Evanjelista Lukáš nám tu zaznamenáva precízne pripravovaný útok fanatikov proti jedinému odpadlíkovi. Títo Židia boli presvedčení, že nadišiel čas konať voči Pavlovi - bohorúhačovi, voči odpadlíkovi, ktorý odvádzal dokonca aj iných od správnej, tradičnej viery. Sú ochotní položiť svoje životy v boji proti nepriateľovi. Správnosť odhodlania je utvrdená prísahou a súhlasným vedomím najvyšších náboženských autorít.

Na druhej strane však stojí osoba apoštola Pavla, ktorý je tiež ochotný trpieť väzenie, ba aj podstúpiť smrť za svoje presvedčenie, za svoju vieru - rovnako ako Židia, ktorí sa chystali usmrtiť Pavla. Tí sú v našich očiach náboženskí fanatici; naproti tomu Pavla pokladáme za hrdinu, ktorý je oddaný Ježišovi Kristovi.

Kadiaľ teda prechádza deliaca hranica medzi fanatizmom a oddanosťou? Tak znie aktuálna otázka aj dnes, keď sme konfrontovaní so samovražedným terorizmom.

Bezvýhradná oddanosť správnej veci je a bola vždy hrdinstvom. Najmä ak si vyžiadala aj obeť vlastného života. Ale oddanosť komukoľvek a čomukoľvek prerastá vo fanatizmus, ak v konflikte nehľadá najprv cestu zmierenia, pravdivosti, spravodlivosti, ak jej najhlbšie motívy nevychádzajú z lásky a nehľadajú dobro blížneho. Fanatizmus sa stáva nebezpečným, lebo prijíma zásadu, že cieľ posväcuje prostriedky. Oproti tomu oddanosť vie, že určité morálne hranice sú neprekročiteľné.

Voči fanatizmu nie je imúnne žiadne náboženstvo, ba naopak - zo všetkých druhov fanatizmu je najnebezpečnejší práve ten náboženský. Fanatizmus a terorizmus v očiach verejnosti diskreditujú uznávanú oddanosť. Zásadoví ľudia sú potom poľahky pokladaní za fanatikov. Avšak ľudstvo i kresťanstvo potrebuje i dnes Pavlov - ľudí ochotných trpieť za svoje správne presvedčenie, ktorí sa ale nestanú agresívnymi fanatikmi.

Židom sa ich fanatické plány nevydarili. Ani najprepracovanejšie a najúskočnejšie ľudské plány nemôžu vyjsť, keď sa proti nim postaví Boh.