Nezabudnuteľnú úlohu v procese objavovania moderných mýtov, ktorých počet v západnej civilizácii ustavične narastá, zohrala práca Rolanda Barthesa Mythologies. Súčasne si však môžeme povšimnúť zaoberanie sa archaickými mýtmi už od 19. storočia, tvorenie ich nových verzií, často veľmi odlišných od svojho pravzoru. Túto skutočnosť si veľmi dobre môžeme uvedomiť, keď budeme analyzovať mýtus o svätom Grále. Ak porovnáme jeho náznaky vo filme S. Spielberga Indiana Jones - the last croisade z roku 1989 či jeho interpretácie v súčasných okultných skupinách so stredovekými legendami o grále, všimneme si veľa podobenstiev, ale ešte viac rozdielov. Pretože cieľom tohto článku je priblíženie doktrín medzinárodného Hnutia Grálu, ktoré vzniklo na začiatku minulého storočia, treba sa najskôr aspoň v krátkosti pozrieť na samotný mýtus o svätom Grále.

Prvé opísané verzie legendy o svätom Grále siahajú do konca 12. storočia. Vychádzajú z tradície týkajúcej sa kráľa Artuša. Prvé zmienky o nej nachádzame už v Historii Britonum, ktorá vznikla v 8. - 9. storočí. Príhody kráľa Artuša a jeho rytierov sa stali obľúbenými motívmi rytierskych legiend stredoveku. Za najdôležitejšie diela sa považujú dve poviedky Chretien de Troyes - Lancelot a Perceval ou le Conte du Graal. Slovo „grál" má neistý pôvod. Možno ho odvodzovať buď zo starokeltského jazyka, ale aj z frankofónnych dialektov či starolatinských zdrojov. V preklade znamená pohár, kalich, čaša, ale i múdrosť. Grál mal byť kalich, ktorý použil Ježiš so svojimi učeníkmi pri poslednej večeri v zmysle prvej eucharistie.

Legenda rozpráva, že Perceval, syn vdovy, ktorý žil v lese, sa po rôznych príhodách dostal na Artušov dvor, kde sa stal slávnym rytierom. Odišiel ku kráľovi Rybárovi a na jeho zámku sa zúčastnil na procesii, počas ktorej sa používal práve grál - kalich. Neskoršie verzie legendy už hovoria o grále, ktorý sa nachádza na hrade kráľa Artuša. V iných podaniach už nejde o kalich, ale o kopiju, ktorou prebodli Ježišov bok. Ďalšie sa domnievajú, že grál je kameň, ktorý spadol z nebies (neskôr nazývaný filozofický kameň). Takýto výklad nachádzame napríklad v diele Perzival od Wolframa von Eschenbacha.

Mnohé práce etnológov a historikov stredovekej literatúry ukázali, že v mýte o grále sa vyskytuje množstvo vzájomne na seba nadväzujúcich úryvkov, pochádzajúcich z rôznych kultúr. Vystupujú v nej typicky kresťanské prvky, ktoré - hoci nepochádzajú priamo z kánonizovaných evanjelií - sú prítomné v apokryfnej literatúre, napríklad v Nikodémovom evanjeliu. Nachádzame tam však aj iné prvky: kararské a moslimské (kameň), ale aj pohanské - grál je chápaný skôr ako talizman, nie relikvia. Popularita legiend o grále, Percevalovi a rytieroch Okrúhleho stola bola výrazná, preto výskumy jej rôznych prvkov a motívov ešte môžu priniesť veľa zaujímavých objavov. Vo všetkých týchto legendách (okrem Franca Cardiniho) môžeme odlíšiť nasledujúce vrstvy alebo literárne úrovne:

1. literárna vrstva – hľadanie grálu je rytierskou históriou plnou príhod;

2. alegorická vrstva – rozprávanie o iniciatívnom procese, ktorý má doviesť k múdrosti, do vyslobodenia z väzenia predstáv;

3. morálna vrstva – poukazuje na záväzok odchodu z tohto väzenia;

4. analogická (duchovná) vrstva – grál sa stáva symbolom toho, čo je mystické, čo vedie k jednote s Bohom.

Akceptovanie niektorej z týchto predstáv vedie k zdôrazneniu významu niektorého z uvedených prvkov, a to zasa k interpretácii mýtu silnejšie zafarbenej buď kresťanskými alebo pohanskými prvkami.

Epochou, počas ktorej s novou silou explodoval záujem o mýtus grálu, bol romantizmus. Romantici hľadali v stredoveku radšej to, čo bolo tajomné a mystické, čím väčšmi podporovali predstavivosť v protiklade k hľadaniu ťažkých racionalistických právd z okruhu teológie a filozofie. Spolu so záujmom o stredovekú mystiku sa oživil aj záujem o grál. Na tento mýtus nadväzoval vo svojich dielach Walter Scott, fascinoval sa ním aj Richard Wagner. Skomponoval opery, ktorých libretá súvisia s týmto mýtom. Takisto opera Lohengrin, ktorá sa roku 1850 hrala pod vedením Franza Liszta, súvisela s mýtom, lebo hlavný hrdina mal byť synom Percevala. Roku 1882 sa uskutočnila premiéra opery Perceval, ktorá bola vlastnou interpretáciou mýtu. Fascináciu grálom môžeme v kultúre pozorovať ustavične. V súčasnosti nevznikajú také monumentálne a veľké opery ako boli Wagnerove, ale v modernej kultúre môžeme i naďalej pozorovať záujem o tento mýtus. Stačí si všimnúť, že v rozpätí rokov 1900 až 1995 vzniklo 30 filmov nadväzujúcich na mýtus o svätom Grále. Ten však zapôsobil i na rôzne náboženské a pseudonáboženské skupiny, špeciálne na skupiny magické.

 

Grál v kultoch

Popularita mýtu o svätom Grále v kultúre nezostala bez ohlasu ani v nových okultných a magických hnutiach. Medzi najznámejšie, ktoré ho do svojich doktrín začlenili, patrí Hermetic Order of the Golden Dawn. Skupinu roku 1887 vo Veľkej Británii založili Wiliam R. Woodman, Wiliam W. Westcott a Samuel L. Mac Gregor Mathers. Nadväzujúc na tradíciu ruže a kríža, prijala tiež legendu o kráľovi Artušovi ako element anglickej tradície a súčasne s ňou aj mýtus o grále. Centrálnym prvkom doktríny sa však grál stal pre skupinu Fellowship of the Cross, ktorá sa od Golden Dawn odčlenila roku 1915. Jej zakladateľom bol Arthur Edward Waite, ktorému pomáhal historik arturiánskych legiend Charles Williams. Rituály, ktoré táto skupina vykonáva, majú určitú podobnosť s katolíckou omšou - do centra stavajú kalich, symbol grálu. Túto skupinu rozvinul Robert W. Felkin, ktorý preniesol jej centrum na Nový Zéland, do miesta Havelock North. Tam vznikla svätyňa, ktorá sa volá Whare Ra (Dom slnka). V nej sa opakujú rituály dávneho hnutia Golden Dawn a jednej z jej schiziem Zákona Okrúhleho stola založeného Nevillom Meakinom. Grál sa objavuje aj v kulte a symbolike inej okultnej skupiny Ordo Templi Orientis. V jej vývoji dôležitú úlohu zohral jeden z najznámejších mágov Aleister Crowley. Mýtus o grále je tu interpretovaný naopak pohansky ako symbol plodnosti, čo malo súvislosť s privilegovaným miestom sexuálnej mágie v doktríne a praktikách tejto okultnej skupiny.

Grál sa objavuje aj v masonských praktikách. V slovníku Massoneria Universale Luigi Troisi píše, že grál je „najdôležitejším tajomstvom masonerie, závojom tvorivého ohňa, Bohom ukrytým v slove I.N.R.I. napísanom na kríži..." Tieto písmená pochádzajúce z kríža sa tu prekladajú ako Igne Natura Renovatur Integra - prirodzený oheň obnoví všetko. Tento alchymistický význam písmen nachádzame aj vo formule 18. stupňa Škótskeho rítu nazývaného Kniežaťom Ruže a Kríža.

Nadviazanie na legendu o svätom Grále bolo aj poslaním samovražednej skupiny Rád Chrámu slnka známej až v súvislosti so samovražednou smrťou jej členov roku 1994 a 1995. Popri pyramídach, kozmických lodiach či predpovediach blízkeho konca sveta je v doktríne skupiny prítomný aj grál. Ako píše Massimo Introvigne, jedna z najmladších adeptiek bola vyhlásená za majstra grálu a predurčená, aby sa stala budúcim mesiášom ženského pohlavia. Žiaľ, aj ona tragicky zahynula. Rád Chrámu slnka, ako aj iné už spomínané skupiny demonštrujú, že mýtus o grále je významným spôsobom prítomný v širokom spektre súčasných okultných hnutí. Jedno z nich slovo grál vsunulo dokonca do svojho názvu.

 

Hnutie Grálu

Vznik tejto náboženskej skupiny je neoddeliteľne spätý s osobou Oskara Ernsta Bernhardta (1875 – 1941). Pochádzal zo saského mesta Bischofswerd. Stal sa kupcom a spisovateľom cestopisov a poviedok. Už v mladom veku sa u neho prejavoval záujem o cestovanie. Počas jednej z ciest, v Anglicku, ho zaskočil výbuch prvej svetovej vojny. Keď bol internovaný na anglickom ostrove Man, začal sa zaujímať o náboženskú a svetonázorovú problematiku. Túžil spojiť kresťanský svetonázor, silne poznačený gnostickým vplyvom, s vtedajšími náukovými prúdmi. Zároveň o sebe začal vyhlasovať, že zohráva špeciálnu úlohu v ľudskej histórii. Dal si meno Abd-ru-shin, čo väčšmi v ľudovej než v lingvistickej etymológii znamená „Syn Človeka", „poslaný", alebo tiež „Immanuel". Roku 1926 už ako Abd-ru-shin publikoval dielo skladajúce sa z troch častí – Im Licht der Wahrheit (Vo svetle pravdy). Dielo je dnes svätou knihou tejto skupiny. Roku 1927 sa formulujú prvé štruktúry skupiny. O rok neskôr sa Bernhardt s manželkou a prvými nasledovníkmi presťahoval do Vomperbergu v rakúskom Tirolsku. Roku 1938 nacisti rozhodili siete a samotný Bernhardt sa dostal na niekoľko mesiacov do väzenia. O tri roky neskôr zomrel. Jeho telesné pozostatky boli po vojne prenesené do Vomperbergu a uložené v špeciálnej krypte v tvare pyramídy. Vedenie hnutia prebrala Bernhardtova manželka Maria.

Bernhardtove názory, ktoré boli obsiahnuté v uvedenom diele, sú určitým druhom antropozofie, veľmi populárnej v kruhoch nemeckej inteligencie na začiatku minulého storočia. Najvýznamnejšie miesto v Bernhardtovom diele zaujíma vlastná svätá história, predstavujúca udalosti sveta v obrazoch veľmi typických pre gnosticizmus. Počiatkom všetkého, čo existuje, bol a je Boh. Chápe sa ako svetlo, ako niečo neopísateľné, nezávislé. Keď Boh vypovedal slová „Nech sa stane svetlo", narodil sa z božského okruhu Immanuel, vďaka ktorého žiareniu sa prvotný duchový svet preformoval na samostatné svetlo pravdy. Časťou Immanuela je Perzival, nazývaný tiež „Čistá Brána". Immanuel a Perzival sú síce dvoma osobami, ale čo sa týka ich pôsobenia, sú neoddeliteľní. Vtelenie Immanuela prinieslo svetlo pre svet pohrúžený v temnotách, svetlo, ktoré malo ľudstvo sprevádzať na správnej ceste.

Podstatou poslania prinášajúceho toto svetlo bola láska blížneho. Žiaľ, Boží plán nebol pochopený, naopak, bol zahatený uväznením a zavraždením Božieho vyslanca. Ľudia, ktorí tento hrozný čin spáchali, boli vedení rozumom, ktorý, ako uvidíme neskôr, predstavuje v Bernhardtovom učení všetko, čo je zlé v ľudskej kultúre. Podľa tohto učenia sa však Kristus po štyridsiatich dňoch od svojej smrti spojil s Božou neobmedzenosťou. Kristovo telesné zmŕtvychvstanie a jeho nanebovstúpenie Bernhardt odmietol. Kristus podľa neho nevyjavil všetko svojim učeníkom, pretože vedel, že má byť ešte Bohom zoslaný Syn Človeka, ktorý vyjaví celú pravdu a doplní nedostatky Kristovej misie. Tento Syn Človeka, o ktorom v diele Vo svetle pravdy Bernhardt hovorí omnoho viac ako o Kristovi, má pred Bohom tú istú pozíciu ako Kristus. Kristus je „Božou láskou", on samotný je však „Božou vôľou" a má uskutočniť konečnú, víťaznú bitku s Luciferom, kniežaťom temnoty. Víťazstvo nad mocnosťami zla je taktiež veľavravným svedectvom, že je silnejší ako Kristus. Konečné víťazstvo sa udeje počas viacerých fáz. Prvou z nich je vtelenie Perzivala. Týmto vtelením, samozrejme, nie je nikto iný ako sám Oskar Ernst Bernhardt. Konečné víťazstvo je Immanuelom pripravované počas tisícročí. Práve preto sú vlastne písma zakladateľa Hnutia Grálu pre jeho nasledovníkov oveľa dôležitejšie než Biblia.

Prezentácia histórie je doplnená víziou vesmíru. Celá budova sveta je podľa Bernhardta rozdelená na sféry bytia. Najvyššie miesto v ňom zaujíma neopísateľné božské Svetlo. Na hranici božskej sféry je hrad Grálu. Z kalicha, ktorý je v tomto hrade, vychádza raz za rok určitá moc. To sa deje vždy presne na Deň svätého holuba. V tento deň sa objavuje holub nad Grálom, čo je údajne znakom vyliatia moci, chápanej ako láska. Aj nižšie sféry bytia majú svoje hrady, v ktorých sa uskutočňuje transmisia lásky. Ten deň je akoby kontinuitou stvorenia, ktoré sa prvý raz objavilo tiež počas vyliatia svetelnej lásky. Lúče vychádzajúce z Božieho trónu (nadviazanie na Ezechielovu víziu), keď sa rozchádzali, postupne tratili svoju prvotnú horúčosť. Ďalšie etapy postupného „ochladzovania sa" prvotného svetla určujú hranice nových etáp tvorenia ďalších sfér bytia: vedomého, nevedomého, zloženého z dokonalých materiálov a horších materiálov.

Človek je v tejto hierarchii spojivovým článkom všetkého. Pochádza z božskej sféry, a preto je duchovnou bytosťou. Žiaľ, tento duch je obklopený mnohými vrstvami, ktoré nie sú duchovné. Aby opäť nadobudol plné vedomie svojej duchovnosti, musí objaviť vlastné vedomie, dospieť k plnému uvedomeniu si samého seba. Toto uvedomenie je objavom prvku božského svetla v ľudskej prirodzenosti. Cestou k takémuto objavu, k získaniu plného uvedomenia, je láska. Rozum, ktorý človek často vníma ako zásadu správania sa, vedie často do najväčších nešťastí, k strate prvotného šťastia v raji (strom poznania a jeho plod) a k zabitiu Krista.

Zaujímavý je aj Bernhardtov názor na reinkarnáciu. V jeho chápaní sa karma poníma ako dôsledok činov človeka, ktoré nepatria medzi Bohom odpustiteľné hriechy, a preto musia byť „prepracované" v prítomnom stave človeka. Ľudstvo je v súčasnosti reinkarnáciou prechádzajúcich existujúcich ľudských jednotlivcov, avšak cyklus prevteľovaní sa už viackrát nemusí opakovať. Vyslobodenie sa z karmického zovretia je však možné iba vtedy, keď človek prijme poslanie prezentované Abd-ru-shinom, čiže Oskarom Bernhardtom. V etickej oblasti toto učenie odporúča lásku, ale i vojnu s temnými mocnosťami.

Hnutie Grálu síce uznáva Bibliu ako dôležitú knihu, ale jej text v porovnaní s dielom Vo svetle pravdy je len pomocný. Práve preto aj úryvky knihy Vo svetle pravdy tvoria dôležitú časť nedeľnej liturgie, ktorú táto skupina praktizuje. Vykonáva sa v špeciálne zariadených svätyniach, pre ktoré prvotným vzorom vždy zostáva svätyňa postavená vo Vomperbergu. V jej centre, ktoré je orámované kruhmi symbolizujúcimi sféry bytia, je umiestnený oltár a na ňom menora a kalich, symbol svätého Grálu. Liturgia, ktorá má určité vlastnosti alebo štruktúru, podobnú katolíckej omši, spája čítanie z knihy Vo svetle pravdy s obradom pripomínajúcim svätú večeru. Tento obrad ale nemá sakrálny charakter, je iba symbolom uzatvorenia prímeria s Bohom cez Abd-ru-shina.

Iným obradom je uzatváranie manželstva. V Hnutí Grálu neexistuje nič, čo by sme mohli charakterizovať ako krst. Zastupuje ho iniciujúci obrad „označenia". Jeho symbolom je darovanie strieborného kríža Grálu označenému. Nasledujúcim aktom zasvätenia je „povolanie". Jeho symbolom je prijatie zlatého kríža, ktoré je spojené so sľubom. Z majiteľov zlatého kríža sa vyberajú učeníci, ktorí zasa ďalej nosia kríže z drahokamov.

Okrem nedeľných bohoslužieb slávi Hnutie Grálu ešte tri sviatky: už spomínaný Deň svätého holuba, sviatok čistých ľalií - pozvanie ku čistote, a sviatok horiacich hviezd. Sviatok ľalií je pripomenutím záväzku čistoty. V skupine je povinný aj zákaz fajčenia a odporúča sa vegetariánska diéta.

Je veľmi ťažké odhadnúť, koľko má táto skupina členov, lebo nemôžeme hovoriť o jednoznačne deklarovanom členstve. Štatistika, ktorú roku 1998 poskytlo Evangelische Zentrum für Weltannschauungsfragen z Berlína uvádza, že hnutie má okolo 10 tisíc členov alebo sympatizantov, z čoho v samotnom Nemecku je ich asi 2 300. Propagovanie vlastných ideí sa uskutočňuje najmä prostredníctvom internetových stránok a časopisu Graalswelt, ktorý sa vydáva v náklade 13 tisíc kusov. Hnutie Grálu vlastní okrem zmieneného sídla vo Vomperbergu aj nakladateľstvo v Stuttgarte, ktoré predáva diela zakladateľa prostredníctvom internetu. Prítomnosť hnutia sa registruje predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách a v Holandsku, Belgicku a v Kanade. V súčasnosti môžeme pozorovať pokus hnutia preniknúť i do krajín východnej Európy.

 

Kresťanstvo či mágia?

Keď hodnotíme Hnutie Grálu z kresťanského pohľadu, musíme dobre rozlišovať medzi tým, čo môžeme nazvať symbolickým alebo pojmovým obalom a čo obsahom skrývajúcim sa pod týmto obalom. Povrchný pozorovateľ, najmä ten, čo sa nenamáhal jasne a kriticky analyzovať dielo Vo svetle pravdy, môže ľahko podľahnúť presvedčeniu, že táto skupina ponúka iba novú interpretáciu kresťanských právd. Toto presvedčenie je však úplne mylné, takisto ako je mylné stotožňovanie liečenia metódou reiki s modlitbou o uzdravenie, ktorá sa praktizuje v niektorých kresťanských spoločenstvách. Podobné gestá, podobná symbolika hnutia nás núti k o to hlbšej analýze.

Prvou pre kresťana zarážajúcou vecou je, že Biblia sa považuje za dielo s druhoradým významom v porovnaní s dielom Vo svetle pravdy. Podobný postoj sa týka aj osoby Ježiša Krista. Jeho chápanie v doktríne skupiny je úplne odlišné od kresťanského pohľadu. Kresťania uznávajú Krista ako jediného Spasiteľa ľudstva, čiže všetkých ľudí a každého osobitne. Jeho misia na zemi prebiehala a skončila sa v súlade s odvekým Božím plánom. Je teda jasné, že neexistuje potreba doplňovať jeho misiu. Bernhardtove svojvoľné prisvojovanie si funkcie ďalšieho božského vtelenia, tentoraz vtelenia Syna Človeka, pripodobňuje Hnutie Grálu k iným novým náboženským hnutiam, ktoré uznávajú svojho vodcu ako skutočného nového mesiáša. Najznámejšími novými mesiášmi sú: Sái Baba a Mun.

Od kresťanstva odlišný je aj obraz Boha prezentovaný hnutím. Boh kresťanov je osobným Bohom, možno ho milovať, prichádzať za ním ako za priateľom, napokon je aj Bohom, ktorý sa zjavil konkrétnym ľuďom - je Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba, Bohom Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého sa nám zjavil. Takto chápaný Boh nemá nič spoločné s nedefinovaným neosobným svetlom, ktoré stúpenci Bernharda uznávajú za Boha. Aj stvorenie sveta chápané emanačným spôsobom ako rad následných hypostáz s čoraz nižším stupňom dokonalosti, oživuje gnostikmi pretvorenú neoplatónskú koncepciu, obnovenú teozofmi v 20. storočí. Táto koncepcia nesúhlasí s kresťanským pohľadom na stvorenie sveta z ničoho.

Takisto aj rituály, ktoré Hnutie Grálu praktizuje, nemôžu byť stotožňované s katolíckymi sviatosťami. Nedeľná bohoslužba v tomto hnutí aj napriek vonkajším podobnostiam - kalich, hostina, čítanie - nemá sviatostný charakter. Podobá sa skôr známym magickým rituálom, ktoré praktikujú také skupiny ako rôzne odnože Golden Dawn. Podobne obrad označenia nemôžeme porovnávať s krstom, pretože má iba symbolický význam, ktorý podčiarkuje spolupatričnosť k hnutiu. Svätý krst, ako veria kresťania, sa však dokonáva vďaka Božej láske zotretím prvotného hriechu.

Napriek týmto vymenovaným rozdielom, ktoré vylučujú spolupatričnosť kresťana s Hnutím Grálu, sa nezdá byť toto hnutie skupinou, ktorá by bezprostredne ohrozovala spoločenský pokoj, zdravie alebo bezpečnosť osôb. Avšak čo-to o jej deštruktívnom charaktere naznačuje fakt, že bolo zaradené na Guyardovu listinu, ktorú prijal francúzsky parlament roku 1995, ako aj na listinu deštruktívnych siekt prijatú belgickým parlamentom roku 1997.