová cesta spasenia, spojená od roku 1843 dokonca s mnohoženstvom ako s náboženskou povinnosťou, vyvolala medzi puritánskymi Američanmi šok. Napätie, živené ešte mnohými ďalšími okolnosťami, dosiahlo svoj vrchol v udalosti lynčovania a usmrtenia zakladateľa Josepha Smitha a jeho brata Hyruma len necelý rok po vyhlásení šokujúcej polygamistickej doktríny.

Na mieru napätia, ktoré mormóni svojou náboženskou a spoločenskou praxou vyvolávali, poukazuje aj ich zúfalý útek z tejto spoločnosti. Prenasledovanie, ktoré svojimi postojmi vyvolali, ich priviedlo k strastiplnému pochodu cez polovicu amerického kontinentu na riedko osídlený Západ, do nehostinnej oblasti Veľkého soľného jazera. Vodca tohto pochodu a po smrti zakladateľa Smitha druhý prezident tejto náboženskej spoločnosti Brigham Young nielenže trval na polygamii ako na podmienke plnohodnotného posmrtného života mormónskych mužov, ale okrem iného zaviedol i doktrínu zmierenia krvi. Ako Brigham Young uvádza: „neexistuje muž alebo žena, ktorí porušia zmluvu so svojím Bohom a nebudú musieť zaplatiť dlh. Kristova krv to nikdy nezotrie, vaša vlastná krv to musí zmieriť... Toto je milovať svojho blížneho ako seba samého; keď potrebuje pomoc, pomôžte mu; a keď chce spasenie a je nevyhnutné vyliať jeho krv na zem, aby mohol byť spasený, vylejte ju." (Journal of Discourses. vol. III, str. 247, a vol. IV, str. 219-220) Toto učenie, ktoré v podstate nabádalo k vražde z náboženských dôvodov, bolo šokujúce i pre drsnú spoločnosť Divokého Západu. Ešte dobre, že obdobie tohto vysokého napätia vo vonkajšej spoločnosti mormóni trávili prevažne v izolácii svojho štátu Deseret.

V priebehu druhej polovice 19. storočia však mormóni vďaka usilovnej práci a striedmemu spôsobu života vytvorili strednostavovskú spoločnosť, ktorej vzťah k okolitému svetu už bol ďaleko priaznivejší ako u prvej generácie. Rozhodli sa do takej miery znížiť napätie voči vonkajšej spoločnosti, aby im to umožnilo návrat do prostredia, ktoré ich otcovia opustili. Vonkajším znamením tejto vnútornej ochoty k zmene sa stalo zjavenie, ktoré prijal štvrtý mormónsky prezident Wilford Woodruff roku 1890 a na ktorého základe bola zrušená doktrína o polygamii. Americká spoločnosť zase vyšla mormónom v ústrety tým, že mormónsky štát Deseret prijala pod názvom Utah roku 1895 do zväzku Únie. Doktrína zmierenia krvi síce oficiálne zrušená nebola (pravdepodobne preto, lebo sa nikdy nestala súčasťou posvätných spisov), ale jej praktizovania sa mormóni časom sami vzdali. (Hovoríme teraz o hlavnej mormónskej Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Na ceste dejinami túto hlavnú skupinu opustili desiatky prevažne fundamentalistických skupín. V niektorých je doktrína zmierenia krvi - takisto ako mnohoženstvo - doposiaľ živá.)

K úspechom mormónov v 20. storočí zaiste patrí niekoľko ministerských kresiel vo vláde Spojených štátov, ktoré pripadli politickým predstaviteľom Utahu. Mormónska cirkev si vybudovala povesť solídnej a slušnej spoločnosti s dôrazom na rodinu a sociálnu pomoc. Príbeh pochodu na Západ sa stal jedným zo základných prvkov pri posilňovaní národného sebavedomia obyvateľov Spojených štátov. Vôľu po úplnom začlenení svojho náboženstva medzi rešpektované náboženské spoločnosti prejavili mormóni naplno opäť roku 1978. Vtedy bola prorockým zjavením (údajné zjavenie sa dostalo prezidentovi Spencerovi W. Kimballovi a to sa stalo, takisto ako zjavenie Wilfordovi Woodruffovi, súčasťou jedného z autoritatívnych spisov mormónov - Knihy náuk a zmlúv) na základe vzrastajúceho tlaku zo strany väčšinovej spoločnosti odvolaná rasistická doktrína, diskriminujúca černošských mormónskych konvertitov. A ako symbol úplného „zmierenia" mormónov s väčšinovou americkou spoločnosťou sa môže chápať skutočnosť, že „hlavné mesto mormónov" Salt Lake City (podiel mormónov na počte obyvateľov tohto veľkomesta sa v rôznych prameňoch uvádza rozdielne, avšak neklesá pod 70 %) reprezentuje celé Spojené štáty tým, že sa stalo usporiadateľom prestížnych zimných olympijských hier roku 2002.

Je 158 rokov medzi lynčom Josepha Smitha a zimnou olympiádou mnoho alebo málo? Isté je, že množstvo nových náboženských smerov sa do väčšinovej spoločnosti začlenilo rýchlejšie, v posledných desaťročiach dokonca omnoho rýchlejšie. No jednak východiskový stupeň napätia, jednak spoločenský kontext ich začleňovania sa môže len ťažko porovnávať. To, čo je celkom porovnateľné, je smer vývoja ich vzťahu s väčšinovou spoločnosťou k postupnému znižovaniu napätia.

Prekážky vo vývoji náboženského smeru

Znižovanie napätia medzi novým náboženským smerom a väčšinovou spoločnosťou je prirodzený a nevyhnutný proces. Prináša množstvo dôsledkov a niektoré z nich nemusia byť novému náboženskému smeru a jeho vodcovi (či vodcovskej vrstve) vítané. Napätie vzhľadom na väčšinové spoločnosti napríklad môže klesnúť do tej miery, že sa rast nového náboženského smeru spomalí, alebo dokonca zastaví. Práve tak je pravdepodobné, že výrazne klesne autorita všetkých stupňov vedenia nového náboženského smeru a s ňou i mocenské a iné výhody, ktoré doposiaľ prinášala. Zmena vo vzťahu k väčšinovej spoločnosti môže tiež znamenať niekedy významné a niekedy mnohonásobné oslabenie nového náboženského smeru odštiepením skupín, ktoré by si želali proces znižovania napätia buď spomaliť (ako príklad môžu byť menovaní mormóni, adventisti či hľadači pravdy - Hnutie Grálu), alebo naopak urýchliť (za príklad môže poslúžiť Medzinárodná spoločnosť pre uvedomovanie si Krišnu. V histórii Svedkov Jehovových je možné nájsť príklady odpadlíckych skupín takého i onakého zamerania.)

To všetko a ešte i ďalšie dôvody môžu motivovať vedenie nového náboženského smeru ku krokom, ktoré by udržali napätie vo vzťahu k väčšinovej spoločnosti na relatívne vysokej úrovni. Podobný efekt radikalizácie nového náboženského smeru však môže dosiahnuť i väčšinová spoločnosť tým, že na nový náboženský smer vyvinie priamy tlak napríklad formou nevhodných legislatívnych opatrení, škandalizácie, vyvolávania strachu a ďalšími spôsobmi, ktoré sa môžu ľahko preložiť do jazyka nového náboženského smeru ako prenasledovanie a utrpenie za vieru. Zdá sa nepochybné, že aspoň niektoré nové náboženské smery, ktoré sa pokúšali etablovať na scéne západnej spoločnosti v 70. rokoch 20. storočia, prešli fázou radikalizácie v dôsledku ostražitosti pred sektárstvom po hromadnej vražde a samovražde príslušníkov Svätyne ľudu roku 1978 (príkladom sú Deti Božie - Rodina lásky). Napokon efekt radikalizácie by mohla mať i nová francúzska legislatívna úprava, ktorá je ostražitá voči novej religiozite pravdepodobne v dôsledku hromadných vrážd a samovrážd príslušníkov Rádu Chrámu slnka v rokoch 1994 a 1995. Väčšinová spoločnosť preto vždy ťažko nachádza úzku cestičku medzi potrebou varovať a chrániť svojich členov a medzi nebezpečenstvom zbytočnej radikalizácie nového náboženského smeru.

Nový náboženský smer naopak radikalizáciou nemá zvyčajne čo stratiť. Iba v skutočne extrémnych prípadoch spôsobí prehnaná radikalizácia krízu nového náboženského smeru a jeho dramatický rozpad. (Príkladom takého vývoja je najznámejšia česká sekta posledného desaťročia - pomocníci Syna človeka, Parsifala Imanuela, občianskym menom Jana Dvorského.) V absolútnej väčšine prípadov však radikalizácia slúži novému náboženskému smeru ako sito, ktorým prepadnú neduživí príslušníci, ktorí už tiež nie sú ochotní do svojho náboženstva mnoho investovať a ktorí by sa dokonca mohli v budúcnosti stať hrozbou pre súčasné vedenie. Tí, ktorí radikalizáciu vydržia, sa vďaka vloženej investícii stávajú vernejšími, oddanejšími a obetavejšími príslušníkmi, ako boli predtým. Je teda možné zovšeobecniť, že zvýšenie napätia medzi novým náboženským smerom a väčšinovou spoločnosťou je pre vedenie nového náboženského smeru výhodné.

Spôsobov radikalizácie by bolo možné opísať hneď niekoľko. Z tejto kolekcie však nemožno vynechať radikalizáciu prostredníctvom blízkych apokalyptických predpovedí, radikalizáciu pomocou zavádzania extrémne náročných doktrín, radikalizáciu prostredníctvom vyvolania konfliktu s väčšinovou spoločnosťou a radikalizáciu prostredníctvom vyvolania vnútornej neistoty a organizačných zmätkov. Extrémne náročnými doktrínami nazývame tie prvky učenia, ktoré nabádajú prekonať biologické a kultúrne zábrany, teda tie, ktoré ohrozujú zdravie i život či základné vzorce kultúrneho správania predovšetkým v oblasti intímneho života. Všetky menované spôsoby radikalizácie boli s úspechom vykonané počas vývoja náboženskej spoločnosti, ktorá je dnes známa ako Svedkovia Jehovovi.

Svedkovia Jehovovi – kladenie prekážok

Prvou veľkou apokalyptickou udalosťou, očakávanou bádateľmi Biblie, predchodcami Svedkov Jehovových - rok 1914 - ešte nepovažujeme za radikalizáciu, ale za typické vyjadrenie naliehavosti novej cesty spasenia, ktorý tento nový náboženský smer na konci 19. storočia priniesol. Za radikalizáciu je však potrebné považovať druhý význačný „záver systému vecí" - rok 1925, a to najmä vzhľadom na okolnosti, pri ktorých bol ohlásený a očakávaný.

Vo svojej bombastickej kampani, nazvanej Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú, ho totiž vyhlásil Joseph Franklin Rutherford (1869 - 1942), druhý prezident bádateľov Biblie. K vrcholnej funkcii sa dostal po bojoch, rozkoloch a sporoch (i súdnych) vo vnútri hnutia. Možno sa domnievať, že dôvodom ohlásenia apokalypsy bolo úsilie o konsolidáciu hnutia, otraseného sklamaním z nesplnenej predpovede viditeľného Kristovho príchodu roku 1914 a zmäteného smrťou svojho zakladateľa a prvého vodcu Charlesa Taze Russella (1852 - 1916) a následným mocenským bojom. Misijná aktivita, vzbudená „miliónovou kampaňou", bádateľov Biblie skutočne zomkla okolo ich nového vodcu a dala im zabudnúť na otázniky, ktoré v nich hnutie iste v predošlých rokoch vyvolávalo.

Sklamanie, ktoré medzi bádateľmi Biblie nastalo po roku 1925, Rutherford prekonal novou radikalizáciou iného druhu. Išlo o vyhrotenie vzťahu k väčšinovej spoločnosti a najmä k jej tradičnému náboženstvu. Posledné roky 20. rokov sú poznamenané Rutherfordovým ostro polemickým vyhraňovaním proti kresťanským cirkvám. Práve v tomto čase (od r. 1928) vzrastajú v literatúre bádateľov Biblie pochybnosti nad najväčším kresťanským symbolom kríža a roku 1936 je tento symbol už celkom odsudzovaný ako symbol pohanstva, odpadlíctva a príslušnosti k satanovej lžicirkvi. Od Vianoc roku 1926 sa tento hlavný kresťanský sviatok medzi bádateľmi Biblie už neslávi. Záver 20. rokov taktiež prináša obnovený dôraz na používanie mena Jehovu ako jediného správneho Božieho mena a odsúdenie tých, ktorí toto meno vo svojom náboženskom živote nepoužívajú. Príkladov, ktoré bádatelia Biblie ostro odlišovali od väčšinového kresťanského náboženstva, a tým ich radikalizovali v ich protestnom postoji, by bolo možné nájsť viac.

Skôr sa však zmienime o organizačných krokoch, ktoré na začiatku 30. rokov spôsobili novú vlnu radikalizácie tohto nového náboženského smeru. Táto reorganizácia vytvorila z roztrieštených skupín bádateľov Biblie pevnú organizáciu Svedkov Jehovových (premenovali sa roku 1931). V tomto čase sa odstránili všetky prejavy demokracie a slobodného rozhodovania v základných skupinách Svedkov (v zboroch) a nahradili sa tzv. teokratickými princípmi. Tie znamenali vytvorenie vojensky pevnej hierarchickej štruktúry, v ktorej sa rozhodovacie právomoci sústredili do rúk zhora menovaných osôb. Na vrchole pyramídy sa vytvorilo teleso tzv. vedúceho zboru, ktoré postupne začalo hrať v náboženskom živote jednotlivých Svedkov úlohu jediného a neprehliadnuteľného prostredníka. Toto teleso vystupuje pod označením „verný a rozvážny otrok" a nadväzuje na Ježišovo podobenstvo o vernosti služobníkov (Mt 24, 45-51 a Lk 12, 41-48). V tomto podobenstve sa oceňuje služobník (otrok), ktorý včas vydáva pokrm svojim spoluslužobníkom. Týmto pokrmom sa už od čias zakladateľa Russella myslí správna náboženská náuka. Úloha vedúceho zboru Svedkov Jehovových v Brooklyne ako „verného a rozvážneho otroka" bola výstižne formulovaná v autoritatívnom časopise Svedkov Jehovových Strážna veža 15. 7. 1960. Brooklyn bol označený za miesto, ktoré je „jediným kanálom, ktorým preteká biblická pravda k ľuďom".

Nástrojom radikalizácie a udržovania napätia vo vzťahu k vonkajšej spoločnosti je u Svedkov Jehovových extrémne náročná doktrína odmietania transfúzie krvi. (Veľmi dobrú prácu na túto tému napísala J. Bartošová - Význam krvi v Písme - odpoveď Svedkom Jehovovým; diplomová práca, Evangelická teologická fakulta UK, Praha 2001) Už od druhej polovice 40. rokov 20. storočia umožňuje vytvárať uprostred komunity Svedkov Jehovových atmosféru zdravotného i náboženského ohrozenia zo strany väčšinovej spoločnosti. Táto doktrína vytvára mučeníkov, učí nezmieriteľnosti a zásadným postojom a posilňuje konfliktný a protestný postoj Svedkov voči ich okoliu. Okolnosti ukazujú na to, že práve tieto radikálne postoje voči vonkajšej spoločnosti, avšak nie chatrný a nekonzistentný teologický výklad, sú dôvodom na prijatie a udržovanie tejto doktríny.

Poslednú veľkú radikalizáciu Svedkov Jehovových znamenal „záver systému vecí" ohlasovaný na rok 1975. V druhej polovici 60. rokov 20. storočia možno hovoriť o spomalení rastu tejto náboženskej spoločnosti a azda aj o jej stagnácii. Táto situácia sa však totálne zmenila po vyhlásení apokalypsy. Prvá polovica 70. rokov je v tejto náboženskej spoločnosti naopak poznamenaná horúčkovitou aktivitou, ktorá priniesla zvýšenie obetavosti a znateľný nárast členov. (Medzi rokmi 1965 a 1975 sa počet Svedkov Jehovových zvýšil o jeden milión a tak sa takmer zdvojnásobil.)

Po sklamaní, ktoré priniesol rok 1975, už žiadny ďalší „záver systému vecí" medzi Svedkami nebol ohlásený. Existujú signály (roku 2000 bolo vnútorným predpisom trochu zmiernené správanie Svedkov Jehovových k tým členom, ktorí by nekonali v súlade s touto doktrínou), že rovnako aj kontroverzná doktrína o krvnej transfúzii by sa mohla čoskoro prehodnotiť a azda aj postupne opustiť. Možno preto zhrnúť, že i v prípade Svedkov Jehovových je smer vývoja ich náboženskej skupiny zreteľný. Hoci sa rôznymi druhmi radikalizácie pokúšalo vedenie tomuto vývoju klásť prekážky a zdržovať ho, možno očakávať, že počas nasledujúcich desaťročí poklesne napätie medzi Svedkami a väčšinovou spoločnosťou na minimum a Svedkovia sa zaradia ako bežná denominácia do spektra etablovaných náboženských spoločností so všetkými výhodami i nevýhodami, ktoré z toho vyplývajú.

Pojem „sekta"

Práve rôzne pokusy o radikalizáciu a zvyšovanie napätia v novom náboženskom smere znamenajú nebezpečenstvo jednak pre príslušníkov toho-ktorého smeru, jednak i pre vonkajšiu spoločnosť. Bez úmyslu znižovať význam tlakov väčšinovej spoločnosti, prikláňame sa k názoru, že všetky nebezpečné situácie, ktoré sa v nových náboženských smeroch odohrávajú, možno pripísať na vrub umelým pokusom o zvyšovanie napätia s vonkajšou spoločnosťou, a teda o radikalizáciu. V existencii týchto pokusov o zvrátenie prirodzeného vývoja nového náboženského smeru leží jadro rozdielu medzi jednotlivými smermi. Keď chceme tento rozdiel vyjadriť, ukazuje sa ako vhodné a oprávnené použiť pre tie nové náboženské smery, ktoré zvyšujú napätie s väčšinovou spoločnosťou, označenie „sekta". V našom poňatí je teda sekta nový náboženský smer, ktorý bráni prirodzenému poklesu napätia vo vzťahu k väčšinovej spoločnosti.