Cirkev je, zdá sa, po 40-ročnom boji s totalitným ateistickým režimom zaskočená vznikom a rýchlym šírením novodobých náboženských a alternatívnych zoskupení. Očakávali ste pred desiatimi rokmi takýto nárast? V čom je podľa Vás jeho príčina?

Pamätám sa na jeden rozhovor v televízii, keď sa istého spisovateľa v novembri 1989 dakto spýtal: „Ktorá literatúra sa bude podľa Vás teraz najväčšmi čítať?" On odpovedal: „Náboženská a pornografická." Ako dôvod uviedol, že práve tie boli za totality najprísnejšie cenzurované, ba úplne zakázané. Čas ukázal, že mal pravdu.

Problém vidím v tom, že slovenský čitateľ nebol pripravený ani na jeden z týchto druhov literatúry. V tom bol naozaj zaskočený. Tí, ktorí sú chtiví po pornografii, siahajú aj po tej najhrubšej bez akéhokoľvek citu rozlišovania alebo zmyslu pre zodpovednosť, lebo okrem toho, že sexuálna stránka človeka je niečo s ním intímne späté, ako manželia urážajú svojich partnerov, keď sa pornografiou orientujú na iné, neznáme, na obrázku bezduché a možno už aj neživé osoby. Často pritom ani nepostrehnú, že sa stali obeťou biznisu, hoci si namýšľajú, že sú slobodní.

Niečo podobné sa udialo aj s náboženskou literatúrou. Začalo sa vydávať veľké množstvo kníh a časopisov, v ľuďoch však nebolo vypestované kritické rozlišovanie. Vydávanie samizdatov za totality vyžadovalo veľké obety a riziká, ktorých boli schopní iba ľudia hlboko oddaní Cirkvi. Avšak veriaca verejnosť vo všeobecnosti nebola pripravená na „rozlišovanie duchov", nebola teda ani schopná posúdiť, čo je správne a čo nie.

Vpád siekt sme očakávali, ale ich miera sa nedala predvídať, lebo sme nepoznali hlavne finančné zázemie umožňujúce produkovať množstvo tlačovín, ktoré rozširujú buď zdarma, alebo veľmi lacno. Na druhej strane naše vydavateľstvá zápasia s finančným problémom pri vydávaní alebo rozširovaní náboženskej literatúry.

Šírenie siekt napomáha aj hlad veľkej časti mládeže po duchovne. Pritom najohrozenejšia je mládež z rodín, ktoré za totality svoju vieru nepraktizovali a len málo sa kontaktovali s Cirkvou. Podľa mňa je práve táto mládež najmenej pripravená na rozlišovanie. Preto siaha po všetkom, čo sa jej ponúka. Poznáme mladých, ktorí prichádzajú k viere z výslovne ateistických rodín. Ak nenájdu vhodné kontakty, napoja sa na sekty. A ako vieme aj z pastoračnej praxe, ťažko je potom vymaniť sa z ich vplyvu, lebo sú psychicky spracúvaní a v niektorých prípadoch sa im kladú aj fyzické prekážky.

Za necelých dvanásť rokov demokracie na Slovensku je evidentné, že aj u nás pôsobenie mnohých deštrukčných náboženských a ezoterických skupín výrazne polarizuje celkovú duchovnú klímu. Navyše rastie počet tých, ktorí sú presvedčení, že Boha môžu nájsť svojím spôsobom a že sa pritom zaobídu bez Cirkvi. S týmito názormi ako biskup pravdepodobne nebudete súhlasiť, no napriek tomu, čo by ste im odporúčali?

Máte pravdu. Ja by som to však ešte doplnil. Polarizácia znamená rozdelenie na dve strany, na dva póly. U nás však panuje roztrieštenosť. Na výber sa neponúka iba medzi dvoma možnosťami, koexistuje tu množstvo často protichodných filozofických či náboženských smerov. To priam znemožňuje výber, lebo výber znamená voľbu. Zodpovednej voľbe však musí predchádzať poznanie. Inak to nie je voľba, ale konanie iba podľa vlastného vkusu či nálady. Tu však ide o veľmi vážnu vec, rozhoduje sa o večnosti. Boh je iba jeden - čo napokon tvrdí väčšina filozofov, ale nie je iba akousi vesmírnou silou, ako si to mnohí z nich myslia, je to Boh osobný, bytosť nekonečne múdra.

Ako som už spomenul, človek prirodzene túži po Bohu, po niečom duchovnom, má to v sebe dané. My veriaci hovoríme, že mu to dal Stvoriteľ do vena, aby sa napriek všetkým neprajným pozemským vplyvom pri troške dobrej vôle nestratil. V človeku sa táto danosť ozýva, čo ateista musí v sebe ustavične potláčať a dokazovať si, že Boha niet, ináč by sa mu musel poddať. Tí úprimnejší to aj v istej chvíli svojho života urobia.

Ježiš v evanjeliu povedal: „Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Ak ste ma poznali, budete poznať aj môjho Otca. Odteraz ho už poznáte a videli ste ho. (...) Kto videl mňa, videl aj Otca" (Jn 14, 6-9). Táto cesta cez Ježiša k Otcovi je záväzná. Nie je to ponechané na ľubovôľu. Tí, čo ponúkajú inú cestu, činia tak svojvoľne. Nikto nikoho nepoveril zakladať nové náboženstvo alebo novú cirkev. Okrem toho, v ezoterických kultoch alebo sektách vychádzajúcich z východných náboženstiev sa má človek dopracovať k Bohu sám, vlastnými silami. Nikdy si nie je istý, preto ide až do krajnosti vyčerpania psychických síl. Neraz to končí v zrútení sa osobnosti. Predohrou toho je nereálny pohľad na život, svet, na povinnosti a pod. Odtieňov je veľmi mnoho. K Bohu nemožno prísť bez pokory. Bohorovní ho nikdy nenájdu. Preto odporúčam všetkým, v ktorých tlie čo i len iskierka túžby po Bohu, aby sa obrátili na evanjelium, ktorého vernosť stráži Cirkev už dvetisíc rokov.

Stále aktuálnejšie je blížiace sa sčítanie ľudu. Aj podľa rôznych štatistických údajov sa dá predpokladať, že oproti minulosti zaznamenajú nárast práve mnohé alternatívne minoritné náboženské spoločnosti, hoci bez konkrétneho určenia. Nesie podľa Vás Cirkev na tom svoj podiel, alebo to pripisujete zmene duchovných paradigiem týchto čias?

V predošlých vetách som už na to čiastočne odpovedal. Príčinou nárastu stúpencov rôznych siekt a kultov je nedostatočné poznanie, ako aj nezodpovedné a povrchné videnie. Neviem celkom predvídať, ako dopadne sčítanie obyvateľov Slovenska, no isto viem, že tu budú všetci postavení pred vážnu zodpovednosť svedomia. V evanjeliu Ježiš hovorí: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Toho však, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach" (Mt 10, 32-33). Myslím si, že ľudia, ktorí sú postavení pred vážnu vec, zamyslia sa a konajú zodpovednejšie ako pri povrchnej veci.

Aj „vďaka" vplyvným médiám, akými sú dnes televízia, rozhlas či populárny internet, preniká i medzi veriacich množstvo názorov a životných postojov, ktoré priamo či nepriamo protirečia učeniu Cirkvi. Názory veriacich sa mnohokrát líšia, či ide o vyučovanie jogy na školách, o prístup k mnohým až okato prezentujúcim sa alternatívnym liečiteľským metódam, alebo o postoje k interrupcii, eutanázii a pod. Nemáte pocit, že tých zhruba pätnásť minút vyhradených na nedeľnú kázeň je spravidla málo na to, aby Cirkev mnohé veci a postoje veriacim objasnila, prípadne zaujala k nim podrobnejšie stanovisko? Ako by podľa Vás mala Cirkev reagovať na podnety, ktoré prináša súčasný život?

Médiá sú dnes veľmocou v oblasti formovania človeka, najmä mladého. Najsugestívnejšie pôsobí obraz, najmä „živý", aký je na filmovom plátne alebo na obrazovke. Cirkev na tieto médiá však nemá veľký dosah, lebo sú drahé. Vo všeobecnosti demokratické a liberálne spoločnosti vôbec nie sú také - keby im naozaj išlo o slobodný výber, umožnili by prezentáciu aj iných názorov, a to v takej miere, aká im v danej spoločnosti prináleží. Len potom by sa mohol človek slobodne a vedome rozhodnúť.

Pravda je, že tomuto negatívnemu tlaku, ktorý spomínate, sú vystavení aj veriaci. Nečudo, že mnohí zlyhávajú. Demagógia a ideologizácia sú veľmi premyslené spôsoby na ovládanie ľudskej psychiky. Veci sa pritom predstavujú ako „nevinné", povedzme joga na školách, či dokonca užitočné, napríklad rôzne liečiteľské metódy, v ktorých sa ani odborník dobre nevyzná, kde je ešte nejaký vedecký podklad a kde ide o podvod alebo o priamu zámernosť spochybniť u veriaceho človeka jeho doterajší hodnotový systém. Potom mu už možno predložiť aj interrupciu a eutanáziu.

Avšak nie je pravda, že by Cirkev na negatívne veci nereagovala. Píšeme o nich, upozorňujeme na ne, vyrábajú sa rôzne tematické videokazety a pod. Veľkú rolu tu môže a má zohrať rodina a práve rodičia by mali byť svojim dorastajúcim deťom oporou. Kázeň počas svätej omše nie je síce dlhá, ale má veľký význam. Nie je len dielom človeka, kňaza, ale predovšetkým Krista. Isté je, že aj v rámci pastoračnej starostlivosti sa zamýšľame, ako mnohým nebezpečenstvám predísť. Tu hodno spomenúť činnosť mnohých laických združení, ktoré vzdelávaním, športom, turistikou a inými aktivitami vnášajú do mladých ľudí ducha správneho rozlišovania a zdravý pohľad na život a na svet, ktorý ich obklopuje.

Siekt však napriek tomu ustavične pribúda, ba niektoré sú aj na verejnosti veľmi aktívne. Netreba sa preto čudovať, že aj v našej spoločnosti majú stále markantnejší, i keď často skrytý vplyv. V televízii sa napríklad s určitou pravidelnosťou objavujú rôzne dokumentárne filmy o existencii UFO či o iných tajomných záhadách a silách, vo filmoch a rozprávkach sa to hemží démonickými či tajuplnými bytosťami (napr. dnes taký populárny detský seriál Pokémon) a verejnosť je nič netušiac takto postupne spracúvaná. Neuvažovali ste o tom, že by kresťanské cirkvi mohli väčšmi spolupracovať a výraznejšie podporovať aspoň jedno špecifické médium - napríklad práve časopis Rozmer (prosím, nechápte to ako propagandu) -, aby jeho náklad a tým, samozrejme, aj reálny vplyv, bol vo verejnosti citeľný?

Som za taký časopis. Viacerí kvalitní odborníci, a to nielen katolíci, ale aj ľudia z iných cirkví, by mali prostredníctvom neho v tejto aktuálnej a pálčivej oblasti spolupracovať. Ale mali by aj počúvať a reagovať na názory a potreby iných, aby sa takýto časopis dotýkal i konkrétnych problémov denného života. V tejto súvislosti sa mi páči napríklad to, že v Rozmere pravidelne uverejňujete svedectvá ľudí, ktorí zažili osobnú skúsenosť so sektou a našli odvahu sa s ňou podeliť s ostatnými. Takéto životné príbehy sú veľmi poučné, najmä ak ide o deti a mládež. Preto by do časopisu mali svojimi poznatkami a radami prispievať okrem teológov a religionistov aj pedagógovia a psychológovia.

Časopis treba jednoznačne podporiť. Aj my si uvedomujeme, že jeho súčasný náklad nie je primeraný jeho kvalite a dôležitosti jeho poslania. V rámci našich biskupstiev ho budeme odporúčať farským úradom, teológom, katechétom i ostatným veriacim.

Fenomén siekt netrápi iba nás, pálčivým problémom je aj v okolitých, najmä postkomunistických krajinách. Napríklad v porovnaní s Poľskom, kde pôsobí niekoľko desiatok odborných poradenských centier poskytujúcich ľuďom komplexné poradenstvo, na Slovensku je situácia stále nevyhovujúca. Systematicky sa tejto problematike venujú možno jedna-dve inštitúcie a aj tie nemôžu v adekvátnom rozsahu reagovať na zvýšený dopyt tých, ktorých život poznačili sekty. Na mieste je teda požiadavka, aby sa vytvorilo aspoň jedno odborné preventívno-poradenské centrum, ktoré by slúžilo širokej verejnosti a aktívne by spolupracovalo s jednotlivými cirkvami. Zdá sa aj pre Vás táto požiadavka naliehavá? Vedela a mohla by ju Cirkev, ktorej ste predstaviteľom, aktívne podporiť?

Myslím si, že tu by mohli dobre poslúžiť pastoračné centrá, ktoré vznikajú pri veľkom zoskupení študentov. Budovať nové centrá by bolo nákladné a ak by boli iba jednostranne špecifické, asi by nesplnili svoj cieľ. Tu sa vyžaduje komplexný prístup k mladému človekovi, jeho celková formácia.

Avšak jedno solídne výskumné centrum zaoberajúce sa problematikou siekt a kultov, ktoré by bolo akýmsi koordinátorom a iniciátorom aktivít s pôsobnosťou pre celé Slovensko, by sa žiadalo. Mohlo by sa sformovať okolo vášho časopisu Rozmer. (Jeho vydavateľom je Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt pri Ekumenickej rade cirkví v SR - pozn. red.) Zrejme to však nemožno konštituovať, ale ho postupne vybudovať. Skutočnosť je taká, že sa tu stretávame s novým fenoménom, s ktorým ešte veľké skúsenosti nemáme. Preto je zriadenie a vybudovanie takéhoto centra predmetom, ktorým sa treba vážne a reálne zaoberať.

Predpokladajme, že takéto odborné centrum by skutočne vzniklo. Ako by ste si predstavovali konkrétnu spoluprácu s ním? Ktoré jeho aktivity by podľa Vás boli pre vašu cirkev najnaliehavejšie?

Je veľa vecí, ktoré by sa v tomto smere dali realizovať. Konkrétne by som mohol uviesť napríklad školenia pre katechétov, tematické konferencie na teologických fakultách a v spolupráci s nimi by sa mohli postupne vydávať i rôzne učebné či pastoračné pomôcky. Spoločne s viacerými kresťanskými cirkvami by sa raz za čas mohol konať ekumenický teologický kongres na túto tému. Predovšetkým sa ale dnes veľká rezerva prejavuje v systematickej osvetovej práci. Tu by sa mohli - nielen pre veriacich, ale i pre širokú verejnosť - pravidelne organizovať prednášky, videoprojekcie, besedy a pod. Kontakt s médiami je tiež veľmi dôležitý a zatiaľ, žiaľ, nedocenený. Znovu však zdôrazňujem, že aj taký aktuálny problém, akým je fenomén siekt, nie je osamotený. Súvisí s celkovým postojom, výchovou a vedením mladého človeka.

Voľakde som čítal, že dnes sa mladý človek podobá kupcovi na trhu. Každý na neho volá, aby kupoval práve jeho tovar, lebo je najlepší. Tak je to aj so sektami. Ponúkajú sa, vábia, sľubujú perfektnosť, ľahké a jediné riešenia všetkých problémov, úspech v štúdiu i v živote. Ako sa to končí, už som povedal. Niektoré sekty sú navyše veľmi agresívne. Vyžadujú absolútnu poslušnosť pyramídovému vedeniu, ktorého vrchol a jeho skutočné praktiky a zámery obyčajný člen často ani nepozná.

Dovoľte mi ešte jednu obligátnu otázku: Čo by ste na záver nášho rozhovoru chceli odkázať našim čitateľom?

Veľmi by som prosil najmä mladých ľudí, aby rozvážne skúmali a kontrolovali svoju orientáciu. Kristus volá k sebe všetkých, ktorí hľadajú. Časopis Rozmer odporúčam tým, čo sa chcú hlbšie oboznámiť s aktuálnou problematikou deštrukčných kultov a siekt, ale osobitne tým, ktorí sa v tomto zložitom období chcú správne zorientovať či nájsť pomoc, ako riešiť problémy spojené so zradným vplyvom siekt.

Ďakujem za rozhovor.